Problémy pojmu „duševné zdravie“

Autor: Michal Patarák | 3.6.2011 o 10:16 | (upravené 13.9.2014 o 6:56) Karma článku: 9,36 | Prečítané:  2870x

Ak označujeme niekoho, kto sa nezdá duševne celkom v poriadku, hovoríme, že je chorý alebo že nie je zdravý. Výraz "duševne zdravý" sa tu používa ako negatívum choroby. Aká je však jeho náplň? Čo to vlastne znamená byť duševne zdravým?

 

I.

Som presvedčený o tom, že psychiatria ako exaktná veda s empirickými metódami a založením na dôkazoch, psychiatria ako odvetvie modernej medicíny, nám môže omnoho viac povedať o duševnej poruche (uprednostňujeme tento názov pred termínom „choroba") než o samotnom duševnom zdraví. Zdravie totiž nie je ani tak predmetom jej záujmu (výskumu), ako skôr cieľom jej terapeutickej snahy.

Ak by sme sa pokúsili čo najjednoduchšie definovať duševné zdravie, bolo by neprítomnosťou duševnej poruchy, čo však roztvára pomerne široké a ťažko ohraničiteľné pásmo.

II.

Ak by sme sa na duševné zdravie pozerali očami telesnej medicíny, ktorá zdravie definuje ako stav celkovej pohody (well-being), tak narazíme na tvrdý odpor skutočnosti. Hrozilo by, že v mnohých prípadoch by sme takúto definíciu boli nútení odhodiť do koša ako nadbytočné abstraktum. Vnútorná pohoda nemôže byť znakom vnútorného zdravia. Naopak, súčasťou ľudského života je napríklad aj to, že sa človek trápi alebo že je smutný. Môže dokonca prežívať ťažkú vnútornú bolesť bez toho, že by to predstavovalo ujmu na jeho duševnom zdraví. Takéto (z hedonického pohľadu) negatívne stavy sú len na úkor pohody. Zdá sa, že človek je vnútorne spokojný skôr tým, že má nejaký cieľ, ktorý sleduje, že sa mu život odvíja v istom zmysluplnom kontexte, než tým, že by bol stále dobre naladený a komfortne usadený vo svojej existencii.

III.

Jeden z najdôležitejších problémov však je, že subjekt sám nie je často plne schopný posúdiť, či je zdravý alebo už za hranicou patológie.

Tak, ako si človek môže nahovárať telesné zdravie (skotomizácia príznakov, popretie), môže si nahovárať aj zdravie duševné a platí to aj opačne. Teda: môže si nahovárať ochorenie (hypochondria).

Podobne ako pri mnohých telesných chorobách, ktoré začínajú nebadane a ktoré človek nemá šancu postihnúť (pri preventívnej prehliadke sa mu napríklad zistí suspektný útvar, ktorý sa s jeho životom ďalej vlečie s pomenovaním „nádor"), tak si nemusí všimnúť ani prvé zárodky duševnej poruchy, zvlášť, keď sú medzi nimi aj také, ktoré súvisia skôr s biologickými danosťami jeho mozgu, než s tým, čím práve žije.

Málokedy sa stáva, že duševná porucha človeka vyslovene prekvapí. Väčšinou ide o postupnú zmenu, prerod, ktorý subjekt nedeteguje náhle. Skôr ho zažíva ako postupnú reorientáciu osobnosti, celkovú zmenu záujmov, aktivít, preferencií. Táto zmena pravdaže neuniká pozorným a zúčastneným príbuzným alebo blízkym osobám. Práve svojim pomalým tempom však znemožňuje stav daného človeka priamo pomenovať a jeho okolie predovšetkým apeluje na životný prevrat/premenu jedinca, ktorú si nedokáže vysvetliť a až retrospektívne pripúšťa fenomén duševnej poruchy.

Až keď príde zásadný zlom, v ktorom si okolie trpiaceho uvedomí, že jeho stav už presiahol istý horizont a jeho príbuzným dôjde trpezlivosť, prípadne dôjde trpezlivosť jedincovi so sebou samým (sú však možné aj obidva varianty súčasne), navštívia lekára. Tým krokom pristúpia k eventualite, že by sa mohlo jednať o poruchu.

V najzávažnejších prípadoch subjekt ani nepripustí, že sa s ním deje niečo zvláštne. Hovoríme napríklad o ťažkých psychózach alebo demenciách.

IV.

Náhľad (nozognózia) je schopnosť jedinca vidieť svoj duševný stav ako zmenený/porušený. V prípade, že ho má (alebo mu ho odborník alebo rodinný príslušník pomôže rozvinúť), môže i sám subjekt pomenovať a pociťovať svoj stav ako patologický alebo vymykajúci sa pocitu toho, čo nazývame zdravím alebo čo on ako zdravie vo svojom predchádzajúcom živote vnímal, či implicitne predpokladal. Ak je prítomná nozognózia, tak môže (avšak aj nemusí) byť prítomný tlak utrpenia. Pacient sa snaží za každú cenu odstrániť vo vnútri nepríjemne pociťované tŕne a jeho motivácia a následne aj spolupráca so (pre iný typ pacientov nepopulárnou) psychiatriou môže byť motorom k uzdraveniu.

V.

Je tu ešte jedna otázka a to otázka normy. Pojem sa celkom neprekrýva so zdravím, majú len styčné body. Čo je to norma? Je to niečo, čo štatisticky za normu pokladáme? Tu by sme hovorili o štatistickej norme. S touto pri pohľade na to, čo nazývame duševným zdravím, celkom nesúhlasím. Mnoho jedincov sa (chvalabohu!) vymyká norme, i keď ju rôzne položíme a nemusia byť preto ešte duševne chorými. Docent Pečeňák s obľubou používa príklad zubného kazu. V päťdesiatke je nenormálne, ak človek zubný kaz nemá. To však vôbec neindikuje patológiu. Môžeme problém normy otočiť a získame normatívnu normu. Normálne je to, čo za normálne určíme. Možno sme teda o krôčik pokročili, avšak kto určí takúto normu? Psychiatri? Bude konsenzom rôznych lekárskych profesií? Podieľali by sa na takejto normatívnosti psychológovia, pedagógovia, terapeuti a čo ja viem kto ešte? Tu je kameň úrazu, prečo sa psychiatria sústreďuje viac na duševnú poruchu, ako na zdravie. Je akosi ľahšie ohraničená a vymedzená. Samotné zatrieďovanie duševných porúch sa pritom neskončilo a je v neustálom vývoji (hlavné svetové diagnostické manuály sa budú v nasledujúcich rokoch opäť revidovať). Často používaným príkladom je homosexualita, ktorá bola ešte pred desaťročiami duševnou poruchou a dnes ju už v žiadnom zozname nenájdete (iba ako takzvanú egodystonickú homosexualitu, to znamená takú, s ktorou sa jedinec nestotožňuje). Existujú aj stabilné diagnostické jednotky, ako schizofrénia, demencia, či depresia. Na ich okrajoch však tiež existuje pohyb. Ide však o taxonomické zaradenia, ktoré sa menia aj v súvislosti s novými výskumami alebo prístupmi. Známky duševnej poruchy si totiž nemôžeme dopredu stanoviť. Vzniká problém veľryby. To, či zaradíme veľrybu medzi prevažne suchozemsky žijúce cicavce alebo medzi ryby, záleží na znaku, ktorý budeme pre tú-ktorú kategóriu považovať za podstatný. A práve preto sa musíme sústrediť na taký, ktorý je dostatočne platný a pomerne spoľahlivý.

VI.

Zastávam teda stanovisko, že pojem duševného zdravia nie je možné pozitívne a konkrétne naplniť a že ostáva termínom skôr pomocným a rámcovým. Možno ide dokonca o konštrukt. V tomto zmysle sa mi zdá veľmi pozorný Berne, ktorý hovorí nie o duševnom zdraví, ale o takzvanom duševnom zdraví. A varuje, či pripomína, že aj takzvaný duševne zdravý človek môže ešte stále žiť plnšie, šťastnejšie a slobodnejšie.

I ja v tomto termíne cítim istý pohyb a sviežosť. Ako duševné zdravie by som teda neoznačoval určitý stav, ale radšej istú dynamiku.

VII.

Duševné zdravie ako nápomocný konštrukt vnímam pritom rozhraním slobody. Duševná porucha je strata tejto slobody alebo jej narušenie. Človek je tak vo svojom živote obmedzený stratou pamäti, úzkosťou, ktorá mu nedovoľuje nastúpiť na autobus do práce, strachom, že ho prenasledujú mimozemšťania, neustálou obozretnosťou pred policajtmi, ktorými je domnelo sledovaný a podobne. Vejár slobodných možností, ako svoj život žiť a naplniť, je tu citeľne obmedzený a sloboda je buď dotknutá alebo len fiktívna.

Zdravie by teda mohlo byť časovým rozsahom, v ktorom na svojich križovatkách môže človek rozvíjať a realizovať svoje možnosti. To je podľa mňa bytostné určenie človeka, ale podotýkam, že ide o „možnosť rozvíjať možnosti". Táto potencia nemusí byť naplnená a môže byť aj dezaktualizovaná a suspendovaná. Zdravie však nastáva, keď tu tá potencia v konkrétnom časovom rámci je.

To, že nebude využitá, je na pleciach indivídua (ale často je aj odrazom biologických a konštitučných daností) a preto znova pripomeniem Berneho názor:

„Aj takzvaný duševne zdravý človek môže stále žiť plnšie, šťastnejšie a slobodnejšie."

A to, že zdravie je dynamikou a pohybom, by koniec koncov malo viesť k pokore. Môže byť totiž plynulým pohybom k plnšiemu životu i do ríše duševnej patológie.

Každý sme totiž potenciálnym pacientom, každý z nás môže aj duševne trpieť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?