Autor posmrtnej biografie sa nezriedka uchyľuje aj k interpretácii činov zosnulého, prípadne k ich morálnemu hodnoteniu. Raritnejšia je snaha o aplikáciu psychoanalytických (prípadne iných psychologických) princípov na dotyčného a vyjadrovanie sa k jeho duševnému zdraviu, eventuálne patológii. Taký prístup k jeho životopisným dátam sa nazýva patobiografia. 

Nadľahčene by som povedal, že mnohí analytici, ktorí netrpia takzvaným YAVIS syndrómom (že si vyberajú len pacientov / pacientky, ktorí sú Young, Attractive, Verbally fluent, Intelligent and Successful) si potrebujú dokázať svoje analytické schopnosti tým, že ich vrhnú na minulosť niekoho notoricky známeho a poprípade to potom publikujú (aby verejnosť pochopila pozadie ich obludných alebo impozantných skutkov:-).

Príkladom za všetky je Sigmund Freud a jeho monografia o Leonardovi da Vincim. Umelec bol do troch rokov vychovávaný matkou Katarínou. Otec, vyššie postavený šlachtic, sa oženil s inou ženou a syna si zobral k sebe až neskôr. De facto mal Leonardo dve matky a vo výchove dlhšie neprítomného otca. Z diela sa dozvedáme, že maznavý až erotizovaný vzťah k matke, ako i absencia otca vo výchove spôsobila Da Vinciho ideovú homosexualitu. Preto sa obklopoval krásnymi chlapcami a za celý život neobjal jedinú ženu (snáď okrem matky; ale ktorej?:-). Svoju sexualitu nepotlačil, ale ju krásne sublimoval do bádateľského pudu, čoho dôkazom sú jeho široké záujmy a bohaté dochované dielo. I v úsmeve Mona Lisy sa nám vraj zjavuje úsmev jeho matky...

Nemenej zaujímavá je obsiahla stať Erika Ericksona o Adolfovi Hitlerovi v diele „Detstvo a spoločnosť." Čítame, že Hitlerov otec bol o 23 rokov starší ako jeho matka a údajne ju tyranizoval. Malý Adolf nespravil príjimačky na umeleckú školu, čo vytvára domnienku o jeho komplexe menejcennosti. Keď mal 13 rokov, umrel mu otec (a krátko nato i matka). Nevyriešenú oidipálnu situáciu naznačuje sám v „Mein kampf", kde hovorí o Nemecku ako o veľkej matke a o Rakúsku, ako o starom pseudoštáte. Matku treba zachrániť od všetkých cudzincov (ktorí ju tyranizujú!). Nuž a ostatné poznáme z dejín...

Nezavrhujem spomenuté publikácie, naopak, obe ich vrelo doporučujem, sú zaujímavé, poučné a nepochybne písané s dávkou literárneho nadania.

Chcem len podotknúť, že je prinajmenšom odvážne robiť z mŕtveho človeka pacienta a to proti jeho vôli. Viem, že žiadny súhlas s analýzou už neudelí, ale predsa: Môže byť férové konštruovať hypotézy o niekom, koho nemôžme pozorovať a o kom súdime len ex post? Je to ešte veda, alebo len spomenutý literárny talent?