Celou svojou váhou stojím za Jozefom Haštom

Autor: Michal Patarák | 9.12.2012 o 5:43 | (upravené 12.3.2014 o 4:07) Karma článku: 23,21 | Prečítané:  12445x

V máji 2010  som o psychiatrovi Jozefovi Haštovi okrem iného napísal: „Skutočne zrelý človek vníma morálku a pravdu ako nutnosť, nie ako voľbu. Doktora Hašta si vážim práve preto, že zvolil túto nutnosť"...bolo to na margo prípadu Hedvigy Malinovej a vtedajšej kritiky otvoreného Haštovho listu Robertom Kaliňákom, ktorému bol adresovaný. Nemohol som ani len tušiť, že táto kauza (pomaly o ďalšie tri roky) bude nielen pokračovať, ale naberie ešte obludnejšiu fazónu s „potrebou" ústavného sledovania Hedvigy Žákovej-Malinovej. Rovnako sa vtedy nedalo čakať, aké praktiky čakajú nemocnice a vlastne celé zdravotníctvo. Odžil som si „doktorské" protesty, rušenie nášho Protihráčskeho oddelenia v Banskej Bystrici a globálne paranoidnú atmosféru voči „lekárskemu stavu", ak ho tak môžem nazvať. V medicíne povýšenie ekonomických faktorov nad mnohými medicinálnymi, až som pochopil, že to všetko nie je o politickej pravici alebo ľavici (to sú len farby košele), ale o ľuďoch, slušnosti a o princípoch.

Na Slovensku sa rozmáha modlárska úcta k všetkému ekonomickému (dlh skracujúcemu, krízu zachraňujúcemu a podobne), čo by nebol až taký problém, keby nebola spojená s rastúcou neúctou voči odborníkom z iných oblastí, expertom a špecialistom, ktorí už len z princípu nemôžu uvažovať čisto finančnícky.

Ak mám hovoriť o našej (slovenskej) psychiatrii, tá utrpela v poslednom období mnoho ťažkých rán. Nečakaný skon profesora Novotného a nedávna smrť docenta Fleischera sú nenávratnými stratami. Dobrovoľný odchod Ludvika Nábělka som viac krát komentoval, nakoľko som s ním bol v každodennom pracovnom styku. Jeho odídenie vnímam ako principiálny protest proti stratenej humanite v zdravotníctve. Napriek tomu, že mám možnosť stále počúvať nové a nové špekulácie o jeho aktuálnom pôsobisku, sedí tento známy (a stále médiami oslovovaný) odborník doma a stará sa o svoju chorú mamu.

Všetko to hovorím akosi zoširoka a možno aj menej koncízne, ako zvyknem. Je mi však ľúto a potrebujem to napísať presne tak, ako to cítim. Do vyššie spomenutého mocensko-ignorantského štýlu tých zhora (ešte predvčerom sme mali možnosť sledovať aroganciu a dezinformácie ministerstva i riaditeľstva v rámci diania v žilinskej nemocnici) a do strát viazaných na niti psychiatrie bohužiaľ zapadá aj výpoveď primára Jozefa Hašta, ktorý odišiel z trenčianskej nemocnice na protest proti povýšenectvu a praktikám riaditeľstva nielen voči nemu, ale aj voči jeho kolegom.

Keďže ho (tiež) osobne poznám, dovolím si k tomu komentár s krátkym predstavením odbornej a ľudskej zaangažovanosti docenta Hašta.

Dňa 13.11.2012 vykonalo riaditeľstvo trenčianskej nemocnice na psychiatrickej klinike kontrolu v knihe zápisov, pričom pracovná doba sa začína o 7:00 a kontrola bola realizovaná v čase 7:01. Upozorňujem, že nešlo o kontrolu reálnej prítomnosti zamestnancov na psychiatrii, ale o kontrolu ich zápisov do danej knihy. Zapísaní neboli okrem primára Hašta viacerí jeho kolegovia, ale všetci boli prítomní na rannej porade. Na základe tohto bol primárovi Haštovi znížený osobný príplatok za mesiac november a pohrozilo sa mu, že vzhľadom na to, že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny, môže s ním byť v budúcnosti rozviazaný pracovný pomer. Nemusím hovoriť, že ide o ad absurdum postup, podobný kocúrkovu. Hašto ale o kocúrkove nehovorí, skôr mu to pripomínalo praktiky socializmu, voči ktorým je (ako sám hovorí) výrazne senzitizovaný (jeho otec bol komunistickým režimom nespravodlivo väznený).

V mailovej korešpondencii o danej udalosti spomína:

„Či to bola šikana? V každom prípade si dali záležať, aby nás ponížili. Na 13:00 hod sme si mali ísť prevziať na riaditeľstvo „Upozornenie", nechali nás nastúpiť ako žiačikov na chodbe a po jednom si nás brali do kancelárie personálnej šéfky, ktorá celá rozžiarená (nedávno ju riaditeľ menoval) každému z nás prednášala, že sme neboli zapísaní a že to, že sme tam boli fyzicky je teraz vedľajšie, lebo oni kontrolovali zápisy v knihe...Na stoličke vľavo sedel neznámy muž, ktorý sa nepredstavil, neskôr sme zistili, že je to „referent pre rozvoj", prišiel do nemocnice spolu s riaditeľom...hlava dole, zrejme si v sebe zapisoval reakcie jednotlivých hriešnikov...mne asocioval politického komisára, ako fungoval za Lenina a Stalina."

Primár ako reakciu na dané ponižovanie píše list riaditeľovi, v ktorom on sám žiada o výpoveď:

„Vážený pán riaditeľ,

žiadam o rozviazanie pracovného pomeru ku dňu 1.12.2012. Súčasne si dovoľujem poznamenať, že uznávam vaše právo vykonávať kontroly zápisov do knihy dochádzky. Pokladám však za podivný spôsob jej vykonania, keďže o 7:00 boli kolegovia a kolegyne v práci a o 7:10 fyzicky prítomní na každodennej rannej porade u primára. Kontrola knihy vašimi podriadenými bola vykonaná asi o 7:01 a kniha bola následne zhabaná. To, že viacerí pracovníci neboli zapísaní v knihe, ale fyzicky už boli na klinike a pracovali, bolo pre vás dôvodom považovať to za porušenie pracovnej disciplíny a konštatovanie, že v prípade opakovaného porušenia môže byť rozviazaný pracovný pomer podľa Zákonníka práce."

„Celý svoj život som sa venoval psychiatrii a medicíne vôbec bez ohľadu na svoj voľný čas a často žiaľ na úkor svojej rodiny a považujem za ponižujúce, aby po praxi trvajúcej 39 rokov, počas ktorej som nikdy nepozeral na čas strávený v práci mimo služobných hodín, bol urážaný tým, že mi niekto vyčíta akýsi zápis do knihy dochádzok."

„Verím, že počas mojej praxe sa mi podarilo vychovať množstvo odborníkov...zvážil som svoje ďalšie zotrvanie v pracovnom pomere pod Vašim vedením a zistil som, že aj v mojom veku nechcem stratiť pozitívne myslenie a radosť zo života. Nechcem chodiť do práce s obavou, že budem šikanovaný, prípadne zosmiešňovaný. V tejto situácii vidím jediné východisko a to vyhovujúce určite aj Vám."

Poviete si, urazená pýcha. Ja si ale myslím, že Hašto dobre vie čo chce a je si vedomý toho, čo všetko pre trenčiansku nemocnicu a trenčianskych pacientov robí, než aby sa s ním malo takto zaobchádzať. Psychiatria je jeho životom. Riaditeľ FN Trenčín, Ján Dubovský, evidentne nevie, koho má v osobe tohto prednostu „pod strechou".

Podľa mojej mienky nerozumie na Slovensku psychoterapii nik tak komplexne, ako práve Jozef Hašto. Udržiava priateľstvá a korešpondenciu s mnohými zahraničnými špecialistami, je autorom niekoľkých monografií a mladých psychiatrov a psychológov stimuluje k výskumnej činnosti. Na Slovensku propaguje kľúčový koncept vzťahovej väzby, radikálne meniaci pohľad nielen na vzťah rodičov k deťom, ale aj na vývoj psychických porúch, vyplývajúcich z charakteru daného vzťahu. Najnovšie sa zaoberá mentalizáciou, čo je schopnosť komplexnej empatie voči pacientovi a jeho „príbehu", čo pozoruhodne nabíja interakciu s ním. Poslednú knižku venoval (spolu s kolegyňou Vojtovou) postraumatickej stresovej poruche a súvislostiam s prípadom Hedvigy Žákovej-Malinovej, takže nejde len o štúdiu poruchy a konkrétneho klinického prípadu, ale napokon aj slovenskej spoločnosti a jej „právneho stavu". V novembri bol hlavným organizátorom konferencie „Psychotraumatológia - attachment - psychoterapia", ktorá sa konala v Trenčíne (a ktorej som sa zúčastnil i ja). Trvala pár hodín a prítomných bolo okolo 500 ľudí, mnohí nielen z Čiech, ale aj vzdialenejšieho zahraničia, čo hovorí za všetko.

Hašto vyniká schopnosťou plodne vedľa seba zhromažďovať ľudí z rôznych profesií, má unikátny pohľad na psychiatriu a psychiatrického pacienta, záujem o vývoj a smerovanie našej spoločnosti a vďaka ľahko konzervatívnemu štýlu a svojej „senzitizácii" háji pravdu a slobodu (čo sú podľa mňa tie najkonzervatívnejšie hodnoty vôbec). Nielen v rámci „kauzy Hedviga" vystupuje ako morálna autorita (nebál sa postaviť a ozvať ako psychiater obete, ktorej traumatizácia zo strany polície a ministerstva vnútra SR stále pokračuje) a upozorňuje, že časy dávno minulé (fašizmus, komunizmus) nie sú ani tak minulosťou, ale trvajúcou hrozbou pro futuro. V roku 2009 bol ocenený „Bielou vranou" za „občiansku odvahu, profesionalitu a ľudskosť, ktoré ďaleko prekročili jeho odborné povinnosti. Svojím principiálnym postojom vyslal silný signál viery v pravdu, spravodlivosť a demokraciu".

Je jasné, že to nie je Hašto, kto svojim odchodom z trenčianskej nemocnice najviac stráca.

Viem, že to, čo píšem, nič nezaváži.

Napriek tomu: Ja celou svojou váhou stojím za Haštom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?