Predvčerom ráno som informoval o voľne a (zatiaľ?) legálne dostupných psychoaktívnych látkach, s účinkom poškodzujúcim duševné zdravie užívateľa. Dané poškodenie spočíva najmä v riziku akútnej psychotickej poruchy, ktorá časom trvania a charakterom príznakov zďaleka presahuje rámec intoxikácie, i keď vzniká v jej kontexte (teda buď krátko po nej alebo intoxikácia do chorobného stavu „plynulo" prechádza). Ide pritom o psychoaktívne látky, ktoré sú síce predávané v obale oznamujúcom iné určenie, avšak nie je dôvod domnievať sa, že toto určenie skutočne majú. Bolo by neskonalou náhodou, keby všetky takéto výrobky neúmyselne a nedopatrením obsahovali psychoaktívne látky, ktoré je možné šňupať a fajčiť. Koho by to napadlo robiť s imitáciou soli do kúpeľa ak nie toho, kto „vie o čo ide"? Chcem vyjadriť udivené prekvapenie, že som bol vlastne prvý, kto na tento zrejme mesiace trvajúci problém upozornil. O Euphory shopoch totiž nevedela ani obchodná inšpekcia, ani polícia, ani centrá pre liečbu drogových závislostí. Mladí ľudia, s ktorými som hovoril na to reagovali úsmevom, pretože Euphory shopy vznikli podľa nich ihneď po tom, ako zatvorili takzvané Crazy shopy. pokračovanie článku
(Profesorovi Novotnému a inžinierovi Krajčírovi...) Kráčam. Myslím na to, ako sa všetci moji známi divia, že píšem tak smutne alebo tak vážne, keď som taký veselý človek. Ale keď píšem, tak som len človek. A teraz je už aj to písanie iné. Klávesy môjho písacieho stroja sú omaľované červenými fľakmi a ja už ani neviem, od čoho sú. Z chumáčikov prachu na jeho rebrách sa mi nejasne zjavujú spomienky. Akoby nevedeli, v akom poradí ku mne prísť a nechať sa potľapkať po ramene. pokračovanie článku
V 18. Storočí došlo v Európe na spoločenskej úrovni k niečomu, čo mnohí nazývajú represia sexuality, dochádzalo k neprístupnosti rôznych druhov sexuálneho správania, ktoré tak začalo by prísne regulované, kontrolované a zamerané na manželský zväzok a pôrodnosť. Nešlo pritom o represiu zo strany moci, buržoázie ani cirkví (nemala len náboženské kontexty a aj samotní lekári sa ospravedlňovali, keď museli písať alebo hovoriť o sexe, ktorý sa tak stal vyslovene tabuizovanou témou). Potom prišiel Freud so svojimi teóriami, so svojou voľnejšou artikuláciou sexu a s odvahou pustiť sa do prieskumu sexuálnych túžob, zákazov a incestuóznych prianí svojich pacientov. Nepresypalo sa veľa piesku a máme už aj po sexuálnej revolúcii, v ktorej si myslíme, že sme konečne sexuálne slobodní. Opak je však pravdou. Imperatív a naliehavosť, s ktorou nás na každom kroku dobíja sex, nie je slobodou k nemu, podobá sa viac kompulzii a otroctvu. Za sex sme vymenili život, ako kedysi za lásku. pokračovanie článku
„Nesmieš sa cítiť vinný", „za to ty nemôžeš" a „netráp sa" sú časté utešenia človeka skľúčeného vinou, respektíve pocitmi viny. Psychiatria a psychológia sa totiž nezaoberá vinou ako takou, ale len „jej" pocitmi. Škoda, že tieto slová adresované depresívnemu utrápenému človeku alebo neurotikovi si naša spoločnosť prepožičiava zrazu na všetkých, takže napokon je vlastne O.K., keď sa nikto necíti vinný. Ale čo je to do šľaka za dobu, v ktorej sa vyhovárame aj na „Pána Boha" a na neviem čo ešte, len neprijímame vlastnú vinu? Čo je to za kultúra, v ktorej treba čo najviac ukázať z tela a netreba sa za to vôbec hanbiť? Je ešte skutočným človekom ten, čo cíti miesto viny a hanby len existenciálnu úzkosť a slasť vyhľadávajúce nutkania, ako ju prekonať? pokračovanie článku
Facebook so svojimi vyše 800 miliónmi užívateľov už nie je zďaleka len spôsob zabíjania času „rezervovaný" mladým, ale aj možnosť rýchlej a viacúrovňovej komunikácie s priateľmi, vzdialenou rodinou a dokonca s odbornými centrami a spoločnosťami. I keď Slovenská psychoterapeutická ani psychiatrická spoločnosť (ešte) nemá svoje facebookové konto, na Západe je trend k svižným online diskusiám a poznámkam na odborné témy jasný. Aj ja mám svoj facebookový profil, pretože aj psychiatri, psychológovia, psychoterapeuti, či sociálni pracovníci ho chcú mať, napriek (často sprvoti nereflektovaným) rizikám, ktoré takéto online zviditeľnenie pre profesionálny život a vzťahy s pacientmi znamená. Čo robiť, ak Vás o priateľstvo požiada Váš pacient? Ako sa vyvarovať nechcenému „online obnaženiu" svojich citlivých dát? Ako oddeliť profesionálny stav od intímneho a súkromného Ja? pokračovanie článku
Na presne tých istých bilboardoch, na ktorých bol počas predvolebnej kampane z pred dvoch rokov Fico preškrtnutý, bol teraz usmiaty a s „dobrým vyžarovaním", prípadne sa na niektorých skvela expresívne preškrtnutá gorila. Tentoraz proste žiadni počmáraní Ficovia. A ak teraz chodia po internete srandičky o tom, že žijeme vo Ficílii (ja konkrétne v Banskej Ficici a à propos, zdravím kolegov z Braficavi a Liptovského Ficuláša!), 44,42% je viac než legitímny úspech jednej strany, ktorému právom patrí rešpekt. Všetky tieto veci niečo znamenajú a na niečo upozorňujú. pokračovanie článku
Tak som čiastočne zmenil a čiastočne parafrázoval článok „The Last Psychiatrist", aby som upozornil na zaujímavý fenomén striktne arbitrárneho prístupu k psychiatrickým diagnózam a jeho dôsledky. Ako príklad mi poslúži americká debata o tom, či je hebefília normálna alebo nie a vyššie zmienený článok zo siedmeho februára 2012. pokračovanie článku
Ak čakáte od bytosti, ktorá úzkostlivo šetrí čas na každej menšej nepodstatnosti a ktorá sedí hodiny s virtuálnym svetom zahltenou pozornosťou pred nehybným monitorom notebooku nejakú vyššiu mozgovú kapacitu alebo nebodaj inteligenciu, tak sa mýlite. Bernardo Tirado kladie čitateľom servera „Psychology Today" práve vyššie zmienenú otázku, pričom odpovede nie sú vôbec optimistické, i keby sa čítali tými najsvietivejšími okuliarmi. pokračovanie článku
V rámci adaptácie na kamufláže komerčnej spoločnosti sa učíme postupne neveriť úsmevu. Pripadá nám príliš falošný, cítime z neho klam, krytie, niečo, čo ostalo „zaseknuté" pod ním. Na jednej strane preto, lebo evolučne vyvinuté schopnosti implicitne rozpoznať emočný stav komunikačného partnera stále fungujú, čo je dobrá správa. Na druhej strane je však atak na tieto naše schopnosti všadeprítomný a až priveľmi sústredený. Usmievajú sa na nás hlásateľky, keď informujú aj o nemilých udalostiach, z bilboardov vidíme tie najprívetivejšie úsmevy politikov, pracovníci bánk, manažéri a iní finančníci nám hneď s otvoreným úsmevom pevne podávajú ruku a všetci nám tým chcú povedať: Môžete nám pokojne dôverovať. pokračovanie článku
V prudkom snežení som zazvonil na zvonček pod malou strieškou. Nič. Asi som to zle stlačil. Skúšam ešte raz - na mieste, z ktorého situovanosti by som nepredpokladal účinok tlačidla a predsa - ozve sa hlas. Predstavím sa. Že vraj ku mne pošlú otca J., ten ma na starosti hostí. Pozerám na zasneženú plochu pred kláštorom, v ktorej sú len moje stopy. Vojdem do kostola a čakám. Dve dosky pribité kolmo na seba, formujúce kríž, pred nimi sviečka. Tá tu musí byť pekne dlho, červený vosk sa jej krútivo kláti smerom k zemi. Čaká ako ja. Už tu ma asi učia, ako čakať, lepšie povedané, ako sa nesústrediť na nič, len si užívať čakanie (nevedel som, že sa to naozaj dá). Obzriem sa von. Moje osamotené stopy sú už takmer neviditeľné, zapadané ďalším snehom. Ako my. Chvíľu tu ešte sme a potom už nie... pokračovanie článku
V Starom Zákone sa hovorí, že nielen ľudia, ale aj národy majú svojich anjelov. Ak je to tak, ten slovenský mal s nami tento rok naozaj čo robiť a poriadne sa zadýchal. Nerád štiepim roky na dobré a zlé, časy na zlaté a upadajúce. Ak však má svojho špeciálneho anjela aj slovenská psychiatria, tak rok 2012 v zápolení s nečistými silami skôr prehral. Dovoľte, aby som s pohnutím zaspomínal - veď rany po boji sú ešte čerstvé. pokračovanie článku
Zdravotníctvo zažilo roky prísľubov, že musí vydržať a že všetko sa v určitom (a vždy nejasnom) horizonte vyrieši. Každá vláda a politické strana (najmä pred voľbami) sľubovala lepšie a kvalitnejšie zdravotníctvo, ale k daným cieľom neviedla takmer žiadnymi konkrétnymi krokmi, až na výnimku zásahov, ktoré možno právom označiť skôr za dramatické a drastické, než ozdravné. pokračovanie článku
Existuje prinajmenšom pádna možnosť podporená serióznymi argumentmi, že euroval je pre našich občanov nevýhodný. I keby to bola len možnosť je dôležité sa ňou zaoberať. Táto možnosť vytvára kritický spor vo vládnej koalícii, formulovateľný ako: Je možné, že je pre nás nevýhodný, ale je zodpovedný. pokračovanie článku
Áno, uplynulo už presne sto rokov, odkedy slávny švajčiarsky lekár Eugen Bleuler prestal používať dovtedy populárny výraz: predčasná demencia a použil ako prvý pomenovanie výstižnejšie, jednoslovné a ľahko zapamätateľné: schizofrénia. Od zlomového roku 1911 si odborná aj laická verejnosť oslovila tento termín a hoci vzbudzuje aj scestné asociácie typu rozštiepenej mysle a rozdvojenej osobnosti, z dostupných je napriek tomu považovaný za najvhodnejší. Sám som však skeptický ohľadne faktu, či je dôvod na oslavu. Sto rokov intenzívneho študovania daného ochorenia prinieslo síce mnoho informácií, ale takmer žiadnu uzavretú kapitolu, nehovoriac už o sporoch o jeho liečbu. Navyše, čo pokladám za najdôležitejšie, v povedomí širšej verejnosti zostáva opradená hmlou mýtov, predsudkov a vyslovene mylných presvedčení, ktoré skutočne nevytvárajú hnojivo pre prehnaný optimizmus, skôr naopak. Po 100 rokoch si laik pod schizofrenikom najčastejšie predstaví niekoho, kto má dve alebo viac osobností, čo je ďalším dokladom toho, že radšej pozeráme hollywoodske filmy, ako si prezrieme niečo triezvejšie, objektívne a vecné. pokračovanie článku
V súčasnej sexuológii je považovaná za normálnu každá sexuálna aktivita, ktorá nespôsobuje ani jednému z partnerov fyzické alebo psychické nepohodlie. Myslím, že podobne to je vnímané aj spoločnosťou, avšak, až na jeden háčik, čo je komunikácia o samotnom sexe. Ako si s partnerom povedať, čo sa nám páči a čo nie, ako zistiť okrem dotykov samotných, čo má rád on? Ako sa zdôveriť so želaním pozmeniť doterajší zabehnutý štýl partnerskej sexuality? Ako vyjsť von s tým, že to, čo sa udialo včera v noci bolo už nad náš rámec a nechceli by sme v tom pokračovať? Pri listovaní v americkej knihe Our Sexuality z roku 1990 som našiel pár zaujímavých a užitočných informácií o otvorenej komunikácii medzi intímnymi partnermi, ktoré sú podľa môjho názoru stále aktuálne i napriek tomu, že už nie sú najmladšie. Hoci už teda majú vyše 20 rokov, čo je v oblasti sexuality obrovský časový hiátus, rozhodol som sa ich trošku zosumarizovať, zeditovať a vypísať navzdory riziku, že napíšem blog v štýle „Wanda radí". pokračovanie článku
Existujú ľudia, ktorí, akoby povedala Eva Syřišťová, sa pohybujú v pukline času. Nežijú v rade za sebou idúcich a ako ozubené kolesá do seba zapadajúcich dní. Žijú mimo plávajúcich mrakov každodennosti v prasklinke, ktorá ich nielen uzatvára, ale aj oslobodzuje od bežných noriem a konvenčných horizontov. Preto sú schopní nahliadnuť mnohokrát to, čo iní vidieť nevedia, možno len akosi tušia. Reč nie je o génioch, i keď aj na nich by bolo možné nasadiť podobné prirovnania, hovorím však o ľuďoch v psychotickom stave. pokračovanie článku
Obidvaja v tanečnej šou a obidvaja plní testosterónu a „maskulínneho humoru". Tento blog nie je ich obhajobou ani idealizáciou. Ani by som o nich nebol písal, nielen preto, že tanečný televízny program nesledujem, ale aj preto, že ich nasadenie nie je ani tak výsledkom gay friendly prostredia ako finančného kalkulu a vízie sledovanosti. Len tá petícia s podľa mňa obmedzeným cieľom ma vystimulovala, aby som aj ja priložil svoje názorové polienko na elektronickou poštou sa šíriace výzvy k jej podpísaniu. Odmenou mi bol i jeden lahodný príspevok, označujúci moju reakciu ako zvrátenosť. pokračovanie článku
Ako psychiater si uvedomujem , že nie je možné jednoducho nesúhlasiť s afektom alebo nejakou náladou, pretože tá sa deje viac menej automaticky. Afekty, proti ktorým vystupujem však vnímam ako cieľavedome generované a navyše, čo je dôležité, každý afekt sa dá rozobrať a racionálne orámcovať i prerámcovať a teda predsa len napokon pozmeniť. Toľko k dôvodu môjho protestného vyjadrenia. pokračovanie článku
Hovorí sa o rodinnom prostredí ako o základe. Ambiciózni, kultúrni a inteligentní rodičia, často príliš zaneprázdnení, sa snažia dať deťom čo najlepšie a najkvalitenjšie vzdelanie, oblečenie a prostredie. Často príliš ochraňujú svoje deti (dcéry) nielen pred nebezpečenstvom z vonka, ale aj pred nimi samými („Ja viem, čo je pre teba lepšie"). A v srdci nezaprú obchodníckeho ducha: za svoje investície a námahu vyžadujú recipročnú odmenu vo forme vďaky, dobrého školského výkonu a správania a celkovo „dizajn podľa svojho architektonického návrhu". Ten aj chvíľu dostávajú, ale nečudo, že v puberte, pod kanonádou hormónov a vnútorných popudov k samostatnosti sa tieto dievčatá nájdu uprostred boja. Vyhovieť ideálu rodičov alebo svojej autonómii? V niektorých prípadoch sa tento zápas ocitá v patovej situácii a dievča sa snaží byť autonómne aspoň v tom, v čom si „môže dovoliť". Ovláda svoje telo a príjem kalórií. pokračovanie článku
Nemôže to byť inak, štatistika, uverejnená 12. 8. 2011 v článku Jána Krempaského o zárobkoch lekárov, ukazuje vlajočky štátov s istým násobkom priemernej mzdy, ktorú zarába lekár toho ktorého štátu. Podľa tejto štatistiky môžem byť vlastne rád, že som lekárom na Slovensku a nie v Británii. Pre mnohých slovenských doktorov v zahraničí môže byť mimoriadne inšpiratívne vyjadrenie môjho kolegu J.M. k tejto tabuľke v znení: „Týmto (zistením, že zarobíme tu viac ako tam) by som chcel aj poprosiť všetkých lekárov, ktorí odišli do Anglicka alebo Írska kvôli zárobkom, aby už neboli trápni a vrátili sa. Teraz už aj tak všetci vieme, že tam robia za menej a sú tam zrejme len z nenávisti k Slovákom:-)" Nanajvýš zaujímavá je aj fotografia kvarteta lekárov nad úhľadnou farebnou štatistikou, na ktorej sú pohŕdavé pohľady dvoch mužov a dvoch žien, so založenými rukami. Ich hľadenie z výšky si ktorýkoľvek človek môže vysvetľovať ako pocit nadradenosti až apartheidu, kým založené ruky zrejme symbolizujú ničnerobenie, za ktoré títo príživníci vydieračským spôsobom požadujú zvýšenie už tak hrozitánsky vysokého platu. pokračovanie článku
Brzek a Pondělíčková-Mašlová začínajú svoju knihu Tretie pohlavie so slovami: O homosexuáloch takmer všetci vynášajú súdy, ale takmer nikto im nerozumie. Táto veta (okrem iného) jadrne vystihuje medializované názory Vladimíra Palka, ktoré sú podľa mňa zarážajúce aj pre úprimného katolíka. Blog píšem po tom, čo som si nedávno pozrel reláciu Lampa, kde bol hosťom v súvislosti s druhým ročníkom udalosti gay pride pochodu v Bratislave, ako aj v súvislosti s diskusiami ohľadne nastávajúceho pochodu v Prahe. Nie som obhajcom pochodu, nepovažujem za potrebné vmiešavať sa do interných záležitostí homosexuálnej komunity a túžby niektorých jej členov vyjadriť svoje postoje takouto formou. Cítim sa ale povinný obhajovať fenomén homosexuality pred povrchnými súdmi moralizmu, ktorý má síce široké korene v minulosti, ale svojou korunou sa nedokáže rozkošatiť do budúcna. pokračovanie článku
Pacient: Dobrý deň. Prišiel som za Vami z Humenného. Som patologický hráč asi desať rokov a neviem si rady. Prosím Vás pekne, prijmite ma na Vaše oddelenie, čítal som o ňom na internete. Lekár: Nech sa páči, sadnite si. Prejdem si s Vami Váš problém, ale na oddelenie Vás prijať nemôžem. Pred mesiacom bolo totiž zrušené....Podobných rozhovorov som zažil od začiatku júla už viac krát. Prakticky a dokonale vyvracajú polomýtické tvrdenia o tom, že opatrenia redukcie lôžok na psychiatrii v Banskej Bystrici sa v žiadnom prípade nedotknú pacienta. pokračovanie článku
V predchádzajúcich blogoch som uviedol jednak sériu odborných a vecných argumentov proti redukcii lôžok na psychiatrickom oddelení vo FNsP FDR v Banskej Bystrici, jednak úmysel primára oddelenia skončiť s výkonom svojho povolania na základe vzniknutej situácie. Jeho odchod chápem ako dištancovanie sa od neodborných a iracionálnych zmien nariadených ministerstvom zdravotníctva, inak povedané, ako odchod kapitána z lode, ktorá stráca všetky svoje navigačné systémy a bude možno odkázaná bezcieľne blúdiť v mori. V tomto texte by som rád povedal, prečo je pre psychiatriu budova v areáli Starej nemocnice doslova nenahraditeľná a prečo mnohí pacienti, ktorí o nej doteraz hovorili ako o oáze pokoja alebo prístave pokoja (ich vlastné vyjadrenia) to onedlho možno hovoriť prestanú. pokračovanie článku
Dnes psychiatrickému oddeleniu FNsP F.D.Roosevelta oznámil pán primár Ludvik Nábělek, že so svojou dlhoročnou funkciou v situácii nových, pre psychiatriu drastických zmien, končí. Odmieta reči ministerstva zdravotníctva o zlepšovaní kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ktorej súčasťou by mala byť aj takzvaná optimalizácia nášho Psychiatrického oddelenia v zmysle nezmyselných škrtov, ktoré som popísal v minulom blogu. Realizáciou daných zmien by už nešlo o skutočnú psychiatriu, za ktorú sa dlhé roky zasadzuje, ale niečo, čo síce nepomenováva, ale začo nechce prevziať zodpovednosť. Za seba nechcem tento krok na tomto blogu komentovať ani sa sústrediť na svoje emócie. Chcem však zverejniť vlastné a osobné vyhlásenie pána primára Nábělka, ktoré znie: pokračovanie článku
V nedávnej dobe zrušili psychiatrické oddelenie v Brezne, k prvému júlu 2011 rušia psychiatriu vo Zvolene. Včera som sa dozvedel o pripravovaných krokoch voči Psychiatrickému oddeleniu Fakultnej Nemocnice s Poliklinikou F.D.Roosevelta v Banskej Bystrici, na ktorom mám veľkú česť pracovať ako lekár. Plánovaná je zásadná redukcia lôžok, o ktorej sme sa mohli dočítať už minulý týždeň, čo realiter znamená redukciu lôžok zo 60 na 30, čiže na polovicu. Okrem toho geriatrické oddelenie, ktoré VšZP nezazmluvnila bude zrušené a plánovaný je presun psychiatrického oddelenia zo samostatného areálu v takzvanej Starej nemocnici (v ktorej sa teraz nachádza) na ôsme poschodie budovy FNsP FDR Banská Bystrica. V kombinácii s úplným zrušením psychiatrickej hospitalizačnej starostlivosti v dvoch susedných okresných mestách bude redukcia lôžok ako aj umiestnenie redukovanej psychiatrie na poschodí FNsP FDR pre psychiatrickú starostlivosť v Banskobystrickom kraji doslova likvidačné. Dovolím si uviesť niekoľko odborných a technických argumentov proti takýmto plánovaným krokom. pokračovanie článku
Ak označujeme niekoho, kto sa nezdá duševne celkom v poriadku, hovoríme, že je chorý alebo že nie je zdravý. Výraz (duševne) zdravý sa tu používa ako negatívum choroby. Aká je však jeho náplň? Čo to vlastne je byť duševne zdravý? pokračovanie článku
Kým v antike, v kresťanstve i židovstve a v našich dejinách celkovo je duša ústredným pojmom, my sme aj zabudli, čo to vlastne je. A vlastne už ani nechceme vedieť. O duši nech si rýmujú básnici a bľabocú nepríčetní! My máme praktickejšie ciele, rovnako, ako súdobá psychológia. Už nejde o spásu duše, ani o starostlivosť o ňu. Už ide len o navrátenie schopnosti nerušene bez úzkosti pracovať, obnovenie schopnosti milovať a udržať si vzťahy. V horšom prípade už len o nácvik asertivity, relaxácie a zvýšenie sebahodnoty. Starostlivosť o dušu je pritom absolútnou prioritou a to najmä preto, že ju postupne po malých odrobinkách všetci zúfalo strácame. pokračovanie článku
Moderná pseudovedecká propaganda tohoto hnutia už akoby nechce zrovnoprávniť muža a ženu, ale ich stotožniť, ako by bolo vlastne jedno, či je niekto žena alebo muž. Akoby sme boli vlastne len chodiacimi ženomužmi. Alebo mužoženami? pokračovanie článku
Väčšinou z čeľade pseudointelektuálnych, prejavujúcich sa vševedúcnosťou a značnou dózou sebavedomia, neraz oslnia svojou živou a zaujímavou povahou. Dobre vyzerajúce ženy vystupujúce v televíznych reláciách pri čajíku alebo v medziblokoch pri varení a krátkych správach v teleránach, nevynímame však mužov. Extravagantne oblečení, plní tisícich a jednej rady. Poučujúci štýl, zdá sa, že majú skúsenosti absolútne so všetkým. pokračovanie článku
Chvíľu sme šli po kamienkoch, než sme sa dostali na dlažbu posiatu lupienkami jarných kvetov. Jemný koberček nás doviedol až ku vchodu s klenbou. Vo vnútri sa potom hostenia ujalo náročné ticho Veľkého piatku, plné nepokoja a zároveň akési pokojné. Aj tam to všetko voňalo. Ľudia ticho čakali, tak, ako je celý život čakaním. Ako sa spoza ambony ozvalo, niekto čaká, kým ho malinké dieťa konečne samo od seba pobozká, niekto čaká na svoju vlastnú smrť, o ktorej vie dopodrobna s predstihom. pokračovanie článku
Sigmund Freud mal takpovediac veľkú záľubu v tom, že prenášal poznatky z individuálnej psychológie na nadindividuálne celky, ako sú napríklad národy a štáty. Príznačne ich potom aj nazýval grossindividuen, teda veľké individuá. Majú svoje psychické fázy a osobité obdobia, kedy zrejú. pokračovanie článku
Vo väčšine starovekých národov panovalo presvedčenie, že centrom emócií, duševnej činnosti, či intelektu je niektorý z vnútorných orgánov. Z tohoto hľadiska je jednoznačne najpopulárnejším orgánom srdce (i dnes častá metafora duše) a takýto (už filozofický, nie vedecký) pohľad nazývame kardiocentrizmom. pokračovanie článku
Už sme ochutnali opojný nápoj liberálneho konzumného sveta, už sme sa dosť napočúvali jeho prázdnych fráz o slobode a práve na všetko. V prvom sme spoznali šeredný burčiak, v druhom len zmeť slov vydávaných za poéziu. Hovorím za seba (a verím, že i za mnohých podobne zmýšľajúcich): opusťme túto ilúziu a vráťme sa späť k skutočným hodnotám. Chce to len nepatrnú námahu a poznanie, že všetci sme omnoho menší, než sme si pôvodne mysleli
Patarakmichalgmail.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
