V čom je vlastne psychoanalýza nebezpečná?

Autor: Michal Patarák | 15.10.2012 o 15:35 | (upravené 22.2.2014 o 4:47) Karma článku: 13,23 | Prečítané:  5748x

Predpokladám, že mnohí, ktorí si pozreli nedávno uvedený film „Nebezpečná metóda", si položili podobnú otázku, ako ja. Hoci som jej obdivovateľom, nemôžem sa radiť k prívržencom psychoanalýzy, a hoci mám rád dobré filmy, nemôžem sa považovať za kinohitového maniaka. Predsa som však tento film videl už tretíkrát a niečo ma ženie pozrieť si ho zas. Takže minimálne v povahe, akou som ja a v povolaní, ktorého som hrdým príslušníkom, sa prejavuje značne vtieravo a s kompulzívnou tendenciou k opakovaniu. Vopred sa ospravedlňujem, že moje zamyslenie bude skôr pre tých, ktorí aspoň trochu rozumejú problémom psychoanalýzy a ktorí sú ochotní dívať sa na javy duševného univerza aj Freudovým teleskopom.

Freud sám si nespočetnekrát položil otázku, prečo psychoanalýza vyvoláva v jeho súčasníkoch takú averziu a opozíciu. Zvyčajne si však aj sám druhým dychom odpovedal. Jednou z najvýstižnejších odpovedí je to, že je úderom pre univerzálny narcizmus ľudstva, ktoré má vždy tendenciu cítiť akúsi omnipotenciu nad všetkým ostatným mimo seba. Veda bombarduje seba-stredné ľudstvo pästnými ranami a za prvý takýto úder považuje Freud (v roku 1920) poznanie, že zem nie je stredobodom vesmíru. Druhý je podľa mňa omnoho závažnejší. Ide o Darwinovo osvetlenie vývoja ľudstva, ktoré zrazu nie je stvorené priamo Božím prstom, ale je výslednicou síl, rezultujúcich z vývoja iných organizmov - našich predchodcov. Už to teda nie je len primitív, ktorý rád a s úctou odvodzuje svoj pôvod zo zvieracieho totemu (ako indián od bizóna), ale aj moderný človek, ktorý venuje pohľad plný pokory opici, s rovnocenným leskom v očiach. Posledné zranenie nášho narcizmu, ktorý si potrpí na chlácholivé tradície, je vnútropsychickej povahy. Ego človeka nie je pánom vo svojom dome. Dejú sa v ňom veci, ktorým nerozumie. Zrazu si uvedomuje, že si nemôže so svojou sexualitou robiť, čo sa mu zachce, pretože ak ju ignoruje, vráti sa mu z temných ciest vlastných zákutí, prezlečená za neurotický symptóm. Ego sa tak cíti paralyzované, lebo psychoanalýzou dostáva len podobu svedka. Prekvapí ho, ako si mohlo tak dlho myslieť, že jeho slobodná vôľa je skutočne slobodná.

Psychoanalýza búra útechu ľudstva, že aspoň vo vnútri, keď už nie vo vesmíre a na zemi, je privilegovaným a svojim vlastným vládcom. A zrazu sú tu už Groddeckom opisované temné sily, ktoré si svojvoľne kraľujú.

Psychoanalýza však nie je len filozofiou, ktorá zosadzuje človeka z trónu, respektíve, čo mu strháva korunu a ponecháva na ňom, či ostane naďalej sedieť na svojom iluzórnom vyvýšenom mieste. Jej vedecká puška je namierená do vnútra všetkých ľudí, ale cieli individuálne. Nie je všeobecnou vedou, nie je skicou ľudstva, je každým z nás. Týka sa Oidipovho komplexu a infantilnej sexuality (Freudovým rozšírením tohto pojmu sa tu nebudem zaoberať), masturbácie a pocitov viny, týka sa záchvevov, ktoré sme si každý na sebe odžili, niektorí zabudli, niektorí vytesnili, niektorí sa ich báli...Každopádne, aby som využil Halíkov neprekonateľný titul: čo sa nezachvie, to nie je pevné...Komu sa pri spomienkach na vlastné detstvo na chvíľku nepodlomia kolená, kto necíti istú slabosť? A čo to, čo nám ušlo z vedomých spomienok? Konfrontácia so sebou samým, s tým nepríjemným v nás, s tým, čo nechceme vidieť, je vždy čosi, čo budí odpor, nechuť a sympatie necháva niekde vo vlečke, rozhojdané hrboľatou cestou.

Ale pozor! Psychoanalýza nemôže byť len krájaním a kúskovaním. Myslím, že to bol Erdély, kto upozornil, že psychoanalýza nemôže byť bez psychosyntézy. Niečo podobné však tvrdil už aj Jung. Neviďme v nej niečo, čo deštruuje našu mienku o sebe samých a náš tradičný koncept fungovania. I keď je to v istom zmysle tak, ide skôr o de-konštrukciu, než o prázdnu deštrukciu. Nemôžeme uviaznuť vo svojej vlastnej psychickej minulosti a vidieť v nej vešteckú tabuľku pre celý náš nasledujúci život. Prorocká sila tu spočíva v možnosti prepísať obsahy minulosti, vrátiť sa k tomu čo bolo, čo niečo pokazilo a napísať novú históriu. Psychoanalýza je miestom, kde čas ide všetkými smermi, vraciame sa do minulosti dávno zaseknutej v hrdzavej truhličke a niekde v prachu k nej nájdeme kľúč. A môžeme si v nej upratať. A ako vo filme Návrat do budúcnosti, takýto výlet do minulého nenechá bez zmeny to, čo zasa bude. Už nie sme tým, kým sme boli, hoci sme to stále len my. Buď slávna, ty možnosť retranskripcie minulého!

Teda, neuviazli sme dúfam niekde v determinizme psychických a infantilných síl, v slepom boji neosobných pudov o svoje vlastné prežitie, z ktorých vojen na kríž sa formuje naša (v civilizácii vždy viac-menej neurotická) osobnosť. Ak by to tak bolo, kritika psychoanalýzy by na tomto mieste bola viac než oprávnená a potrebná.

Čo však so symptómom? Uvoľníme sa a budeme sa jednoducho ne-neuroticky uspokojovať za každých okolností, vždy keď je na to príležitosť? Tak Jungovi pripomenie Otto Gross, ktorý sa na chvíľku mihne vo filme, aby sa nezabudol napiť vždy, keď prejde popri oáze. Je toto liečba? Neplodí to skôr fanatikov a vo svojom dôsledku zhýralcov, pôžitkárov a anarchistov, akým bol práve Gross, či zblúdilcov a lá Wilhelm Reich, ktorého reči o orgóne už skutočne nie sú pre každé ucho? To nie je psychické zdravie, len neurotický protiklad samotnej neurózy. Tu vidím osobne veľké pulzujúce nebezpečenstvo, že zdravie sa bude zamieňať za vnútornú relaxáciu a za požehnanie k všetkým pôžitkom, aké len vypľuje temný vývar id.

Odkrytie kameňa nie je príjemné: plno hliny, vlhka a červíkov. A to je pravda o nás, ako sa nepoznáme. Zároveň to je však len polovica pravdy. Aj svetlo tu má svoje miesto, nerodíme sa len v tieni nás samotných.

Film má mnoho nedostatkov, ako je Freudove až príliš do oči bijúce príkre a autoritatívne správanie, či Jungova pacientka Sabína, ktorá príde na isté súvislosti asociačného experimentu skôr než on, prípadne Ferencziho až pätolízačský psí pohľad, ktorým nasleduje Freudove kroky. Ale čo vieme, trebárs je na tom všetkom zrnko skutočnosti. Každopádne osvetľuje dôležitú epochu v dejinách ľudstva a v dejinách psychiatrie (ktorá sa napokon voči psychoanalýze postavila tiež do istej opozície a z pôvodne dynamického odboru je tak častokrát skôr niečo príliš statické, deskriptívne, farmakologické, oháňajúce sa pomocnou neurovedou). Vzájomné vzťahy psychiatrie a psychoanalýzy tu nechám ležať na okraji a pridám sa k hlasu mnohých, ktorí film o tejto „nebezpečnej" metóde odporúčajú vidieť a k hlasu niektorých, ktorí považujú za nutné, aby sme jeho obsah v sebe nechávali dlhšie zrieť.

Lebo aj po zhliadnutí ten film vskutku stále pôsobí. Nie ani tak pre dielo ako také, ale pre veľkosť, ďalekosiahlosť a vzrušenie jednej éry, ktorú zobrazuje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?