Hľadanie schizofrénie alebo 100. výročie pojmu schizofrénia

Autor: Michal Patarák | 7.10.2011 o 18:48 | (upravené 10.11.2014 o 4:53) Karma článku: 14,55 | Prečítané:  3963x

Áno, uplynulo už presne sto rokov, odkedy slávny švajčiarsky lekár Eugen Bleuler prestal používať dovtedy populárny výraz - predčasná demencia - a použil ako prvý pomenovanie výstižnejšie, jednoslovné a ľahko zapamätateľné - schizofrénia. Od zlomového roku 1911 si tento termín osvojila odborná i laická verejnosť a hoci vzbudzuje aj scestné asociácie typu rozštiepenej mysle a rozdvojenej osobnosti, z dostupných je napriek tomu považovaný za najvhodnejší. Sám som však skeptický ohľadne faktu, či je dôvod na oslavu. Sto rokov intenzívneho študovania tohto ochorenia prinieslo síce mnoho informácií, ale takmer žiadnu uzavretú kapitolu, nehovoriac už o sporoch o jeho liečbu. Navyše, čo pokladám za najdôležitejšie, v povedomí širšej verejnosti zostáva opradená hmlou mýtov, predsudkov a vyslovene mylných presvedčení, ktoré skutočne nevytvárajú hnojivo pre prehnaný optimizmus, skôr naopak. Po 100 rokoch si laik pod schizofrenikom najčastejšie predstaví niekoho, kto má dve alebo viac osobností, čo je ďalším dokladom toho, že radšej pozeráme hollywoodske filmy, ako si prezrieme niečo triezvejšie, objektívne a vecné.

 

V roku 1809 Pinel hovoril o demencii, pričom tento termín nemal presne vyhranený obsah. Išlo proste o ochorenie s procesom narušenia kognitívnych (vyšších rozumových) funkcií. Morel potom hovoril konkrétnejšie o predčasnej demencii, pretože si všimol, že nastáva u niektorých ľudí v mladom veku, teda akosi privčas. Keď Emil Kraepelin písal v roku 1896 svoju učebnicu psychiatrie, venoval už predčasnej demencii viac ako tristo strán. Za jej základ považoval postupný pokles intelektu (preto demencia) so začiatkom v adolescencii a včasnej dospelosti (preto predčasná) a s nedobrým, zhoršujúcim sa priebehom. Termín používal aj slávny Sigmund Freud. Zaraďoval ho do takzvaných funkčných psychóz (teda bez zreteľného nálezu na mozgu) a pre ne používal aj názov narcistická neuróza, pretože chorý mal zotrvávať v narcistickom viazaní libida na seba samého a mal ho stiahnuté z vonkajšieho sveta, ktorému už nerozumel a strácal s ním kontakt. Preto aj nebol schopný klasickej psychoanalýzy (v čom sa Freud určite nezmýlil). Carl Gustav Jung, ktorý dnes ide stále viac do módy, v roku 1907 hovoril, že predčasná demencia je snením v bdelom živote (čo považujem skôr za peknú metaforu, než za vystihnutie patologického procesu). Prešlo teda storočie a o podstate ochorenia sa nevedelo takmer nič, respektíve, existovalo tak málo konsenzov, že takmer každý si mohol povedať svoj názor (jav inak typický pre priekopnícke a objaviteľské obdobia).

V roku 1911 však nastal zásadný obrat. Najznámejšia Bleulerova práca (Eugen Bleuler na fotografii v článku) mala v originále názov: „Predčasná demencia alebo skupina schizofrénií". Na ochorenie sa pozrel z iného uhla. Samozrejme, videl, že postihuje intelekt, že sa pri ňom objavujú halucinácie (nereálne zmyslové javy) rôzneho typu a bludy (poruchy myslenia, pri ktorých je chorý presvedčený o nereálnych veciach alebo udalostiach, napríklad hovorí s diablom alebo ho prenasleduje mafia), ale nepokladal ich za základ chorobného procesu. Tento videl v rozštiepení myslenia, cítenia a konania, ktoré sa vzájomne rozpájajú (cítenie nemusí byť v súlade s konaním, napríklad: človek je smutný, ale pritom sa smeje) a rozpájajú sa aj medzi sebou (pociťuje dve alebo viaceré protichodné afekty, napríklad lásku a zároveň nenávisť k nejakému človeku), čo nazval jednoducho štiepenie. Preto SCHIZOS, čo je rozštep a FRENOS, čo je grécke označenie pre myseľ, rozum. Bleulerovou veľkou zásluhou je aj to, že nehovoril o schizofrénii, ale o schizofréniách (dnes máme skutočne viacero typov, ktorých explicitné vymenovávanie je však nad rámec eseje) a najmä v tom, že základné procesy schizofrénií sa snažil psychologicky pochopiť a porozumieť im (nešlo teda len o náhly vpád choroby, ktorá postihla „rozum", ako to bolo chápané dovtedy).

V exkurze obídem problém liečby, v ktorej sa striedalo nepochopenie za nepochopením, a zároveň represívne tendencie, keďkže „schizofrenici" predtým často končili v žalároch, preplnených azyloch a internáciách, kde boli často v neprimeraných podmienkach nahí na slame a v putách. Je tendencia považovať práve Pinela (v Pezinku nesie psychiatrická nemocnica práve jeho meno, preto Pinelova) za osloboditeľa duševne chorých z takéhoto väznenia. Pinel však nebol prvý, kto protestoval proti neľudskému držaniu „bláznov" v zajatí. Podobné výkriky s menším či väčším hlasom zaznievali už po celé 18. storočie. V liečbe sa využíval rotačný stroj, obstreky vodou a máčanie, či rôzne elixíry, ktoré tak pútavo opisuje Foucalt„Dejinách šialenstva". Terapia teda zostávala ešte pred vyše sto rokmi v jadre stredoveká.

Po neúspechoch psychoanalýzy a akosi hrkotavom splynutí biologického a hlbinne psychologického pohľadu reprezentovaného najmä Bleulerovou školou, bolo dlhšie plodné prázdno. Prázdno, lebo na nič ďalšieho smerodajného sa neprišlo. Plodné, lebo sa množila jedna neuropatologická štúdia za druhou (histopatologické nálezy na mŕtvolách, v ktorých však z každého výskumu vyšiel iný záver a ktorým sa medzi inými v roku 1897 venoval aj famózny Alzheimer). V roku 1952 sa Adolph Meyer vyjadril, že on sám nenašiel žiadnu konzistentnú histopatológiu schizofrénie, pripisoval to však svojej netrpezlivosti (urobil pritom kvantum pitiev a porovnaní s dostupnými údajmi) a víťazstvo nechcel prenechať táboru vedcov, ktorí zdôrazňovali psychogénnu príčinu ochorenia. I z toho si môžeme predstaviť, aký to vtedy musel byť vedecký boj.

Zhodou okolností však bol práve rok 1952 jedným z najväčších míľnikov. Francúzi Delay Deniker objavili antipsychotický účinok chlórpromazínu, ktorý neviedol len k sedácii, ale mal pre schizofréniu akosi špecifickejší efekt (nie však vyslovene špecifický, nešlo o žiadne antischizofrenikum) a zrazu umožnil prepustiť veľké množstvo pacientov z mnohoročnej hospitalizácie a z preplnených psychiatrických zariadení domov. Táto udalosť sa prirovnáva k Pinelovmu oslobodeniu „bláznov", liečba príznakov im však dala viac než stratu okov: mohli sa totiž znovu pokúsiť o svoju slobodu. Tak sa naštartovala éra psychofarmakológie, ktorá umožnila používať proti schizofrénii lieky. Dnes ich máme celý zbrojný sklad, ale ani jeden z nich nie je dokonalý a celkom bezproblémový. Voči týmto liekom existujú obrovské predsudky: že na nich môže byť pacient závislý, že „gumujú mozog", že robia z človeka inú osobnosť a podobne, pričom žiadny z nich nie je pravdivý. Sú to lieky, lebo umožňujú liečiť a to je ich základná filozofia. Ich objav je revolučný aj z celkom iného pohľadu. Okolo roku 1950 sa totiž stále myslelo, že prenos informácií medzi neurónmi je vecou elektrického signálu. Po tomto objave bolo jasné, že je aj záležitosťou neurochémie (teda nielen elektrickou, ale aj chemickou). Od sedemdesiatych rokov existuje množstvo experimentálne overených hypotéz o úlohe neuromediátorov (dopamín, glutamát, gama aminomaslová kyselina, endokanabinoidy) v schizofrénii, ktoré však stále nepodávajú ucelený a jednotný obraz ochorenia.

Objavili sa tvrdenia, že rodičia môžu za ochorenie svojich detí, za ktoré sa mnoho rodičov obviňuje i dnes a má pocity viny za chybnú výchovu (v praxi sa s týmto sebaobviňovaním stretávam úplne bežne). Hovorilo sa o schizofrenogénnej matke, ktorá svojim rozporuplným, chaotickým a citovo neprimeraným štýlom postupne vedie dieťa do patologického stavu. Takéto názory sú dnes brané ako nepodložené. Je však potrebné upozorniť na to, že nedostatočne vrelé domáce prostredie môže neskoršiemu schizofrenikovi poriadne sťažiť ochorenie, aj samotný život.

Kraepelin pokladal v predčasnej demencii za kľúčové narušenie čelovej (frontálnej) a spánkovej (temporálnej) mozgovej kôry. Tento predpoklad mnohí neskorší výskumníci potvrdili. Ingvar v roku 1974 zistil, že pri tomto chorobnom procese nastáva hypofrontalita, teda narušenie funkcie čelového laloku, zodpovedného za pracovnú pamäť a „vyššie rozumové funkcie". Lewin zas (v roku 1984) v rozvoji halucinácií a bludov pokladal za dôležitú spánkovú kôru. Napokon, množili sa dôkazy o atrofii mozgu (čo je úbytok mozgového tkaniva najmä u neliečených pacientov so schizofréniou) viditeľnej na CT vyšetrení, podľa ktorých v roku 1980 rozdelil Crow schizofrenický proces na I. typ, nevedúci k atrofii a II. typ, ktorý k nej naopak vedie.

Dáma so šarmantným menom, Nancy Andreasenová, v roku 1982 elegantne roztriedila príznaky schizofrénie do dvoch tried:

Pozitívne príznaky (nie preto, že by boli dobré, ale preto, lebo ich ľahko badať): halucinácie, bludy, poruchy myslenia.

Negatívne príznaky: sociálna stiahnutosť, oploštenosť citov, uzatváranie sa a podobne.

Nie je prínosné ďalej drobiť nové a nové objavy, ktoré od osemdesiatych rokov doslova explodovali a pomohli rozšíriť pohľad na schizofréniu. Nemôžem sa totiž ubrániť akémusi pocitu frustrácie, že čím viac toho o tomto ochorení vieme, tým menej mu komplexne rozumieme, pretože problematika sa nám nekontrolovateľne a exponenciálne, doslova „mitoticky", množí.

Na záver by som však chcel upozorniť hlavne na niekoľko základných faktov:

1. Schizofrénia sa dá liečiť, ale nie je vyliečiteľná. Hoci sa to môže zdať ako paradoxné, ide v medicíne o častý model. Cukrovka, vysoký krvný tlak a iné choroby sú liečiteľné, ale nie vyliečiteľné. Avšak dobre liečený srdciar alebo cukrovkár nemusí mať vôbec problémy. Jeho diagnóza na ňom nemusí byť viditeľná. To isté platí, navzdory populárnemu negatívnemu presvedčeniu, o schizofrénii.

2. Schizofrénia spôsobuje (alebo je spôsobená, to stále nie je vyriešené) patologické zmeny na mozgu a na jeho receptoroch a mení veľkosť jeho jednotlivých štruktúr. Nejde teda len o ochorenie niečoho, čo sa jednoducho nazýva „psychika".

3. Schizofrénia sa vyskytuje asi v 1 zo 100 ľudí a jej frekvencia v populácii je pomerne stabilná.

4. Schizofrénia sa môže aj dediť, ale táto dedičnosť nie je priama alebo tak jednoduchá, ako je to s Mendelovými hrachmi.

5. Pre schizofréniu existuje od narodenia (zrejme ešte pre ním) istá dispozícia, ktorá sa však v priebehu života nemusí naplniť. Táto dispozícia nie je len niečo raz a navždy vloženého a nemenného, ale je ovplyvňovaná prostredím a životom jedinca.

Neexistuje pritom žiadny zrozumiteľný a tobôž nie etický dôvod, prečo by sa mal pacient so schizofréniou znevýhodňovať, zosmiešňovať, presúvať na okraj spoločnosti alebo akokoľvek inak stigmatizovať. I po sto rokoch „schizofrénie" sa to bohužiaľ neustále deje aj v spoločnosti, ktorá sa považuje za pokrokovú a modernú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?