História hypnózy I. (Živočíšne magnetizovanie a sila sugescie)

Autor: Michal Patarák | 16.9.2013 o 5:21 | (upravené 15.5.2014 o 15:04) Karma článku: 12,77 | Prečítané:  5064x

Mnoho autorov, či už ide o profesionálnych hypnoterapeutov alebo fanúšikov hypnózy, podáva útržkovité správy o hypnóze v rozličných dejinných bodoch Homo sapiens. Robia tak v snahe legitimizovať jej existenciu vo svetle histórie, existenciu pod inými menami a so spirituálnym ošatením, ale predsa len existenciu. Práve premiešanie hypnotických fenoménov s duchovnými alebo špiritistickými, hypnóze v očiach modernej vedy značne uškodilo, takže sa musela pred jej tvárou prácne a s úsilným lopotením rehabilitovať. Z historického hľadiska je problematické analyzovať určitý fenomén ako hypnotický alebo hypnoidný, lebo na základe dochovaných prameňov máme k dispozícii len mentálne rekonštrukcie rozličných rituálov alebo praktík.

Hypnosis

Hypnosis

Napríklad Roy Hunter (1996) uvádza vo svojej knihe The art of hypnosis, že hypnózu poznali už Egypťania, Máyovia, antickí Gréci, indickí fakíri, čínski náboženskí učitelia, perzskí mágovia, keltskí Druidi, africkí šamani atď. Medzi iným píše: „Sú hypnoterapeuti, vrátane mňa, ktorí veria, že Ježiš používal hypnózu u mnohých, ktorých vyliečil." Populistický štýl týchto riadkov si nemožno nevšimnúť. O hypnóze pritom vzniklo a stále vzniká mnoho populárnych kníh, s pochybným základom alebo, povedzme, príliš voľným štýlom. Riziko implantovania moderných pohľadov do minulosti (ktorá s nimi často nemá nič spoločné) je vždy prítomné, preto treba byť v takýchto snahách, ako aj v ich prijímaní, obozretne zdržanlivý.

V prvom rade by som teda chcel upozorniť na vyššie spomenuté riziko, ktoré si hypnóza vo svojich moderných dejinách zažila na vlastnej koži, ako aj na nebezpečenstvo redukcionizmu rôznych náboženských javov tým, že ich označíme za hypnotické. Poškodenie je v podstate dvojsmerné, lebo svojvoľné zaobchádzanie „hypnotizéra" s náboženskou skúsenosťou dávnych civilizácií, starými meditatívnymi technikami Východu alebo súčasným (či už kresťanským alebo budhistickým) rozjímavým životom môže uškodiť tak náboženstvu, ako aj hypnóze.

Tejto citlivej témy sa dotkol Charles Tart (2001), ktorý podrobil známe (a mnohými prijímané) prirovnanie meditácie s autohypnózou precíznej kritike. Často sa totiž na vedu uctievanom Západe hovorí nielen to, že meditácia je nejakým druhom autohypnózy, ale aj to, že vlastne nie je ničím iným, než autohypnózou (selfhypnosis). Podľa Tarta ide o pozostatok imperiálneho obdobia Spojeného Kráľovstva, ktoré skrz mnohých cestovateľov a bádateľov obdivovalo vyspelú kultúru Indie a Východu. Ako mocnosť, ktorá Indiu ovládla a spravila si z nej kolóniu, však musela jej kultúru automaticky označiť za inferiórnu voči svojej vlastnej (ide o akýsi nepísaný zákon platiaci pre toho, ktorý ovláda niekoho iného) a prispôsobiť ju svojim podmienkam a ideovým rámcom. I to môže byť jeden z vydupaných historických chodníčkov vedúcim k redukcionizmu Západu voči antropologickým - spirituálnym fenoménom Východu alebo Tretieho Sveta, či redukcionizmu náboženských prejavov vôbec (ku ktorým je veda prehnane kritická až represívna, lebo i ona ako „spojené kráľovstvo" náboženské myslenie de facto ovládla...)

Iná nitka nás vedie k akémusi vše-poznaniu hlbinných psychológov, či psychiatrov a ich schopnosti pretransformovať akúkoľvek ideu, akt, či udalosť do svojich vlastných analytických termínov, zrkadliac tak trendy psychiatrizácie spoločenských a rôznych civilizačných javov. Tak napríklad Franz Alexander (1931) zhodnotil budhistickú meditáciu ako katatónny narcistický stav vyvolaný samotným meditujúcim subjektom. Ide vraj o narcistický obrat túžby dovnútra, pri stiahnutí libida z objektov vonkajšieho sveta, čiže akási umelá psychóza vrcholiaca v nirváne, ktorá je prejavom najhlbšej regresie do intrauterínneho života. V našej literatúre sa zase (i keď v inom duchu) vo veľkom postarala o ideologicky skreslenú redukciu notoricky známa publikácia VondráčkaHoluba: Fantastické a magické z hlediska psychiatrie. S malým zveličením môžem povedať, že ešte predtým, ako som sa stal študentom medicíny, som sa z nej dozvedel, že všetky náboženské imaginácie a zvláštne stavy sú prejavom schizofrénie alebo manio-depresívnych psychóz. Tu už ani tak nejde o redukciu, ako o patologizáciu spirituálnych a mystických zážitkov.

Dôvodov pre redukcionizmus by sme našli viacero (napríklad i odlišnosť kultúrneho prostredia Západu, v ktorom psychiatria ako veda vlastne vznikala). Často sa však bohužiaľ riadi spomenutým „ničím iným, než". Pre vedecké myslenie a komplexný pohľad je takýto princíp výsostne škodlivý a z farebného vizuálneho poľa jeho záujmov skotomizuje celé spektrum skutočností, ktorých spozorovanie, akceptovanie a absorbovanie by viedlo k skutočnému a holistickému porozumeniu. V týchto intenciách je problémom par excellence odborný monokularizmus, naviazanosť na materializmus a v sebe zakrivený vedecký egoizmus. Z historickej perspektívy nemožno nevidieť, že ide o ešte stále bohato aktívne a inervované reziduá z dôb osvietenstva, ktoré chápalo vedu ako niečo kontrastujúce s náboženstvom, s naliehavou imperatívnou potrebou vyvracať jeho omyly a nepotrebnosť. Práve táto neustále zdôrazňovaná dištancia retroaktívne ospravedlňovala jej samotný vznik. Holistickosť pritom nie je výzva proti medicíne založenej na dôkazoch a jej merateľným princípom, ale apelom na myšlienkové pohyby súčasnej vedy, ktorá by nemala strácať zo zreteľa veci, ktoré sa jednoducho merať nedajú. Nanajvýš potrebný je tento celostný štýl najmä pre psychiatriu, ak chce byť vedou nielen o mozgu, ale aj o duševnom svete človeka.

Hypnóza

Pojem hypnóza zaviedol v 19. storočí James Braid. Pre tento fenomén to nie je najvhodnejší termín, pretože pripomína skôr stav spánku, než zmenu stavu vedomia, ktorou v skutočnosti hypnóza je. Pracovať na zmene pojmu by však bolo zbytočnou snahou, keďže je už termín pevne zakotvený a vžitý. Koniec koncov, sám Braid sa o to krátko po zavedení svojho pomenovania bezúspešne snažil.

Kratochvíl (1999) používa priliehavú a obsažnú definíciu hypnózy ako zvláštneho psychického stavu, ku ktorého hlavným charakteristikám patrí zvýšená sugestibilita, zmenený stav vedomia a selektívny vzťah závislosti od hypnotizéra. Ako predpoklad tohto stavu býva uvádzaná hypnabilita, čo je schopnosť pohrúžiť sa do hypnózy. Súvisí s takzvanou sugestibilitou v bdelom stave a v dospelosti sa stáva relatívne stabilným osobnostným rysom.

História hypnózy

Je prinajmenšom zložité vyhmatať na tele histórie miesto, kde hypnóza začala vrásniť svoje reliéfy a je potrebné zachovať pri takýchto postupoch striedmosť.

Pomenovanie

Lokalita

Čas

Archaická  extáza

Etnické skupiny

6 tisíc rokov pnl

Vyháňanie démonov

Egypt

3 tisíc rokov pnl

Asklépiov spánok

Rôzne miesta

50 rokov pnl

Epidémia tancov

Európa

Stredovek

Imaginatio

Európa

16 storočie

Magnetismus animalis

Európa

1775 (Mesmer)

Somnambulizmus

Európa

1795 (Puysegur)

Hypnóza

Európa

1843 (Braid)

Sophrologia

Španielsko a kolónie

1960 (Caicedo)

Tab. 1. História hypnotických stavov (voľne upravené podľa Langena, 1972)

V tabuľke je uvedená história hypnotických stavov v priebehu ľudskej minulosti, ako ju uvádza Langenova kniha Sprievodca hypnózou v medicíne. Brána moderných dejín hypnózy bola otvorená až Franzom Antonom Mesmerom v 18. storočí. Azda žiadna monografia venovaná hypnóze si nedovolí aspoň krátko nespomenúť príbeh tohto podivného muža, ktorý zažil svoje veľké úspechy i trpko zdrvujúce pády a ktorý býva mnohými označovaný ako otec hypnózy. Jeho kariéra sa začala r. 1766 prácou De planetarum influxu, ktorá sa zaoberala vplyvom nebeských telies a planét na ľudský organizmus. Maximilián Hell ho zoznámil s účinkami magnetu, s ktorým neskôr sám začal experimentovať. Rok 1774 bol v jeho životnej dráhe prelomový. Toho času sa staral o hysterickú pacientku,  Francizku Österlin, ktorej dal vypiť tekutinu s obsahom železa a potom jej prikladal magnety na rôzne časti tela. Po tejto procedúre pacientka cítila okrem zvláštneho brnenia aj úľavu od príznakov. Mesmer sa divil nad úspechom tejto metódy a nemohol uveriť, že zaň vďačí prostej magnetickej sile. Začal sa domnievať, že na pacientku prešlo aj určité množstvo energie z neho samého, energie, ktorú neskôr pomenoval ako živočíšny magnetizmus, magnetismus animalis. Tento koncept potom široko rozvinul a teoreticky podložil vo svojskej teórii o živočíšnom magnetizme a o vzťahu lekára s pacientom, ktorá sa čoskoro začala nazývať mesmerizmus (on sám však tento názov nikdy nepoužil). V 18. storočí boli magnety zaujímavou novinkou s tajomným nádychom. Dôvod  pacientovho symptómu je v nerovnováhe jeho magnetického fluida, ktorú dokáže lekár uviesť do (pre zdravie potrebnej) rovnováhy. Ľudské telo malo mať tisíce kanálikov, v ktorom fluidum tečie a zabezpečuje telu pokojné ekvilibrium. Prekážky v tomto toku sú v kauzálnom vzťahu so vznikom chorôb. Lekár údajne dokáže magnetickú energiu viesť, odvádzať, aj zhromažďovať. V procese liečby je teda kľúčovým elementom uzdravenia práve preto, že nie je sprostredkované len prostým pôsobením magnetov, ale vyžaduje aj jeho silu. Abbé Faria, ktorý pokračoval v štúdii hypnózy, kritizoval predstavu magnetizmu tým, že z magnetizéra na pacienta neprechádza nič, ale všetko v tomto liečebnom procese je len zo samotného subjektu a uskutočňuje sa to v jeho predstavivosti. Tým vlastne priznal účinnosť čisto sugesciám, nie mesmeristom. Ale o tom až ďalej.

Mesmerov rukopis De planetarum influxu in corporis humanum

Obr. 1. Mesmerov rukopis De planetarum influxu in corporis humanum.

Mesmer začal touto metódou liečiť čoraz viac (i verejne známych a vplyvných) ľudí a to s pôsobivým úspechom. Zostrojil si prístroj zvaný baquet, aby mohol liečiť viacerých pacientov naraz, znásobiť tak svoju terapeutickú prax a nasýtiť očakávania pribúdajúcich pacientov. Pôsobenie magnetického fluida a jeho atribúty sú v mesmerizme analogické s vtedajšími pozorovanými vlastnosťami elektrickej energie (toho času známej ako galvanizmus). Magnetické fluidum má svoj vodič, môže tiecť, nabíjať sa i vybíjať. Baquet je takýmto jej akumulátorom, ktorý ju dokáže koncentrovať do jednej nádoby, podobne ako leydenská fľaša elektrostatickú energiu.

Experimenty s leydenskými fľašami

Obr. 2. Experimenty s leydenskými fľašami.

Úspech tejto vykonštruovanej metódy (spočívajúci majoritne na sile sugescie) stál však na vratkých nohách a pád z hrdého stoja bol od začiatku nablízku. Po neúspechu liečby Márie Theresy Paradis r. 1777, bol Mesmer nútený opustiť Viedeň a presťahoval sa do Paríža, kde začala jeho historia calamitatum (Maria Theresa Paradis, bola známou rakúskou skladateľkou, ktorá stratila zrak medzi druhým a piatym rokom života. V čase zverenia do Mesmerovej starostlivosti mala osemnásť rokov. Sám Mozart pre ňu zložil Piano Concerto č. 18. Mesmerovi sa jej vraj dočasne podarilo zlepšiť zrak, ktorého navrátenie by však mohlo spôsobiť škandál i stratu jej invalidného dôchodku. Po odchode Mesmera tak ostala navždy slepá). Otvoril si súkromnú prax a parížsku verejnosť rozčesol na dva pramienky: časť ľudí mu verila, časť nepochybovala o tom, že je šarlatánom. V roku 1779 napísal 88 stranovú prácu o magnetickej metóde, s názvom Mémoire sur la découverte du magnétisme animal, ku ktorej pripojil svojich slávnych 27 vyhlásení. V roku 1784 boli skúmané Kráľovskou akadémiou vied, ktorá po sérii experimentov prípad uzavrela v Mesmerov neprospech a podrobila ho kritike za jeho názory. Neexistoval totiž žiadny dôkaz o existencii magnetického fluida, ktoré neustále prezentoval a nebol objektívny dôvod udržiavať tento koncept naďalej ako vedecký. Akadémia neskúmala výsledky jeho práce, ani množstvo prípadov, v ktorých ľuďom pomohol a vyliečil ich. Skúmala len existenciu magnetického fluida ako takého, ktoré vo svojich 27 vyhláseniach považoval za teoretické východisko svojej terapie. Sám nehľadal dôkaz tohto fluida, za ten už považoval úspechy vlastnej inovatívnej metódy. Komisiu, ktorá sa magnetickým fluidom zaoberala, ustanovil kráľ Ľudovít XVI. a za jej  predsedajúceho zvolil Benjamina Franklina. Práve on bol autorom experimentov, ktoré vyšli v Mesmerov neprospech. V jednom z nich dal istej žene vypiť pohár obyčajnej vody, o ktorej jej povedal, že bola mesmerizovaná. Žena ihneď pocítila jej blahodarné účinky. Pokus opakoval vice versa s pohárom vody, ktorá bola skutočne mesmerizovaná, ale o ktorej mala žena vedieť, že je len obyčajná.  Žiadne účinky sa tentoraz nedostavili. Na svojich respondentoch Franklin ešte v podobnom štýle zopakoval pokus s mesmerizovaným a nemesmerizovaným stromom. Výsledok bol jednoznačný: Sila sugescie.

Mesmerova reakcia bola vcelku prirodzená. Odsťahoval sa späť do Viedne, ani tam sa mu však dávna sláva nevrátila. Naopak, opustila ho tak, ako jeho zosnulá žena. O jeho ďalšom živote sa veľa nevie, údajne poulične predvádzal magnetizmus ako zatrpknutý a opustený muž a zomrel v roku 1815. V ľudovom povedomí však obdobie mesmerizmu zapustilo svoje tenké, ale pevné korene. Svedčí o tom mnoho literárnych a beletristických diel na túto tému. V roku 1884 napísal aj slávny Edgar Allan Poe krátky príbeh Mesmeric revelation, ktorému nechýba istá intelektuálna tajomnosť. Mesmeristický stav u pacienta trpiaceho astmou, ležiaceho na posteli v zhoršujúcom sa zdravotnom stave krátko pred smrťou, opisuje vetou: „Jeho dych sa okamžite upokojil a zdalo sa, že už netrpel telesnými ťažkosťami." Smrteľne chorý muž si v diele privolá mesmeristu, avšak nie preto, aby ho zbavil bolesti, ale aby mu v mesmerizovanom stave pomohol  odhaliť veľké tajomstvo: či existuje, alebo neexistuje Boh. Prekvapivo príde vplyvom hypnózy na to, že existuje, ale nie v podobe, o ktorej by doteraz počul alebo uvažoval. Prirovnal svoj stav k húsenici, ktorá sa má stať motýľom, pričom o motýle ešte nič nevie. Razom z neho zmizol strach zo smrti a po ukončení mesmerizovania v pokoji posledný krát vydýchol...

Známa figúrka dejín je i Otec Gassner, katolícky kňaz a liečiteľ, ktorý s veľkým úspechom hypnotizoval ľudí v kostole, v svetle sviečok a v prítomnosti kríža, šepkajúc svoje latinské frázy (údajne dokázal navodiť okamžitý spánok už v priebehu siedmych sekúnd). Koniec jeho kariéry poznačil paradoxne sám Mesmer, keď v roku 1775 (ešte žiariaci svojou šťastnou hviezdou) vyslovil pred odbornou verejnosťou skeptický názor na Gassnerove praktiky. Išlo o ostrú konfrontáciu medzi Gassnerovou náboženskou vierou, že mu dáva silu Boh a Mesmerovym sekulárnym presvedčením, že je médiom pre magnetické fluidum.

Mesmerov žiak, markýz De Puységur prišiel (čo sa týka mesmerizmu) na „zásadnú" vec: priamy mesmerizmus. V ňom už nebolo treba používať magnety, lebo zdrojom magnetickej sily bol priamo samotný magnetizér. Jeho prípad sa zdá byť akousi torziou v dejinnej línii hypnózy, pretože i po Franklinových pokusoch, vyvracajúcich teórie magnetického fluida, sa pokračuje v z nej odvodených praktických konzekvenciách. V roku 1784 sa však stala zvláštna vec, keď robil pokusy s magnetizovaným stromom a mladým pastierom (bol to Victor Race), ktorý namiesto očakávaných kŕčov prešiel do stavu hlbokého spánku. Tento stav nazval somnambulizmus a v medicínskej terminológii ho uchovávame dodnes.

Abbé de Faria bol činný v Paríži okolo roku 1815. Je autorom slávnej fixačnej metódy (indukcia hypnózy fixáciou očí). Bol jedným z priekopníkov skutočne vedeckých pohľadov na hypnózu a bol presvedčený, že ju nemožno indukovať proti niekoho vôli. Zdôraznil tak účasť subjektu v procese hypnózy.

Zaujímavou osobou bol James Braid, škótsky chirurg z Manchesteru, ktorý sa musí o titul otca hypnózy deliť spolu s Mesmerom. Bol to on, kto vymyslel hypnóze jej slávny názov, i keď sa ho neskôr pokúšal zmeniť na monoideizmus, ktorý by ju vystihoval vernejšie. Zdôrazňuje totiž, že subjekt je v hypnóze pri vedomí, nie v stave spánku. Termín bol však už natoľko vžitý, že v pomenovaní nebola cesta späť. Slovo hypnóza je totiž odvodené z gréckeho slova hypnos, čo znamená spánok, je však aj pomenovaním gréckeho boha spánku (Υπνος). Jeho palácom bola temná jaskyňa, do ktorej nikdy nesvietilo slnko. V mytológii mal dvojča - brata Thanatos (θάνατος, čiže Smrť) a ich spoločnou matkou bola Nyx (Νυχ, teda Noc). Hypnovým synom bol Morfeus (Μορφεύς), ktorý na seba dokázal vziať akúkoľvek podobu a posielal ľuďom sny a vízie.

Braid popísal r. 1842 prípady pacientov, ktorým boli v hypnotickom stave bezbolestne amputované končatiny. Kráľovská lekársko - chirurgická spoločnosť v Londýne však odmietla jeho postupy ako smiešne. Napriek tomu sa stal autorom mnohých sugestívnych metód a v rámci hypnózy zdôrazňoval špecifickú úlohu vokálnych sugescií. Vo svojej krajine ostal nepochopený, takisto ako jeho ďalší krajania. James Esdaile, rovnako Brit, bol v Indii v rokoch 1845 - 1851, kedy uskutočnil mnoho operácií pod spôsobom mesmeristickej analgézie. V tomto období údajne vykonal bezbolestne niekoľko tisíc menších zákrokov a cez tristo veľkých chirurgických operácií, ako intervenciu v prípadoch skrotálnych opuchov, hydrokél, katarákt a končatinových amputácií. Po jeho návrate z Indie sa mu jeho úspechy v Británii nepodarilo zopakovať s takým skvostným puncom, ako na Východe, čo sa zvykne dávať do súvisu s nízkou dôverčivosťou a skepticizmom, s ktorým sa stretol v domovine. Ďalším ich krajanom bol John Elliotson, profesor medicíny v Londýne, ktorý bol (dekanom) nútený rezignovať zo svojho univerzitného postu kvôli hypnoterapii, ktorej sa nechcel vzdať. Začal vydávať prvý časopis venovaný mesmerizmu, The Zoist, s podtitulom: cerebrálna fyziológia & mesmerizmus.

Poznámka: Tento text bude mať pokračovanie v druhej časti, pričom je súčasťou obsiahlejšej série venovanej sugescii a autosugescii, ktorú sa na tomto blogu chystám postupne uverejňovať. Hypnóze sa pritom venujem ako téme, ktoré umožňuje lepšie pochopiť fenomén sugescie a sugestívne terapeutické metódy používané v minulosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?