Problém usmievavého robota

Autor: Michal Patarák | 11.2.2012 o 9:11 | (upravené 15.5.2014 o 15:21) Karma článku: 8,78 | Prečítané:  878x

V rámci adaptácie na kamufláže komerčnej spoločnosti, sa učíme postupne neveriť úsmevu. Pripadá nám príliš falošný, cítime z neho klam, krytie, niečo, čo ostalo „zaseknuté" pod ním. Na jednej strane preto, lebo evolučne vyvinuté schopnosti implicitne rozpoznať emočný stav komunikačného partnera stále fungujú, čo je dobrá správa. Na druhej strane je však atak na tieto naše schopnosti všadeprítomný a až priveľmi sústredený. Usmievajú sa na nás hlásateľky, aj keď informujú o nemilých udalostiach, z bilboardov vidíme len tie najprívetivejšie úsmevy politikov. Pracovníci bánk, manažéri a iní finančníci nám hneď s otvoreným úsmevom pevne podávajú ruku a všetci nám tým chcú povedať: Môžete nám pokojne dôverovať.

 

Lenže my (dúfam!!!) vieme, že nemôžeme. Lebo sú to roboti, čo sa usmievajú. V rámci svojich algoritmov presne vedia, kedy tento čarovný nástroj nasadiť a kedy ho zas zhodiť, kedy ho urobiť širším a kedy radšej stlmiť.

A to je problém. Úsmev a smiech je niečo, čo odkazuje na naše dobré rozpoloženie a integrálne s ním súvisí. Je to niečo, čo dobromyseľný človek (a pôvodne každý človek) považuje za neoddeliteľné od emocionálnej zložky. Doteraz je „úsmev blázna" zakorenený ako úsmev bez príčiny, nepriliehajúci vnútornému stavu alebo vonkajším okolnostiam, niečo, čo má kontúry chorobnosti, nenormálnosti. Najprv som mal pokušenie označiť práve úsmev politika alebo verejne známej osoby, ako úsmev blázna (pretože nie je pravda, že duševne chorí sa usmievajú bez príčiny, naopak, často majú omnoho prirodzenejšiu emocionalitu, ako takzvane duševne zdraví), ale potom som si od Barbory Bäumlovej (*) vypožičal termín „usmievavý robot", ktorý už sedí fantasticky.

Ide totiž o premyslenú a chladnú stratégiu lovca, ktorého korisťou sme my, obyčajní konzumenti. S endorfínmi, teplým dotykom a rýchlo bijúcim srdcom to nemá nič spoločné.

Avšak nemyslime si, že tým, že si to uvedomujeme, sme proti tomu imúnni. Opak je pravdou. Naletíme, kde sa len dá. Môžu za to stále tie staré (pra)ľudské systémy v našom tele. Sú nastavené tak, že vonkajším znakom „tlupy" treba skôr dôverovať, ako nie. Vďaka tejto prosocialite sme sa vzájomnou spoluprácou vyvinuli do dnešnej podoby. Podoby, v ktorej sme schopní tieto „znaky spokojnosti" zneužiť. A zneužívaní sme aj my. Vy, čo pracujete pre veľké firmy, ste určite zažili školenia, kde vám „falošní psychológovia" (**) hovorili, ako sa treba usmievať, prípadne máte zamestnávateľa, ktorý si vyžaduje príjemné správanie a úsmev. I vy ste (i my sme!) súčasťou problému usmievavého robota, lebo sa až prehnane adaptujeme na požiadavky „vrchnosti" a spoločnosti. Systematickým regulovaním svojho správania a prirodzeného prejavu sa odďaľujeme od seba samých.

A aj preto všetci tak bezmedzne prahneme po slobode. Ani vlastne nevieme po akej, pretože je to kdesi vnútri vytúžená - naša vlastná osobná - sloboda od množiacich sa fasád a masiek, pre ktoré sa napokon ani navzájom nespoznávame. Aj na masku si možno zvyknúť. Prilepí sa na tvár. A keď ich je veľa, zrazu neviete, ktorú vybrať, keď sa chcete ukázať v tom pravom svetle.

 

*napísala knihu „Tajemství lidského úsměvu" a slovné spojenie si tiež požičala, konkrétne od W. C. Millsa

**viac môj blog „Varujte sa falošných psychológov" - ich pomenovanie pomaly začínam brať ako terminus technicus, nech sa niekto urazí alebo nie

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?