Na drevených dverách izby mám nápis Ammonas (krivé cesty). Otec J. mi predstavuje program. Túto noc sa vstáva o tretej ráno. Je vigília pred sviatkom Troch kráľov. Nemusím, ak sa mi nechce, ale na chodbe bude zvoniť zvolávací zvonček, tak to môžem „využiť". Ospravedlňuje sa, že mám okno oproti zvonici, ale inú miestnosť už voľnú nemajú, v kláštore majú formačný týždeň ešte rehoľné sestry. Rozhovorí sa o „prameňoch". Sú to duchovné texty, kvalitné, od svätcov a hlavne - hlavne staré. Myslím, že „tolerancia" je do siedmeho storočia, inak to už nie sú pramene. Dnes ich kresťania už takmer nečítajú, obťažujú ich, zamieňajú si ich za legendy, hľadajú skôr faktografiu a tak vznikajú životopisy. Životopisy svätých sú ako bestsellery, čo človeka dokonale držia na povrchu. Zaujalo ma to. Premýšľam. „Dávno som okrem Písma žiaden prameň nečítal". „Písmo samotné nestačí", odpovedá zanietene mních a myslí to vážne. Dobre sa mi s ním sedí, škoda, že už musí ísť.

Vešpery sú pravý gregorián. Mnísi stoja oproti sebe a hlbokými hlasmi prerývane spievajú po latinsky. Premýšľam, prečo som vôbec tu. Krivé cesty...hmmmm...

Na večeri musí byť ticho. Aby som sa dozvedel, kde sú taniere, použijem teda maximálne šepot. Môj medvedí prízvuk však aj tak prerazí a pritiahne pozornosť usmievajúcich sa sestier. Výborný šalát. Netušil som však, že keď je v programe vyhradená pol hodina, skutočne to je len tridsať minút. Zjaví sa vysoký bradatý mních, usmeje sa a začína baliť poživeň. Rýchlo teda bagrujem a dojedám. Mnícha nestíham a tak si po sebe umývam sám. Som ticho, pozorujem a premýšľam, rozmýšľam a vnímam. A dávam si tu prvé predsavzatie: nabudúce už prídem na čas.

Večer v posteli chcem oddrmoliť nejakú modlitbu, zatváram oči, ale okamžite zaspávam. Prebúdzam sa o tretej ráno na nemilo intenzívne cvendžiaci zvonček...

Druhý deň je sviatok. Dopoludnie po modlitbách a raňajkách využívam na prechádzku. Nepamätám sa, kedy by som sa prechádzal s takou čistou mysľou. Nebola naplnená ničím, len chôdzou a chrumkaním snehu. Príjemne mi vytrávilo a hor sa na sviatočnú omšu. Kostol je nabitý pútnikmi. Kázeň o cestách. Ako sa vyrovnávajú a pripravujú pre druhých...počkať, počkať, veď ja som Ammonas, „krivé cesty"...hmmm....

Obed bol pre mňa neskutočne stresujúcim zážitkom v paradoxnom spojení s blahom. Počúvanie piesní, otec J. predčítava text z Knihy kráľov. Usadili ma uprostred gigantického stola vmedzereného medzi ženských hostí - rehoľníčky. Musíme byť ticho, i keď sa mi chce smiať, keď vidím mníchov v tmavom habite opásaných nebesky bielou zásterou, ako ma obletujú a ponúkajú dupľu. Ako jediný si ju aj dám. Jedlo je fantastické, varia si ho sami, ale ani v reštaurácii som také niečo nejedol. Proste extatický zážitok. Sociálnou fóbiou síce netrpím, ale jesť medzi rehoľníčkami a dávať si pozor na mľaskot, držanie príboru a z celej sily sa snažiť, aby mi nespadla uhorka bolo predsa len trochu vyčerpávajúce. Snáď preto som po obede upadol do spánkového vytrženia. Radšej som sa však nepýtal, či sa to v tejto komunite smie.

Večerné modlitby som už zobral vážne. Po nich vidím mladého adepta na kňaza, (je tu tiež len na návšteve) ako chodí fajčiť pred kostol. Kladiem mu otázku, či farári môžu fajčiť. Odpovedá príbehom: „Pýtali sa pápeža Jána XXIII., či môžu pri modlitbe fajčiť. Odpovedal, že sa mu to nezdá dobré, že to nemôže odporučiť. Tak sa ho spýtali, či sa môžu pri fajčení modliť. Vtedy sa staručký pápež rozžiaril a povedal, že to môže vrelo odporučiť. Tak sa aj ja modlím pri fajčení." Úprimne sa smejem a pýtam sa sám seba, čo to bude raz za farára, tento mladý sympaťák.

Debata o Bohu, ženách a celibáte. Jeden hovorí, že ženatý muž sa chce páčiť manželke, oni sa však chcú páčiť Bohu. Úprimne sa rozosmejem a vyhlasujem, že to o tom ženatom, čo sa chce páčiť žene, nie je tak celkom pravda. Smejú sa aj oni a je nám všetkým dobre. Odoberáme sa na večerné kompletórium.

Ranné údery zvona už beriem ako milé privítanie. Vstanem, pozriem sa do zrkadla a ani neviem prečo, usmejem sa. Kráčam na omšu.

Celý svet vraj speje ku kríze. Ale tu hovoria niečo iné. „Celý svet speje k Bohu". O tomto som ešte nikde nepočul. Po večeri zostávam dlho sedieť v malom refektári sám a hľadím na kríž visiaci na stene. Niečo divné je na tejto dobe, že sa stále všetci ponáhľame. A kam? Do krízy? Tu žijú tak, že sa na všetko plne sústredia, akoby v rozpätí večnosti, dni sa menia len podľa sviatkov a tak tí milí mnísi kráčajú svorne po ceste k svojmu Bohu. A tá cesta nie je krivá, ako tá moja.

Ak chcete zažiť niečo ako kultúrny šok, ktorý vás prebudí zo spánku, o ktorom si myslíte, že je normálny život, ak chcete objaviť v sebe Ducha alebo keď si chcete čo len na chvíľku oddýchnuť od príliš pichľavých starostí - zájdite sem. Určite sa to oplatí.

„Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám." List Jakubov, IV:8