Ten vlak nikdy nespomalí

Autor: Michal Patarák | 23.9.2012 o 13:39 | (upravené 19.2.2014 o 8:40) Karma článku: 10,94 | Prečítané:  869x

Vlak od hôr besne prechádzal do nekonečnej roviny. Sem tam pole prerušil osamotený strom, ale vzápätí sa už rútil za nami. Ako každá chvíľa, ktorá sa stráca v diaľke a ktorú už neuloví ani tá najsilnejšia túžba. V duchu som zablúdil k pacientovi, o ktorom som nedávno čítal. S obľubou si predstavoval myšlienky, akoby boli materiálom, niečím konkrétnym, hmatateľným. Snažil sa v mysli postihnúť ich zrod. Akoby boli poštovými holubmi, čo vylietajú z komôrok holubníka. Skúšal som to, predstavoval som si, že ich práve vidím. Vznášali sa, boli kvapalinové a mali rôzne tekuté výbežky, aby sa navzájom mohli prepájať. Keď som precitol, nad poľami sa zlietavali vrany.

Nepočul som krá-krá, len hukot kolies vlaku, ako v chvate prechádzajú spoje koľajníc. Tu-tu - tu-tu...

Oproti mne ten, ktorého som už roky nevidel. „Štyri roky? Ako môžeš vydržať štyri roky s jednou ženou?....To si neviem predstaviť...S jednou ženou?"

„Ono je tých rokov vlastne šesť," odpovedám.

„Hmmm, dve deti?... A si zrelým otcom?"

Odpoviem pilátovsky:

„Zrelosť? Čo je to zrelosť? Dá sa pripraviť na deti? Deti proste máš a potom sa podľa nich zariaďuješ. Zrazu si vnútri širší, ako si bol predtým."

Spomínam si na jeden svoj sen, v ktorom som do svojho mena okrem vlastného, prijal aj mená mojich detí...Väčšie meno, väčší človek. Vďaka deťom.

Teraz som už v práci. Pozorujem okraj veľkého okna, ktoré kedysi malo byť len biele, ale je už žlté. Na ňom nesmelá pavučina. Vidím ju tam mesiace, ale nezametiem ju. Znázorňuje sa mi v nej môj maličký život. Niekto by azda fúkol a je po všetkom. I ja, obklopený knihami a snažiaci sa liečiť, som vystavený tejto náhodnosti, s ktorou sa nijaký človek nikdy skutočne nevyrovná. V jemnosti vlákna sa plazivo ťahá toto priťažké napätie.

Moje kroky sú v každej chvíli na rázcestí, okamihy sú pre mňa križovatkou: Tam alebo tam? Bol pre mňa stvorený celý vesmír s milión možnosťami, no ja si kráčam po svojej nitke pavučinky a nekrížim cesty.

Rozhodol som sa a žijem. V noci vedľa mňa dýchajú tri krásne telá. A v každom z nich je zas celý nekonečný vesmír. Preto sa vo večerných modlitbách pýtam na ich osudy.

A som hrdý.

Že v tridsiatich rokoch ešte nemusíme mať deti, že si môžeme „slobodne" užívať? Čo to je, čo mi chcel povedať môj sused vo vlaku, čo to je, že sa to na nás zovšadiaľ chrlí? Kultúrny ideál?

Cítim, že sme tým všetci ovplyvnení, cítim, že sa tak chce žiť. Ale viem, že hoci to nazveme akýmkoľvek ideálom, nejde o nič iné, len o predĺženie puberty.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?