O zložitosti a komplexnosti pohlavnej identity

Autor: Michal Patarák | 18.7.2013 o 11:36 | (upravené 29.3.2014 o 4:20) Karma článku: 14,47 | Prečítané:  4196x

Ako psychiater prichádzam do intímnejšieho styku s témou pohlavnej identity a sexuálnej orientácie človeka, ktorá sa mi nepredkladá len ako námet na teoretický diškurz, ale v podobne konkrétnej ľudskej bytosti, volajúcej po pomoci. Mnohokrát si ľudia mýlia dve kriticky odlišné premenné, ako je sexuálna orientácia a pohlavná identita. V článku ponúkam ich základné odlíšenie, ako aj niektoré zložitejšie biologické otázky, ktoré sa týkajú pohlavnej identity.

Kým sexuálna orientácia určuje sexuálny objekt, ktorý ma bude priťahovať, pohlavná identita je zásadná pre celkovú identitu jedinca a hovorí o tom, s akým pohlavím sa človek vnútorne identifikuje. Ak si to rozoberieme na príkladoch, tak muž priťahovaný ženami je heterosexuálny a ak nemá sexuálnu deviáciu, je v sexuológii označovaný ako normál. Označenie má pochopiteľnú súvislosť s tým, ako všeobecná populácia vníma zdravú sexualitu muža. Muž, ktorý je exkluzívne alebo vo výrazne prevažujúcej miere priťahovaný mužmi, je označovaný za homosexuála. Homosexualita nie je sexuálnou (či psychiatrickou) poruchou, hoci o poruche ako takej by sa vzhľadom na širšie medicínske a filozofické súvislosti možno uvažovať dalo. Ak však má anatomický muž pocit ženskej identity, teda príslušnosti k ženskému pohlaviu, ide o transsexualizmus. Táto porucha musí byť prítomná kontinuálne po dobu aspoň dvoch rokov (zvyčajne však od detstva), prejavuje sa správaním, ktoré je viac typické pre opačné pohlavie a intenzívnym (v čase konštantným) prianím zmeniť príslušnosť k svojmu nechcenému pohlaviu (napríklad operáciou). Pocit, že človek (čo do pohlavia) nie je vo vnútri tým, kým navonok a túžba zmeniť aj svoj zjav na výzor opačného pohlavia, nesmie byť následkom inej duševnej poruchy, ani endokrinnej, somatickej, či genetickej intersexuálnej poruchy. Nejde tu o obliekanie sa do šiat opačného (ženského) pohlavia za účelom vzrušenia sa, to je fetišistický transvestitizmus. Ten nie je poruchou pohlavnej identity, pretože jeho subjektom je anatomický muž, ktorý sa identifikuje so svojim pohlavím muža, ale vzrušuje ho, keď sa oblečie ako žena, poprípade sa tak úplne nastrojí (vrátane kozmetiky, parfémov a podobne). Aby sme prehľadnú úvahu doviedli k úplnosti, tak existujú anatomickí muži, ktorí sa cítia byť ženami, avšak priťahuje ich rovnaké pohlavie, ako to, s ktorým sa vnútorne identifikujú. Ide o homosexuálny transsexualizmus. V prípade, že ich sexuálne priťahujú jedinci opačného pohlavia, než je to, ku ktorému cítia príslušnosť, ide o heterosexuálny transsexualizmus. Transsexualizmus sa vyskytuje aj u mužov, aj u žien, u mužov však o niečo častejšie. Porucha pohlavnej identity v detstve sa začína okolo štvrtého roku života, v polovici prípadov sa vyvinie na homosexualitu, menej často na transsexualizmus, po puberte však môže dokonca aj vymiznúť. Býva prítomné prianie vyrásť v opačné pohlavie, časté sú tvrdenia dieťaťa, že mu narastú orgány opačného pohlavia, v prípade dievčaťa, že nebude môcť mať deti a podobne. Tento boj (ako píše Höschl) sa vzdáva po puberte alebo sa mení na inú diagnózu (viac vyššie). Dané tvrdenia sú však vytrvalé, presvedčené a presvedčivé, a týmto deťom ide o to, aby psychicky i fyzicky vyrástli a vyvinuli sa do jedinca opačného pohlavia. Nejde pritom o blud, nejde o psychózu, ani o inú závažnú duševnú poruchu.

To je základné rozčlenenie porúch pohlavnej identity a prípadných záujemcov môžem odkázať na bohatú a plodnú literatúru, ktorá sa na tieto témy píše (bohužiaľ) najmä v susedných Čechách.

Vyšetroval som muža, ktorý si zarezal do semenníka s tým, že sa chcel sám kastrovať, ale pri samotnom úkone si to napokon rozmyslel a zavolal si záchranku. Bol to už pán v rokoch, čo si už svoje odžil a napriek tomu sa cítil byť od mladosti iný. So všetkým sa zdôveril manželke i deťom, ale tlak, ktorý na neho vyvíjali (správal sa totiž v mnohom ako žena a začal sa tak aj obliekať) vyústil v túto skratovú reakciu. On si totiž svoju identitu nevybral, nešlo o vrtoch, ani svojvôľu. Išlo o problém, ktorý mu bol daný a s ktorým bol od mladosti konfrontovaný. Nevedel, že je možná operácia, zistil to až nedávno, čo je príklad slabej osvety aj u ľudí, ktorých sa táto problematika podstatne dotýka. Čo chcem povedať je to, že nejde o jedincom zapríčinený zmätok v chápaní toho, kým je. Nejde o prostý slobodný výber pohlavia, nezávislý od biologického pohlavia (termín biologického pohlavia rozvrstvím ďalej v texte, aj ten je totiž značným zjednodušením) a navzdory spoločenským predstavám ide o subjektom nezapríčinený stav. Detaily o psychologických i biologických teóriách vzniku transsexualizmu sú k dispozícii v odbornej literatúre.

Všetci poznáme krásne biblické slová o tom, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Osobne mám veľmi rád príbeh stvorenia a už ani neviem, koľkokrát som ho čítal. To, čo je však kľúčové pre pochopenie toho, kto je vlastne muž a kto žena, je problém pohlavnej identity (samozrejme, že byť mužom a byť ženou má aj širšie spoločenské, filozofické a rodové súvislosti, tie tu však zámerne nerozoberám, aby sa text neštiepil). Medicína a špeciálne sexuológia rozoznáva niekoľko úrovní pohlavia:

I. Genetické (chromozómové) pohlavie, určené prítomnosťou XY pohlavných chromozómov u muža a XX u ženy. Chromozómy XY vedú k vzniku mužských pohlavných žliaz a XX ženských pohlavných žliaz. Poznáme poruchy na tejto úrovni pohlavia a to napríklad syndróm supermuža (XYY) a superženy (XXX), Klinefelterov syndróm (XXY) a Turnerov syndróm (XO).

II. Gonadálne pohlavie. Gonády sú medicínskym označením pohlavných žliaz, ide teda o úroveň, v ktorej označíme za muža toho človeka, ktorý anatomicky disponuje mužskými pohlavnými žľazami (semenníkmi). Poruchou na tejto úrovní, s ktorou sa stretáva medicína, je hermafroditizmus, čo je súčasná prítomnosť mužských aj ženských pohlavných žliaz. Nemožno simplifikovať tak zásadné narušenie existencie, ako je napríklad transsexualizmus, pretože to má aj ďalšie implikácie pre tieto ochorenia. Akú pohlavnú identitu bude mať hermafrodit a na základe čoho si ju vyberie?

III. Anatomické (genitálne) pohlavie je dané prítomnosťou mužských pohlavných orgánov u muža a ženských u ženy. Tu možno ako príklad uviesť androgenitálny syndróm, ktorý sa vyskytuje u dievčat, ktorých pohlavné orgány sa maskulinizovali: budia dojem penisu.

IV. Úradne pridelené pohlavie je určené na základe vonkajších genitálií po narodení novorodenca. Teda, ak doktor vykríkne, „máte chlapca!", zatiaľ je to len na úrovni pohlavia prideleného.

V. Neurohypotalamické pohlavie je tiež dôležité, nakoľko niektoré hypotalamické štruktúry majú u muža a u ženy iné zloženie a veľkosť (tu ide o príklad pohlavného dimorfizmu v samotnom mozgu). Androgény (mužské pohlavné hormóny) v druhom trimestri pôsobia na vývoj hypotalamu a vedú k odlišnej sekrécii gonadotropínov (hormónov dôležitých okrem iného pre odlišnosť pohlaví muža a ženy, či pre reguláciu sexuálneho správania). Hypotalamus je štruktúra mozgu so zásadným významom nielen pre sexualitu, ale aj pre pocit pohlavnej identity.

VI. Psychické pohlavie sa určuje podľa psychického pocitu príslušnosti k danému pohlaviu. Vo veľkej miere závisí od expozície pohlavnými hormónmi počas tehotenstva, takže ide aj o záležitosť vnútromaternicového vývoja, nielen kryštalizácie pocitu príslušnosti k danému pohlaviu okolo jadra, ktorým je telesné pohlavie, prípadne danému pohlaviu zodpovedajúca výchova.

Aby sme vôbec o pohlavnej identite mohli diskutovať, mali by sme toto schematické rozdelenie aspoň v náčrte poznať, pretože pri takej diskusii treba brať do úvahy nielen filozofické, spoločenskovedné, psychologické a teologické poznatky, ale aj biologické a medicínske. Je škoda, že u nás nielenže nevznikajú vedecké publikácie o témach pohlavnej identity, ale že v tejto oblasti chýba čo i len základná osveta. Ak aj prebehne spoločenská diskusia, tak je skôr krátka, nabitá afektmi a marginálna voči top-téme homosexuality, ktorá zväčša tieto debaty vyvoláva. Tu sa jedná o vyslovene minoritnú časť spoločnosti, ak je reč o poruchách pohlavnej identity, ale o nás všetkých, ak ide o príslušnosť k danému pohlaviu, respektíve o pohlavnú identitu a otázky s ňou spojené. Navyše, stále častejšia a populárnejšia je téma rodovej rovnosti. Pri spoločenských a politických úvahách o rodových rozdieloch alebo rodovej rovnosti nemôžeme biológiu nechať sedieť v kútiku, zatiaľ čo sa bavkáme s krásne znejúcimi, z angličtiny prebratými slovíčkami (viď gender, ktoré sa pomaly už ani neprekladá). Biológia má totiž v tom, kým sme, zásadné slovo a v rozpravách o našej podstate by bolo slušné (ak nie priam múdre) pozvať ju za predsednícky stôl.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?