Podľa Larryho Rosena existuje kmeň psychologických porúch, ktoré nazýva závislosť na technológiách alebo ich označuje magickou skratkou iDisorder, o ktorej tipujem že sa bleskurýchle rozšíri po svete. Z tohto kmeňa potom dužie pár konárikov a medzi nimi je aj syndróm vibrujúceho mobilného telefónu. Väčšinou ho „majú" muži, jednak pre akosi predpokladanú väčšiu spätosť s mobilom a jednak preto, že ho často nosia vo vrecku nohavíc (ženy v kabelke). V atmosfére očakávania ďalších a ďalších správ, hovorov, fejsbukových statusov, v nutkavej potrebe skontrolovať svojho vreckového priateľa si pomýlia šuchnutie telefónu, zmeny jeho polohy, trenie nohavíc a akýkoľvek iný pocit s vibráciou a chvatne aparát vyberajú zo skrýše. S mnohokrát nepríjemným prekvapením ho namrzení zase schovávajú späť, pretože išlo len o zdanie, povedal by som, zdanie túžobné.

Odbočka odborná a taktiež nutná:

V psychiatrii na pomenovanie stavov používame tri označujúce roviny. Najnižšou je symptóm, teda príznak. Je jeden, je to taký chudáčik, ktorý ale nemusí byť sám, lebo sa môže vyskytnúť v rôznych poruchách. Napríklad úzkosť je príznak, ktorý sa môže podobne ako nespavosť vyskytovať pri úzkostných poruchách, pri depresii, ale aj pri schizofrénii, či v rámci závislostí. Symptóm sám o sebe nám teda dokopy nehovorí nič, len ohlasuje sám seba, že je tu. Syndróm je vyššou rovinou, je to skupina symptómov, teda taký kôš, v ktorom sú nahádzané rôzne príznaky, ale nie ledabolo, ale tak, že spolu nejako súvisia. Depresívny syndróm nám už ako názov napovedá, že osoba, ktorá trpí úzkosťou a nespavosťou, trpí vlastne „akousi" formou depresie, v ktorej sa objavujú aj tieto príznaky. Názov „syndróm" má teda pochopiteľne vyššiu kvalitu a je hierarchicky nadriadený syndrómu. Ak už použijeme termín porucha, tak tým myslíme niečo, čo má svoje príčiny, spúšťače, kratší alebo dlhší vývoj, svoj priebeh, svoj fyziologický podklad a svoju liečbu. Napríklad depresívna porucha je označenie, ktoré nám hovorí o presne definovanom narušení duševného zdravia, v rámci ktorého sa okrem iného môže vyskytnúť aj depresívny syndróm.

Položme si teraz otázku, či je syndróm vibrujúceho mobilného telefónu vôbec syndrómom, keď sa už chceme baviť exaktne. Jeho charakter spočívajúci vo vyťahovaní telefónneho zariadenia z vrecka v mylnom presvedčení, že vibruje, je príliš úzkym vymedzením a nestačí na širší popis stavu takéhoto jedinca. Ak vôbec, tak je toto konanie symptómom. Ak vôbec, lebo sa mi nejaví potrebné zavádzať tu nové pojmy ako symptóm vibrujúceho telefónu, keď už pre podobné prípady máme označenie ilúzia.

Odbočka odborná, ale už posledná:

Ilúzia je skreslené vnímanie na základe skutočného podnetu. Zdá sa mi, že vonku počujem známu pesničku, ale to len tresli kontajnery. Halucinácia je chorobný zmyslový vnem, ktorý vzniká bez podnetu a vnímajúci je úplne presvedčený o realite svojho vnímania. Vonku stále počujem spievať pesničku, nevidím však speváka a objektívne nejestvuje niečo, čo by za danej situácie mohlo byť jej zdrojom.

Dostali sme sa teda k tomu, že môžeme hovoriť o konkrétnej ilúzii, teda o ilúzii vibrujúceho telefónu a nič viac.

Táto ilúzia sa môže objavovať u každého, pretože v zásade sa nám môže zdať akákoľvek ilúzia bez toho, aby sme boli chorí alebo trpeli nejakým novátorsky pomenovaným syndrómom. To je nielen ďalší dôvod, prečo takéto označenie odmietam, ale aj prejavenie dnes veľmi moderného fenoménu - psychiatrizácie. O nej som pred pár rokmi na tomto blogu napísal: „Na psychiatriu sa ako na vednú disciplínu presúva čoraz viac zodpovednosti za duševné zdravie spoločnosti. Často býva inštitucionalizovaná, akoby to bol nejaký úrad na rozhodovanie o normálnosti a nie medicínsky obor, ktorým bezpochyby (a tiež napriek pochybám mnohých) stále zostáva. Býva tlačená k vyjadreniam o priliehavosti, či chorobnosti sociologických javov. Pri potrebe súčasnej spoločnosti rozhodnúť, či je daný fenomén „normálny" alebo presahujúci medze „normality" je vystavená dichotomizácii problémov a tým, pri riziku straty komplexného prístupu, forsírovaná k príklonu na jednu z dvoch misiek váh (osobne to pokladám za najväčšie z psychiatrických pokušení...). V dôsledku toho pribúdajú nové a nové duševné poruchy a problémové javy. Tento dej sa nazýva psychiatrizácia."

V spote v Televízii Markíza došlo dokonca k typizovaniu osobností, ktoré môžu trpieť týmto „syndrómom" (od teraz len v úvodzovkách). Napríklad ide o neurotikov. Čo to presne znamená slovo neurotik je však vďaka jeho hanlivým prídychom, vulgarizovanej psychológii a významovému presýteniu tohto termínu nemožné povedať, aspoň mne nie. Vieme, že „neurotický" nejako súvisí s „úzkostný", pomenovaniu sa však radšej vyhýbam. Prikláňam sa jednoznačne k psychologičke, ktorá v reportáži hovorila, že mylné vnímanie vibrovania môže súvisieť jednoducho s očakávaním hovoru alebo nejakej správy.

Samotné používanie mailovej schránky (ktorú si skontrolujeme hneď ráno, než sa najeme alebo začneme pracovať), fejsbuku (na ktorý sa mrkneme i v rámci nie celkom slušného odvrátenia sa od aktuálnej reálnej komunikácie), či samotného internetu (ktorý nám beží na pozadí väčšiny denných aktivít, pre prípad, že by bolo potrebné dačo pozrieť) a mobilu (ktorý chytáme do rúk, či sedíme s niekým na káve alebo pozorujeme vlastné dieťa na hojdačke) má nutkavý charakter a vtiera sa nám do pokojnej rutiny. Vnáša do nej elementy nervozity a podráždenosti.

Takýto životný štýl, vykazujúci rysy závislosti (ale vôbec nemusí byť závislosťou ako takou, takto však iDisorder psychológ Rosen označuje!) vo vzťahu k technologickým výdobytkom je podkladom zdania, že nám svietil mobil, že nám vibroval, pocitu, že mám v schránke novú správu a podobne. Nemusíme však hneď zavádzať „šialené" a fantastické pomenovania pre niečo, čo sa dá klasickou psychiatriou elegantne opísať. Veď to by sme mali aj syndróm počutia detského plaču, keď sa maminke zdá, že dieťa spiace vedľa v postieľke plače a pritom si tíško spí alebo syndróm nezvoniaceho budíka, keď sa nám v rána, keď sme zaspali vidí, že budík vôbec nezvonil, hoci cengal aj tri razy. Produkcia syndrómov by takto nemala konca kraja. Ale vysvetlite to Američanom a ich názvy chrliacim psychológom.