Autor posmrtnej biografie sa nezriedka uchyľuje k interpretácii jednotlivých činov zosnulého, prípadne k ich morálnemu hodnoteniu. Raritnejšia je snaha o aplikáciu psychoanalytických (prípadne iných psychologických) princípov na dotyčného a vyjadrovanie sa k jeho duševnému zdraviu, eventuálne patológii. Taký prístup k jeho životopisným dátam sa nazýva patobiografia.

Nadľahčene by som povedal, že mnohí analytici, ktorí netrpia takzvaným YAVIS syndrómom (že si vyberajú len pacientov/pacientky, ktorí sú Young, Attractive, Verbally fluent, Intelligent and Successful) si potrebujú dokázať svoje analytické schopnosti tým, že ich vrhnú na minulosť niekoho notoricky známeho a poprípade to potom publikujú (aby verejnosť pochopila pozadie ich obludných alebo impozantných skutkov:-).

Príkladom za všetky je Sigmund Freud a jeho monografia o Leonardovi da Vincim. Umelec bol do troch rokov vychovávaný matkou Katarínou. Otec, vyššie postavený šlachtic, sa oženil s inou ženou a syna si zobral k sebe až neskôr. De facto mal Leonardo dve matky a vo výchove mu dlhšie absentoval otec. Z diela sa dozvedáme, že maznavý až erotizovaný vzťah k matke i absencia otca spôsobila umelcovu ideovú homosexualitu. Preto sa obklopoval krásnymi chlapcami a za celý svoj život neobjal (snáď okrem matky) jedinú ženu. Svoju sexualitu nepotláčal, ale ju krásne sublimoval do bádateľského pudu, čoho dôkazom sú jeho široké záujmy a bohaté mnohoraké dielo. I v úsmeve Mona Lisy sa nám vraj zjavuje úsmev jeho matky.

Nemenej zaujímavá je obsiahla stať Erika EricksonaAdolfovi Hitlerovi v diele „Detstvo a spoločnosť." Čítame, že Hitlerov otec bol o 23 rokov starší ako jeho matka a údajne ju tyranizoval. Malý Adolf nespravil príjimačky na umeleckú školu, čo vytvára domnienku o jeho komplexe menejcennosti. Keď mal 13 rokov, zomrel mu otec (a krátko nato i matka). Nevyriešenú oidipálnu situáciu naznačuje sám v „Mein kampf", kde hovorí o Nemecku ako o veľkej matke a o Rakúsku ako o starom pseudoštáte. Matku treba zachrániť od všetkých cudzincov (ktorí ju tyranizujú!). Nuž a ostatné poznáme z dejín...

Nezavrhujem spomenuté publikácie, naopak, obe ich vrelo odporúčam, sú zaujímavé, poučné a nepochybne písané s dávkou literárneho nadania.

Chcem len podotknúť, že je prinajmenšom odvážne robiť z mŕtveho človeka pacienta a to proti jeho vôli. Viem, že žiadny súhlas s analýzou už neudelí, ale predsa: Je férové konštruovať hypotézy o niekom, koho nemôžeme pozorovať a o kom súdime len ex post? Je to ešte veda? Alebo ide skôr o väčšiu dávku literárneho talentu?