Syndróm vibrujúceho mobilného telefónu

26.7.2012 o 18:04 (upravené 15.5.2014 o 15:18) | Karma článku: 10.80 | Prečítané  2127-krát

Ak vo vrecku cítite známe bzučanie či vibrovanie svojho mobilu a potom s prekvapením opakovane zisťujete, že sa vám to len zdalo, že to bolo len niečo vo vašej hlave, tak možno práve vy máte tento fantómový syndróm, o ktorom bola včera (25.7.2012) reč v hlavných správach na Markíze. To, že vôbec vzniklo takéto pomenovanie niečoho, čo si možno ani návlek do „syndrómu" nezaslúži, považujem za príznačné pre dobu. To, ako to bolo prezentované však mimochodom tiež: v pár minútovej smršti rýchlych informácii sa vystriedalo niekoľko záberov telefonujúcich ľudí, neurológ (zrejme) a psychologička. Každý utrúsil niečo úsečného a odobral sa do zákutí TV archívov.

 

Podľa Larryho Rosena existuje kmeň psychologických porúch, ktoré nazýva závislosť od technológií alebo ich označuje magickou skratkou iDisorder, o ktorej tipujem že sa bleskurýchle rozšíri po svete. Z tohto kmeňa potom dužie pár konárikov a medzi nimi je aj syndróm vibrujúceho mobilného telefónu. Väčšinou ho majú muži, jednak pre akosi predpokladanú väčšiu spätosť s mobilom, a jednak preto, že ho často nosia vo vrecku nohavíc (ženy v kabelke). V atmosfére očakávania ďalších a ďalších správ, hovorov, fejsbukových statusov, v nutkavej potrebe skontrolovať svojho vreckového priateľa si pomýlia šuchnutie telefónu, zmeny jeho polohy, trenie nohavíc a akýkoľvek iný pocit s vibráciou a chvatne aparát vyberajú zo skrýše. S mnohokrát nepríjemným prekvapením ho namrzení zase schovávajú späť, pretože išlo len o zdanie.


Odbočka odborná a taktiež nutná:

V psychiatrii používame na pomenovanie určitých stavov tri odlišné úrovne. Najnižšou je symptóm, teda príznak. Je jeden, je to taký chudáčik, ktorý ale nemusí byť sám, lebo sa môže vyskytnúť v rôznych poruchách. Napríklad úzkosť je príznak, ktorý sa môže podobne ako nespavosť vyskytovať pri úzkostných poruchách, pri depresii, ale aj pri schizofrénii, či v rámci závislostí. Symptóm sám o sebe nám teda dokopy nehovorí nič, len ohlasuje sám seba, že je tu. Syndróm je vyššou rovinou, je to skupina symptómov, teda taký kôš, v ktorom sú nahádzané rôzne príznaky, ale nie ledabolo, ale tak, že spolu nejako súvisia. Depresívny syndróm nám už z názvu napovedá, že osoba, ktorá trpí úzkosťou a nespavosťou, trpí vlastne akousi formou depresie, v ktorej sa objavujú aj tieto príznaky. Názov „syndróm" má teda pochopiteľne vyššiu kvalitu a je hierarchicky nadriadený symptómu. Ak už použijeme termín porucha, tak tým myslíme niečo, čo má svoje príčiny, spúšťače, kratší alebo dlhší vývoj, svoj priebeh, svoj (pato)fyziologický podklad a svoju liečbu. Napríklad depresívna porucha je označenie, ktoré nám hovorí o presne definovanom narušení duševného zdravia, pre ktoré je okrem iného typický aj depresívny syndróm.


Položme si teraz otázku, či je syndróm vibrujúceho mobilného telefónu vôbec syndrómom, keď sa už chceme baviť exaktne. Jeho charakter spočívajúci vo vyťahovaní telefónneho zariadenia z vrecka v mylnom presvedčení, že vibruje, je príliš úzkym vymedzením a nestačí na širší popis stavu určitého jedinca. Ak vôbec, tak je toto konanie symptómom. Ak vôbec, lebo sa mi nejaví potrebné zavádzať nové pojmy, ako symptóm vibrujúceho telefónu, keď už pre podobné prípady máme označenie ilúzia.


Odbočka odborná, ale už posledná:

Ilúzia je skreslené vnímanie na základe skutočného podnetu. Zdá sa mi, že vonku počujem známu pesničku, ale to len tresli kontajnery. Halucinácia je chorobný zmyslový vnem, ktorý vzniká bez podnetu a vnímajúci je úplne presvedčený o realite svojho vnímania. Vonku stále počujem spievať pesničku, nevidím však speváka a objektívne nejestvuje niečo, čo by v danej situácii mohlo byť jej zdrojom.


Dostali sme sa teda k tomu, že môžeme hovoriť o konkrétnej ilúzii, teda o ilúzii vibrujúceho telefónu. Inak o ničom viac.

Táto ilúzia sa môže objavovať u každého, pretože v zásade sa nám môže zdať akákoľvek ilúzia bez toho, aby sme boli chorí alebo trpeli nejakým novátorsky pomenovaným syndrómom. Ďalším dôvodom, prečo uvedené označenie odmietam, je aj veľmi moderný fenomén zvaný psychiatrizácia. O nej som na tomto blogu pred pár rokmi napísal: „Na psychiatriu sa ako na vednú disciplínu presúva čoraz viac zodpovednosti za duševné zdravie spoločnosti. Často býva inštitucionalizovaná, akoby to bol nejaký úrad na rozhodovanie o normálnosti a nie medicínsky odbor, ktorým bezpochyby (a tiež napriek pochybám mnohých) je. Býva tlačená aj k vyjadreniam o priliehavosti, či chorobnosti sociologických javov. Pri potrebe súčasnej spoločnosti rozhodnúť, či je daný fenomén „normálny" alebo presahujúci medze „normality" je vystavená dichotomizácii problémov a tým, pri riziku straty komplexného prístupu, forsírovaná k príklonu na jednu z dvoch misiek váh (osobne to pokladám za jedno z najväčších psychiatrických pokušení). V dôsledku toho stále pribúdajú nové a nové duševné poruchy a problémové javy. Tento dej sa nazýva psychiatrizácia."

V spote televízie Markíza došlo dokonca k typizovaniu osobností, ktoré môžu týmto „syndrómom" trpieť (od teraz len v úvodzovkách). Napríklad ide o neurotikov. Čo však presne znamená slovo neurotik je však vďaka jeho hanlivým prídychom, vulgarizovanej psychológii a významovému presýteniu tohto termínu nemožné povedať, aspoň nie mne. Vieme, že „neurotický" nejako súvisí s „úzkostný", pomenovaniu sa však radšej vyhýbam. Prikláňam sa jednoznačne k psychologičke, ktorá v reportáži hovorila, že mylné vnímanie vibrovania môže jednoducho súvisieť s očakávaním hovoru alebo nejakej správy.

Samotné používanie mailovej schránky (ktorú si skontrolujeme hneď ráno, než sa najeme alebo začneme pracovať), fejsbuku (na ktorý sa mrkneme i v rámci nie celkom slušného odvrátenia sa od aktuálnej reálnej komunikácie), či samotného internetu (ktorý nám beží na pozadí väčšiny denných aktivít, pre prípad, že by bolo potrebné niečo si pozrieť) a mobilu (ktorý chytáme do rúk, či sedíme s niekým na káve alebo pozorujeme vlastné dieťa na hojdačke) má nutkavý charakter a vtiera sa nám do pokojnej každodennej rutiny. Vnáša do nej elementy nervozity a podráždenosti.

Takýto životný štýl vykazuje isté rysy závislosti, ale vôbec nemusí byť závislosťou ako takou. Psychológ Rosen však iDisorder za závislosť považuje. Aj keby to tak bolo, nemusíme hneď zavádzať „šialené" a fantastické pomenovania pre niečo, čo sa dá klasickou psychiatriou elegantne opísať. Veď to by sme mali aj syndróm počutia detského plaču, keď sa maminke zdá, že dieťa spiace vedľa v postieľke plače a pritom si tíško spí alebo syndróm nezvoniaceho budíka, keď sa nám opakovane ráno, keď sme zaspali, vidí, že budík vôbec nezvonil, hoci cengal aj tri razy. Produkcia syndrómov by takto nemala konca kraja. Ale vysvetlite to Američanom a ich názvy-chrliacim psychológom.

Hlavné správy

PRVÁ SVETOVÁ VOJNA

Veľká vojna mala byť prechádzkou. Nemci verili, že idú na výlet

Nemci si mysleli, že vojna bude krátka záležitosť, propaganda mala pomôcť, aby sa ľudia na boje tešili.

KOMENTARE.SME.SK

Cynická obluda: V paralelnom vesmíre

U Ivana Gašparoviča sa nič nezmenilo. Lacné vtipy na úrovni ich autora.

TECH.SME.SK

Rusko ponúka odmenu za prelomenie anonymity TORu

Milióny môžu získať analytici, ktorým sa podarí pokoriť anonymizačnú sieť.


Už ste čítali?