Sám sebe som sa stal otázkou

Autor: Michal Patarák | 9.8.2013 o 5:38 | (upravené 2.8.2014 o 7:11) Karma článku: 14,24 | Prečítané:  8316x

Pred vyše šiestimi rokmi som sa šiel prejsť večerným Havířovom. Práve keď som prechádzal popri kostole, kráčal oproti mne mladík, ktorý vypadal značne nervózne. Aj keď sme už tesne minuli, cítil som, že si máme niečo povedať. Otočil som sa za ním a práve vtedy sa on tiež otáčal za mnou a hlasno sa spýtal: "Můžu za to, že jsem materialista?" Ja som bez váhania odpovedal: "Myslím, že áno!" A to bola celá diskusia. Ďalej sme šli každý svojou cestou. Neznámeho som nikdy odvtedy nevidel, zmizol v tme, ale jeho otázka ma ešte dlho obhrýzala. Nielen prečo sa to spýtal a prečo práve mňa, ale aj prečo som hneď tak odpovedal a prečo som mu povedal práve to, čo som povedal, ale hlavne: pochopil som, že ja sám som materialista, hoci som si to o sebe dovtedy nemyslel. A že si za to môžem sám. (Akoby bol ten nervózny mladík mojím nevedomým ja, čo sa v tom okamihu stretlo so svojou vedomou podobou.) Nič dnes totiž nie je ľahšie, ako byť materialista.

 

A o tom chcem teraz trochu písať. Vlastne nielen o tom, hlavne o sebe. Mnohí mi v reakciách na blogy píšu, že moje názory sú ovplyvnené mojou vierou alebo sa naopak pýtajú, či som vôbec veriaci, keď píšem to, čo píšem. Myslím si, že sú to značne úzke otázky, pretože každý je predsa ovplyvnený svojou vierou. V týchto reakciách je niekedy povýšenecká kritika a pohľad z hora, inokedy sklamanie z postavy psychiatra, od ktorej ľudia čakajú viac, než len ponorenie sa do mýtov. Aj keď medzi nami sú aj takí (v mysli mi svieti najmä známy Carl Gustav Jung), neviem, či to je môj prípad. Ak to trochu otočím, neviem, či navzdory tomu, čo si myslíme, nie sme my všetci ponorení do mýtov.

Sigmund Freud, keď stúpal po schodíkoch svojich objavov, písal často o vlastných snoch, postojoch, či dokonca komplexoch. Až neskôr si uvedomil, že tým do sveta vydal nesmierne intímny materiál, ktorý sa proti nemu môže (a aj sa tak často deje) zneužiť. Preto ostatným psychiatrom s odstupom času zverejňovanie svojho vnútra vyslovene neodporúčal. Napriek varovaniu tohto jedného z „mojich otcov", sa do takého niečoho na stránkach svojho blogu sústavne púšťam. Tento článok však prekračuje hranicu, ktorú aj ja vnímam ako neistú. Ako vtedy v Havířove, aj teraz však nasledujem len svoj pocit.

S tým svetom, ktorý je trošku iný ako náš, som sa pasoval od strednej školy a občas som mu dával päsťou do tváre, ako Jakub anjelovi. „To nemôže byť všetko. Musí byť niečo viac." Týmto pocitom/povzdychom nejaký autor vysvetľoval to, odkiaľ sa v nás berie metafyzika. Neviem, či som to čítal v Heideggerovi alebo niekde inde, ale oslovilo ma to, lebo si tie slová pamätám, akoby som ich čítal včera. A o mojej metafyzike, či jej rozvíjaní a anabáze, budú nasledovné riadky. Z časti sú generované snahou odpovedať na viaceré maily, čí diskusné príspevky, z časti motivované vlastnou potrebou hrať s čitateľom otvorenú hru.

Mýtus

Mýtus je príbehom, ktorý má symbolický obsah. Rozprávky sú mýtmi, ale skutočné príbehy môžu mať tiež mýtickú silu. Dôležité je to silné a symbolické v nich. Medzi symbolom a znakom je pritom zásadný rozdiel. Znak všetci poznáme a vieme, čo znamená, symbol je však interpretačne nevyčerpaný a zrejme aj nevyčerpateľný. Čo znamená dvojkríž na troch vŕškoch vieme všetci, preto je to slovenský znak a nie slovenský symbol. Ak však zoberieme len kríž, už nás zaplavujú mnohé významy a interpretácie. A to je ten rozdiel. Slovo je znak toho, čo chcem povedať (preto je napríklad možná znaková reč, kde sa slovo ako zvukový znak jednoducho nahradí iným znakom - gestom; symbolická reč, to už je niečo iné, to už si človek do rúk musí zobrať napríklad evanjelium, kde jednotlivým vyjadreniam nielen rozumieme ako znakom, ale sa im snažíme porozumieť aj ako symbolom). Symbol zasahuje, útočí, pôsobí, ale ho celkom nepoznáme, ani sa ako celok nezmestí do slov. Kým znak držíme pevne v hrsti, symbol drží nás. Tým, že nás drží, je pre nás skutočný. A práve to hovorieval Jung, že skutočné je to, čo na nás pôsobí (a teda nielen to, čo je bezprostredne vnímané zmyslami). V zásade to však vieme všetci. Napríklad láska a priateľstvo je niečo, čo nie je bezprostredne materiálne, ale čo sa deje medzi osobami a v nich, čo ťažko redukujeme na niečo jednoduchšie a elementárnejšie. Psychiatria sa zdráha hovoriť o láske a namiesto toho vyzdvihuje koncept vzťahovej väzby. Znie to zmysluplnejšie, technickejšie a dá sa to rozoberať ľahšie ako bláznivá a blúznivá láska. Napriek tomu je to redukcia.

Máme tendenciu myslieť si, že doba mýtov vyhasla niekde v antickom Grécku a že v nich už žijú nanajvýš niekde v Tibete alebo v ďalekých ostrovných kmeňoch. Pravda je však taká, že si v nich veselo žijeme ďalej my všetci, aj keď už (aspoň z môjho pohľadu) zďaleka nemajú takú vznešenú a ušľachtilú podobu. Ako kedysi každý vedel, kto je Herkules a čo všetko vykonal, tak to dnes vieme o Rambovi a Terminátorovi. Pre deti je tu Harry Potter, pre malých aj veľkých Pán prsteňov, ku Gandalfovi prirovnávame starých múdrych deduškov a ani neviete, koľkí ľudia vnímajú svet ako matrix. To však nie je všetko. Pevne v nás zapustil korene mýtus „hrdinu", ktorý všetko (rozumej na všetko) má a nikomu nič nedá, ktorý je šťastný, keď má za ženu krásku a lá topmodelka a dve autá, dva domy a plazmové televízory, ktoré každým rokom vymieňa za lepšie, väčšie a modernejšie. Všetko, čo sa hemží dočasnosťou, nestálosťou, vrtkavosťou a hlavne hrubou a dostupnou matériou, je pre nás ideálne. To platí aj pre mýtus obchodu, ktorý je našim veľkým bohom a ktorému sa radi chodíme klaňať do jeho svetielkujúcich a obrovských chrámov. Jeho plechové a v každom meste rovnaké kostoly však architektonicky nestoja ani za deravý groš a ponúkajú len náhrady toho, čo vo vypätých chvíľach nazývame šťastím. Samozrejme, že potrebujeme chlieb a maslo, ale tento boh nás ťahá k ilúzii, v ktorej sa obraciame k všetkému novému, výhodnému, lacnému ako k tomu, čo treba mať, čo chceme. Presvedčil nás o tom, čo potrebujeme a už nežijeme zo seba, ale z neho. Všetci sa tvárime, že sa tejto samsáry nezúčastňujeme, pritom aj to je len trápna hra. Zabudli sme, že aj nie patrí do našej slobodnej vôle, nielen áno, áno, aj to chcem. Že sloboda je aj vymedzením sa oproti vonkajšiemu tlaku a zachovaním si vlastného tvaru v tomto deformačnom konzumnom prúdení. Toto veľké a oslobodzujúce nie nazývam požehnané Nie, pričom ma k tomu výrazne inšpiroval Irvin Yalom v diele Když Nietzsche plakal.

Sloboda

Skúste jednať tak, ako by ste to neboli vy, ale niekto iný. Skúste sa rozhodovať ako iný človek, s inou minulosťou, s iným rodinným zázemím, s iným spoločenským postavením a inou profesiou, s iným pohlavím, s iným mozgom a s inými génmi...Čo je to za nezmysel, že? Táto absurdnosť je však len ilustráciou toho, že sme uzamknutí vo svojich determináciách, v tom, čo nás určuje (alebo doposiaľ určovalo), aby sme boli práve takí, akí sme. Súčasná spoločnosť je značne závislá na koncepte slobody, pričom ide o slobodu rozliehať sa do medziľudského priestoru, ide o slobodu typu práva na niečo (právo povedať si svoj názor, právo na slobodu prejavu, na voľby a tak ďalej). Sloboda sa na jednej strane vníma, ako by bola niečím pasívnym (podkladom), nejakým východiskom, ktoré nám zabezpečuje správať sa tak, ako chceme (na jazyku mám skôr robiť si, čo chceme, kde sloboda je už blízko svojvôli). Na druhej strane takýto koncept slobody úzko súvisí s bohom konzumu. Takáto sloboda je len následkom obchodu, následkom ilúzie, že chceme mať to aj to, aj to, chceme sa rozhodovať k niečomu (ale nie proti niečomu a už vôbec nie vytvárať niečo nové). Sloboda je tak súčasťou vonkajších javov, nie vnútornej dynamiky človeka, je to len farebný šarkan, ktorého si púšťame vo vetre. Je to maska, ktorú si prikladáme na svoju sivú tvár.

Slobodu však vnímam ako to najdynamickejšie, čo v človeku je. Je to otvorenosť voči prítomnosti, je to opak uzamknutia v determináciách. Musím zdôrazniť, že podľa mňa summu týchto determinácií netvorí len biologické, psychologické a sociálne ja, ktoré podmieňuje aktuálne ja v jeho myšlienkach a činoch. Stačí uvažovať o pôsobení reklamy a propagandy ako o determinatnoch, ktoré nám kradnú slobodu alebo, ak to chcem povedať mechanickejšie, ako na faktory, ktoré zrýchľujú rozhodovací  proces tak, že nestačíme zvážiť všetky okolnosti a zmysluplné alternatívy a vrháme sa na sugerovaný cieľ ako na korisť. To v psychiatrii nazývame impulzívnosť. Tá je karikatúrou slobody, pretože hoci k cieľu jednania prichádzam ja, predsa len sa to deje bez mojej plnej aktívnej účasti, často bez toho, aby som to vedome a adekvátne reflektoval.

Slobodu teda ctím ako pokus o vykročenie z individuálnych determinácií. Prišla za mnou krásna vysokopostavená žena, manažérka veľkého hotela. Cítila sa depresívna, vyčerpaná a nemohla spávať. V maximálnom nasadení pracovala dvanásť hodín denne, pracovať potrebovala, pracovala rada a svojej dôležitej práce sa nemienila vzdať. Je možné, že by to pre ňu znamenalo aj zníženie jej pracovnej pozície a hotel ju jednoducho potreboval. Ponúkol som jej riešenie, ktoré by si ponúkol každý človek, ktorý je v kontakte sám so sebou. Ponúkol som jej iný životný rytmus, poľavenie z práce, oddych, dobrú knihu, stretnutia s priateľmi. Nie, na to nemala čas. Potrebovala pracovať, potrebovala byť činná a potrebovala len tabletku, aby mohla spať a necítila depresiu. Potrebovala tabletku, aby mohla pokračovať vo svojej ilúzii a toto si predstavovala pod psychiatrickou pomocou. V jednej žene sa mi pred očami zjavila celá naša bezútešná spoločnosť. Krásna a slobodná navonok, s dôležitými funkciami a vysokým vzdelaním. Ale prázdna vo vnútri. Čo nazvať na príklade tejto ženy slobodou? Nie je slobodou to, že napriek svojim psycho-fyzickým medziam (determináciám) chcela viac a viac pracovať? Mohli by sme hovoriť, že chcela byť oddelená od svojich hraníc, že od nich chcela utiecť. Ale útek z determinácií nie je to isté, ako pokus o vykročenie z nich. Ak pokus nevyjde, urobíme iný. Ak vyjde, je v dynamickej jednote s osobnosťou. Neprestrihne spojenia s pôvodným a determinovaným, ale vytvára nové. Útek je narušením kontinuity, je prejavom toho, že človek svoje determinanty nespoznal. Že žije v ilúzii o sebe samom. (Okrem toho je zachytením identifikácie človeka so svojou rolou, stotožnenia, pri ktorom človek stratí sám seba, stratí vlastne svoju dušu a to v neustálej samsáre konzumu).

Sloboda je teda rozhraním, v ktorom možno samého seba uchopiť inak, upriamiť sa na iný smer, vybočiť z koľajníc takzvaného osudu alebo sa uvoľniť z nitiek bohyne nutnosti (staroveká Ananké). Jej predpokladom je však poznanie samého seba, svojich hraníc, svojich skutočných možností a túžob. Takto chápaná sloboda ma priviedla k tomu, že „bez trošky metafyziky to zrejme naozaj nepôjde", pretože sloboda vytvára iný svet vo svete prirodzeného a ničím nerušeného poriadku a je niečím, čo tento poriadok narušuje tým, že je nad ním.

Sám sebe otázkou

Bol to zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem a ktorý nikdy nebudem môcť plne interpretovať. Na sklonu môjho štúdia na gymnáziu vo Zvolene sme s niektorými spolužiakmi trávili dvojdnie na chate kdesi pri Detve. Končili sme dôležitú životnú cestu a pred nami bola ďalšia, ešte neznáma púť. Po zotmení som uprostred toho hurhaja a veselosti pocítil strašnú samotu, ktorá sa mi postupne rozliehala od srdca do celého tela, akoby som ju cítil fyzicky. Opustil som bujarú spoločnosť a vyšiel na neďaleký vŕšok, kde som hľadel na hviezdy. Fascinovala ma ich vzdialenosť, lesk, tma, v ktorej svietia a vtedy som prvý raz pocítil, že som s Bohom. Nebol to Kantov údiv z hviezdnatého neba, bol to pocit, v ktorom sa tá strašná samota prelomila do zblíženia s niekým, koho som dovtedy nepoznal. Bol v tých ďalekých hviezdach, bol nad mojou zmätenou hlavou i v mojom chvejúcom sa srdci. Potom, čo som tam chvíľu meravo omráčený stál, som sa pomaly a nechápavo vracal k chate, kde som videl za dreveným stolom sedieť a popíjať mojich spolužiakov. Vedľa nich však bol zrazu iný, biely stôl a za ním sedeli nejakí bieli ľudia, ktorí ma volali k sebe. Teda, to volanie som skôr cítil ako počul, biele postavy ma k sebe pozývali gestami. Potom to všetko zmizlo. Z psychiatrického hľadiska som na vŕšku zažil derealizáciu (pocit oddelenia od vonkajšieho sveta) a pri pohľade na bielych ľudí pseudohalucináciu (vnímanie bez reálneho objektu, ale so zachovanou schopnosťou posúdiť jeho „nereálnosť"). Psychiatrické termíny však cítim v tomto prípade (ako v mnohých iných) ako vyslovene nedostatočné, až zbytočné. V kontexte môjho života totiž išlo o prielom, po ktorom som začal prejavovať záujem o duchovno a o hlbší prienik do svojho vnútorného sveta i do sveta ľudí. Možno i tejto udalosti vďačím za to, že som teraz psychiatrom, i za to, že psychiatrom veriacim. Odvtedy som na otázku, čo by som chcel v život robiť, každému odpovedal: „Chcel by som pochopiť človeka."

Psychiatria

Jeden môj kolega raz úprimne až seba-spytujúco povedal: „Je potrebné zamyslieť sa, prečo sme si vybrali tú profesiu, ktorú sme si vybrali." Odkedy som túto jeho trefnú poznámku počul, vždy si ju vybavím, keď premýšľam o svojom živote a mojom poslaní v ňom. Psychiatria je krásna, lebo je v  styku s ľudským srdcom a s ľudskými príbehmi. Psychiatria je jeden z mojich praktických nástrojov na to, ako pochopiť človeka. Má liečiť duše, no to už je v súčasnosti značne sproblematizované, lebo len málo dnešných psychiatrov používa pojem „duša". Neliečime dušu, ale duševné poruchy, zaujímajú nás duševné procesy a stavy, ale samotná duša sa nám vidí ako niečo príliš ezoterické, príliš oddelené od toho, čo možno vedecky a seriózne uchopiť. Dušu v psychiatrii proste postretol rovnaký osud, ako lásku. Bola vytlačená inými termínmi. Napriek tomu sa k nej ja osobne znova a znova vraciam ako k niečomu väčšiemu, než ako k metafore a ako k niečomu kvalitatívne odlišnému, než ako len k súhrnu všetkých duševných procesov. Duša je podľa mňa formou človeka, teda to, čo mu dodáva vnútorný tvar, osobnosť, čo ho robí tým, čím je a preto je to aj niečo jedinečné, niečo integrálne a zmysluplne zviazané s biologickým a telesným, ale predsa len natoľko zaujímavé a terminologicky užitočné, že pojem, ktorý označuje niečo tak nesmierne komplexné, má svoje miesto a má svoj význam aj v dnešnom materialistickom svete. Duša nie je len záležitosťou neurochémie a mozgových dráh, ale aj horizontom, na ktorom sa premietajú všetky naše stretnutia, zážitky i bolesti. Človek je dušou. Ostatné (teda ak už redukujeme na telesné) je niečo ako oživená mŕtvola, respektíve mŕtvola, ktorá sa chystá na smrť. Aspoň to je môj pohľad. Ak niekto z materialisticky založených čitateľov chce psychiatra, ktorému pojem duše nič nehovorí, nech sa páči. Ja som však psychiater preto, lebo sa zaujímam o dušu. Ak by som sa mal zaoberať mozgom, už by som bol len enkefaloniater. Pri najlepšom by som liečil (a vyliečil) duševnú poruchu, ale človek ako taký by ma profesionálne nezaujímal.

Ak sa odrážam od môjho záujmu o fenomén „človek", tak mám veľkú výhodu, pretože aj ja som človekom a môžem bezprostredne študovať i seba samého. Zároveň však stretávam mnoho iných ľudí a robím si tak obraz o tom, čím a kým sme. A kým sme boli. Mnohotisícročnou skúsenosťou človeka je totiž aj to, že niečo uctieva, v niečo verí, že okolo seba vníma svoj duchovný svet, že to viditeľné má svoj doplnok v neviditeľnom a že bez toho je už svet bezduchým miestom (miestom bez ducha). Materializmus, nech je už akokoľvek vyšperkovaný, interpretovaný alebo formulovaný, je vždy bezduchý, nech sa už tomuto označeniu zarytí odporcovia náboženstiev akokoľvek bránia, pretože aj duch je len plodom matérie, respektíve aj ľudského ducha možno podľa nich na matériu redukovať. Najsmelšie pokusy v tomto ohľade sú už na šťastie za nami. Myslím tým doby, keď myšlienka bola vykladaná ako výlučok mozgu, podobne, ako je žlč výlučkom žlčníka. Dnes sú tieto pohľady dômyselnejšie a myšlienka je výsledkom alebo epifenoménom istých mozgových procesov. Keby to tak i bolo, pojem duše, ako som ho načrtol, by nestrácal na význame. Práve naopak, nestráca tým práveže na svojej potrebnosti.

Boh

Prehovára ku mne a pritom mlčí. Zjavuje sa z najhlbšej hlbiny. Beriem si ho na pomoc, keď chcem porozumieť človeku, pretože mi prezrádza, aký je človek (napriek skeptickému zdaniu) hlboký. Každý máme svoje hlbiny. Boh nie je na nebesiach, i keď sa to modlíme v otčenáši, ani nie je nad zemou alebo niekde mimo nás. Objavujeme ho (a niekedy k nám z tadiaľ prehovára) vo svojom strede, v najvnútornejšom vnútri. Takto som si o Bohu zvykol premýšľať a zdá sa mi, že to ľudia aj lepšie prijímajú, pretože to už nie je deduško alebo podivná bytosť nad nami, ale niekto, kto je v nás a kto v nás magmaticky drieme, kým sa na neho nezameriame a neobjavíme ho. Pretože každý z nás má svoje hlbiny, do ktorých môže zatiahnuť, keď sa na to cíti. Nie každý je ale taký frajer, aby sa tam spoznal, čo je aj prípad našej manažérky. Meniť svoje zabehnuté koľaje je jednou z najťažších vecí v živote. Stačí spomenúť zvyky a zlozvyky (naučené správanie na úrovni plytčiny), súvisí s tým však aj v dnešnej dobe zhubný fenomén závislosti, ktorá sa dá často prekonať len niečím vyšším od človeka, i keby to mala byť napríklad hodnota rodiny (nemierim tu len na Boha, i keď Boh mnohým zo závislosti pomohol - čo je tiež skúsenosť psychiatra). Človek, ktorý nájde motiváciu v niečom väčšom ako je on (rodina, zmysel života) alebo v niečom hlbšom ako je on (Boh), má šancu zmeniť to, kým je, na to, kým túži byť. V opačnom prípade máme reálne ja a ideálne ja (v hlbine vidíme, že sú navzájom spojené, ale v plytčine sa javia ako dvoje), máme to, čo chceme a to, čo naozaj robíme, a to čo chceme ani za svet nevieme zrealizovať. To spomínam len aby som uzavrel debatu o slobode, pretože tento problém sa jej priamo, až bolestne, dotýka.

Boh je mojím partnerom vo všetkom čo robím, je intímnym svedkom mojich myšlienok, úvah, ale aj činov, prostredníctvom ktorých sa vplietam do tkaniny sveta, robím dobro alebo druhým ubližujem. On dáva zmysel mojej existencii, ktorý je individuálny, vzťahový, jeden jediný, môj. Je mojim Bohom (ako ho nazval Václav Havel v Listoch Oľge), pretože som ho našiel (respektíve on sa mi ukázal) v mojom vlastnom vnútri. Boh je Bohom, len ak je autenticky prežívaný, ak som s ním v živom, v tom najprivátnejšom kontakte. Nie je pre mňa len ceremoniálnou záležitosťou rímsko-katolicizmu. Preto si myslím, že o Bohu môže niekto vedieť len to, čo s ním zažil, lebo to sa bezprostredne odohráva v jeho vlastnom vnútri. Všetko ostatné je len sprostredkované. Preto si aj svoje myslím o tých, čo mudrujú o Bohu a nikdy sa pritom nemodlili, neotvorili Písmo a neponorili sa. Uznávam však, že aj modlitba môže mať ceremoniálny a obradný charakter, i keď je súkromná, že môže byť naučená, že môže byť prázdnym zvykom tak, ako ranná cigaretka. O tom tu ale nehovorím. Hovorím o bytostnom kontakte so sebou samým, v ktorom rezonuje Boh, niekedy ako niečo, čo čaká, inokedy akoby osoba, ktorá ku nám obracia tvár. To už nechám na každom.

Že Boh je mŕtvy, ako to vykrikoval ten tulák z Nietzscheho diela, uznávam aj ja. Žijeme v dobe, ktorá funguje bez Boha a v ktorej je predstava nadpozemskej bytosti smiešna a smrdí staromódnym haraburdím, ktoré patrí na smetisko. Boha však osobne neprežívam ako nadpozemského divotvorcu, ale ako súčasť hlbiny, preto sa mi postoj dnešnej spoločnosti zdá zrozumiteľný a s vyjadrením, že Boh je mŕtvy, nemám nijaký problém. Nech naše falošné a detinské predstavy o ňom radšej skapú, akoby sme mali prenášať infantilné sníčky o Pánbožkovi na ďalšie generácie. Len to nie!

Cirkev

„Boh áno, cirkev nie." To mi hovorí väčšina ľudí, s ktorými sa na túto neobyčajne tvorivú a napätú tému bavím. Osobne patrím do katolíckej cirkvi, na čo nie som vôbec hrdý. Keďže však svoju identitu nezakladám na na nejakej organizácii, nerobí mi to ani nejaký seriózny problém, ba dokonca som občas aj rád. Je v nej mnoho hlbokých ľudí, ktorých pohľad a život si vážim. Patrí k nim aj moja manželka a to, ako ona pozná Boha a patrí tam aj mnoho „zasvätených" osôb (to je mimochodom termín, ktorý by sa mohol tiež radšej skôr, ako neskôr, vykoreniť). Cirkev vnímam ako spojenie s týmito ľuďmi, teda ako Tomáš Halík stále dookola zdôrazňuje, ako organizmus, nie ako organizáciu. Vytvára to vo mne pocit neviditeľnej jednoty, ktorá s hierarchiou nemá nič spoločné a rád sa bavím Ježišovými výrokmi, v ktorých štipľavo kritizuje farizejov, pretože hladko zapadajú aj do dnešného cirkevne-spoločenského kontextu.

Odpoveď?

Viera je pre mňa osobne vstupom do niečoho, čo som pred tým nepoznal. Vstupom do sveta mýtu, vstupom do Ježišovho príbehu, ktorý zrazu mocne pôsobí, novou mobilizáciou vlastného ja. Viera je, že hlas, ktorý sa ozval v mojom vnútri beriem vážnejšie, ako to, čo som dovtedy bral ako vážne. Žiadna poverčivosť, pánbožkovosť, ritualizovanosť, zbožnosť ako ju poznáme, ale načúvanie vlastnej existencii a jej významu, či ozvien. Aby som citoval Augustína Aurélia: Sám sebe som sa stal otázkou. A odpoveďou mi je kresťanská viera.

Je to však moja vlastná odpoveď a moja vlastná viera. Všetci predsa máme vlastné cesty a každý z nás stojí na svojej križovatke.

 

Michal Patarák (po naliehavých úvahách o svete, v ktorom žijeme)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?