O gender, transgender, sexuálnej výchove a krádeži detstva

Autor: Michal Patarák | 21.9.2013 o 6:45 (upravené 13.4.2014 o 4:27) | Karma článku: 16.40 | Prečítané  44934-krát

Hneď na začiatku chcem pripomenúť, že je rozdiel medzi diskrimináciou a pozitívnou diskrimináciou a tiež to, že niečím iným je spoločenský a legislatívny, a niečím iným psychologický a medicínsky pohľad. Verím, že tí, čo tento článok budú čítať, si dané rozdiely dobre uvedomujú, pretože ich čiastočne beriem ako východisko. K debate okolo gender chcem prispieť z pozície psychiatra, zaoberajúceho sa okrem iného aj sexuológiou, ale aj z pozície občana, teda niekoho, kto žije v spoločnosti a má právo sa k spoločenským veciam vyjadrovať. Neskrývam, naopak, otvorene priznávam, že moje postoje k radikálnej gender ideológii, ako aj sexuálnej výchove na prvom stupni základných škôl, sú značne kritické.

Prístup psychiatra

O pohlavnej identite ako komplexnom probléme som nedávno napísal článok, ku ktorého téme sa aktuálne v náznakoch vraciam, preto ho záujemcom o hlbšie pochopenie odporúčam (nájdete ho medzi súvisiacimi článkami).

Kým anglické sex bez problémov prekladáme ako pohlavie, so slovíčkom gender, označujúcim rod, máme v slovenčine i češtine isté ťažkosti, a tak ho (neviem prečo) často ponechávame v cudzojazyčnom tvare. Máme konkrétnu predstavu o tom, čo je pohlavie (i keď sa to dá problematizovať, práve preto odkazujem na môj predchádzajúci text). Pohlavná rola môže byť tiež mužská alebo ženská. Ide o pocit príslušnosti k danému pohlaviu a určité psychologické charakteristiky, či správanie, ktoré je s týmto pocitom príslušnosti spojené. Niekedy sa však môže stať, že sa jedinec so svojim pohlavím neidentifikuje. Naopak, vo svojom tele sa cíti cudzo a jeho psychické pohlavie je opačné. Preto má často záujmy druhého pohlavia, má chuť správať sa ako príslušník opačného pohlavia, obliekať sa tak a byť tak spoločensky akceptovaný. Túžba po operačnej zmene pohlavia, ktorú dnešná medicína umožňuje realizovať, je prirodzeným dôsledkom jeho situácie, ktorá sa dá opísať i ako vnútorné väzenie v tele, s ktorým psychicky nie je v zhode.

Najvýznamnejším predstaviteľom porúch pohlavnej identity je transsexualizmus. Ľudia, ktorí ním trpia, sa v Čechách označujú ako translidé, u nás sa označenie transľudia zatiaľ veľmi neujalo.

Všimnite si prosím, že hovorím o poruche, ktorá je prístupná istým medicínskym riešeniam, i keď nemožno priamo hovoriť o liečbe.

Zásadná vec, ktorú je potrebné na tomto mieste pochopiť, je, že títo ľudia si svoje pohlavie nevyberajú a už vôbec nie slobodne. Cítia sa ako príslušníci (vzhľadom na svoje telo a anatómiu) opačného pohlavia - teda to pociťujú ako trápenie, ujmu a ako danosť, ktorá je pre nich výzvou.

Ak tu máme transsexuálov, oni si nezvolili byť transsexuálmi. Oni nimi sú. A ak tu máme homosexuálov, ani tí si jedného pekného rána nevybrali, že budú „inak" orientovaní. Samozrejme, sú aj rôzni experimentátori a vo svojej identite a orientácii nezakotvení ľudia, ktorí však možno nemajú ani tak poruchu identity a orientácie, ako poruchu osobnosti (relatívne častý je napríklad zmätok ohľadne vlastnej pohlavnej identity pri hraničnej poruche osobnosti, borderline personality disorder - opäť obraciam pozornosť na termín porucha, čo so slobodou nemá nič spoločné). Ak niekoho diagnostikujeme ako pacienta s transsexualizmom, tak to prebieha ako časovo náročný proces, v ktorom musíme vylúčiť psychotickú alebo inú psychiatrickú poruchu, ktorá by mohla byť koreňom odchýlnej identity (pred pár rokmi som sa stretol s psychotickým mužom, ktorý mal jednu polovicu tela mužskú a druhú ženskú, ale po psychiatrickej liečbe bol zhrozený zo svojho predchádzajúceho bludného pohľadu na seba samého), genetickú poruchu, endokrinnú poruchu a inú závažnú poruchu zdravia, ktorá by s tým mohla súvisieť. Okrem toho, nemôže ísť o „rozmar" jedinca, čo znamená, že musí poruchou trpieť minimálne po dobu dvoch rokov, musí si priať žiť ako jedinec opačného pohlavia a aj sa tak správať.

Prejdime k inému príkladu. Odrazíme sa od toho, čo bolo naznačené vyššie, že teda v medicíne pripúšťame, že existuje niečo ako psychické pohlavie a že môže nastať situácia, že toto nekorešponduje s telesným pohlavím (zjednodušujem, ale v zásade to takto môžeme formulovať). Ako k tomu dôjde? Psychické pohlavie je okrem iného dané aj vďaka expozícii pohlavnými hormónmi počas vývoju plodu v maternici. Všimnite si prosím, že je to v čase, kedy jedinec jednoducho nemá ani páru o slobodnom rozhodnutí. Môže sa stať, že je jedinec anatomicky ženského pohlavia exponovaný androgénmi (mužskými pohlavnými hormónmi). Výsledkom môže byť maskulinizované dievča (na západe nazývané tomboy), kým deficity v androgénoch u mužského plodu môžu neskôr viesť aj k hyposexualite, či homosexualite (prípadne k tomu, čo sa zas označuje ako sissy girl).

Medzi vrcholy ľudského ducha, ako to uvádza Höschl, patrí zistenie, že mozog mužského plodu je maskulinizovaný vďaka ženskému pohlavnému hormónu. Je to možné preto, že estradiol (ženský pohlavný hormón) sa viaže na alfa-fetoproteín (bielkovina cirkulujúca v krvi) a teda neprechádza do mozgu (cez takzvanú hematoencefalickú bariéru). Testosterón sa však na alfa-fetoproteín neviaže a tak sa pokojne dostane do mozgového tkaniva, kde sa mení na estradiol, teda ženský pohlavný hormón (!). Ten pôsobí najmä na hypotalamus a limbický systém, aby z mozgu plodu urobil budúci mužský mozog. Dörner hovoril najmä o pre tento proces kľúčovom vplyve štvrtého až šiesteho prenatálneho mesiaca. Negatívne ho podľa neho môže ovplyvniť veľký stres matky alebo isté enzymatické deficity.

Nejde teda o žiadne slobodné rozhodnutie, všetko je precízne organizovaným a synchronizovaným biologickým orchestrom.

A propos, mozog muža sa odlišuje od mozgu ženy (zase zjednodušujem, ale v zásade si to môžem dovoliť, nakoľko transsexuáli, cítiaci sa ako žena v mužskom tele, majú podľa istých zdrojov pohlavne dimorfné štruktúry mozgu podobné skôr žene, než mužovi), čo je pre rodové teórie iste zaujímavý poznatok.

Dobre. Venujme sa teraz detstvu. Viaceré psychologické školy vrhli celé interpretačné siete na vysvetlenie transsexualizmu. Žiadna z nich ho však nedokáže vyliečiť, ani najväčšie z nich: psychoanalytická a kognitívno-behaviorálna škola. Preto je biologické hľadisko stále jedno z popredných. Kognitívno-behaviorálna škola síce poukazuje na to, že sa pohlavnej roly učíme, ale žiadneho transsexuála nedokázala odučiť od roly, ktorú si osvojil.

John MoneyErhardtová použili v roku 1955 etologický termín imprinting, čo znamená naučenie sa niečomu, čo si možno osvojiť len v kritickej fáze života. V oblasti sexuality to má byť údajne obdobie medzi 1,5 a 4,5 roka. Moja zásadná poznámka k tomu je, že práve toto by mal byť vek, v ktorom je potrebné, aby bolo dieťa cenenou súčasťou emocionálne hrejivého prostredia, ktoré ho aktívne prijíma. Psychoanalytik Stoller hovoril (v roku 1971) o vplyve výchovy, kde transsexualizmus z muža na ženu vzniká údajne tým, že sa otec nezúčastňuje výchovy a matka podporuje chlapca v ženskej roly a zo ženy na muža vzniká vtedy, keď je matka k dievčaťu emocionálne chladná a otec v nej ženskosť rozvíjať nepomáha a nepodporuje ju. Ak by to bola pravda, tak výchova chlapca smerom k zdravej mužskosti a dievčaťa smerom k ženskosti, má zásadný význam pre jeho ďalší vývin. Mnohé štúdie však tieto Stollerove predpoklady jednoznačne nedokázali, pretože ich nebolo možné vystopovať u všetkých transsexuálov.

Podľa viacerých psychológov však hrajú otcovia v rozvoji pohlavnej identity detí predsa len väčšiu úlohu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Pre chlapcovu maskulinitu môže pôsobiť konštelácia dominantnej matky a pasívneho otca deštruktívne. V takejto situácii bude chlapec pravdepodobnejšie vykazovať isté ženské rysy, pričom výrazne maskulínny by bol skôr pri dominantnom otcovi, aktívne sa zúčastňujúcom výchovy. Avšak pozor, feminita matky nemá až taký výrazný vplyv na feminitu dcéry! Práve aj v tejto oblasti ide o otca, nie o jeho silu, či dominantnosť, ale jeho tendenciu angažovať dcéru v ženských činnostiach, jeho schválenie ženskosti matky (i ocenenie ženskosti dcéry) a jeho vlastnú zdravú maskulinitu, či jej prejavy.

Osobný prístup

Vcelku peknú metaforu hlučnej menšiny, použitú Oľgou Pietruchovou na pro life aktivistov a spoločensky angažovaných kresťanov (ideológov), by sme mohli rovnako aplikovať aj na LGBT hnutie, pretože má skutočne silné lobby a aj na uliciach, aj v médiách, narobí naozaj pekný randál. Avšak i to, čo sa prezentuje v rámci radikálnych rodových myšlienok, je len ideológiou. Zdá sa, že sme naozaj svedkami kultúrnej vojny, ideológie proti ideológii. Som zvedavý, kto vyhrá a zároveň presvedčený, že ak to bude sociálne-konštruktivistická gender idea, tak v spoločnosti dlho nevydrží, pretože to je jednak osud každej ideológie, ale i preto, že v širšom meradle je to podľa mňa ideológia mimoriadne neživotaschopná.

Kultúra nie je definovaná tým, čo človeku dáva, ale tým, čo od človeka požaduje. Súhlasím s touto mimoriadne prenikavou Exupéryho myšlienkou. Naša civilizácia sa zrejme chýli ku koncu, pretože prestáva požadovať a chce (a dokonca sa to od nej očakáva) len dávať. Tu mám na mysli práva aj takých nepatrných menšín, ktoré potom môžu problematizovať život väčšiny, respektíve práva jej členov, ku ktorým sú tie predchádzajúce kontradiktórne. Je to napríklad prípad chlapa, ktorému sa musia prispôsobiť všetky ženy v sprche, pretože sa cíti ako žena. Aby nebol diskriminovaný jeden človek, diskriminujú sa desiatky. Preto som aj v úvode spomenul, že je potrebné chápať rozdiel medzi diskrimináciou a pozitívnou diskrimináciou. Sám som zástancom otvoreného dialógu a aktívnej tolerancie, nielen pasívneho znášania sa. Na kolektívnej posadnutosti sexuálnymi menšinami sa však nechcem podieľať. Viackrát som vystúpil proti netolerancii a nepochopeniu voči homosexuálom. Na stránke blogu mám aj sekciu Homo-paranoja, kde sa tomuto problému venujem. Podobne by som mohol vystúpiť proti nepochopeniu situácie transsexuálov. Avšak v tomto článku ide o niečo iné.

Som otcom dvoch chlapcov a nechcem, aby boli niekde učení, že ak chcú, tak môžu byť dievčatami. Prečo to nechcem? Jednoducho preto, že ich vychovávam ako chlapcov a nie ako dievčatá. Ak chce niekto vychovávať dieťa v zmysle „miláčik, môžeš si samo vybrať, čím budeš", tak nech sa páči. Ja však chcem vychovávať svojich dvoch synov ako chlapcov a neprajem si, aby sa mi do nich v tomto zmysle niekto na škole staral. Podobne, ako sa mi protiví myšlienka, že by s nimi niekto v príliš včasnom veku rozoberal sex. Zodpovednosť za výchovu má rodič, tak, ako základnou bunkou spoločnosti je rodina. To predsa platí stále. Pietruchová okrem iného odôvodňuje potrebu sexuálnej výchovy na školách tým, že cirkev i rodinná výchova tu zlyhávajú a mladí sa nezodpovedne sexuálne správajú. Podľa mňa je to len jasný signál o tom, že už vychovávať ako spoločnosť, založená na rodine, nevieme a preto siahame k vonkajšej pomoci štátu a škôl. To, že niekoho naučím všetko o sexe, v žiadnom prípade neznamená, že ho vychovám ako sexuálne uvedomelého a zdravého.

Niektoré psychologické úvahy

Dieťa totiž nepotrebuje a ani nechce (!) vedieť všetko o sexe (hovorím o deťoch predškolského veku a prvých rokov školského veku). Dieťa sa často už v rannom detstve pýta na to, odkiaľ deti prichádzajú, odkiaľ sa vzalo. Túto prirodzenú otázku však neslobodno zamieňať za právo vedieť všetky sexuálne postupy, polohy, anatomicko-fyziologické detaily a podobne (pre dieťa je zdravšie vedieť, že sa objavilo v maminkinom brušku ako to, ako sa tam objavilo a ako muselo byť vytlačené z maternice). Zmyslom detskej otázky po pôvode, je porozumenie seba na úrovni, na ktorej je toho dieťa schopné. Zmyslom tejto otázky nie je pochopiť sex, lebo ono ani poriadne nevie, že existuje sex. To len niektorí mu to prirýchlo chcú povedať a tým robia to, čo by som nazval ukradnutie detstva.

Radim Uzel je advokátom tejto krádeže, ktorú posväcuje ako niečo, čo deťom prinesie osvietenie. Vidno to z jeho slov v jednej z kníh o sexe, venovanej našim najmenším a to s tým, že im v žiadnom prípadne nemôže uškodiť, keď im povieme všetko a bez obalu.

Troška pozabudol na lásku, vernosť, budovanie vzťahu. Troška sa na to zabúda celkovo. Lebo k tomu by mali byť deti vedené (termín „vedené" som zvolil preto, lebo tomu sa nemožno „naučiť" z učebnice). Akoby sex bolo niečo izolované od vzťahu, akoby bol len technikou vsunutia údu do pošvy a opakovaním tohto pohybu do vystreknutia čohosi, čo môže viesť k otehotneniu, preto sa k tomu musíme správať „zodpovedne" (zhruba takto to je opisované v detských knižkách o sexe). Ide teda skôr o zodpovedný sex, než o zodpovedný vzťah a postoj k partnerovi.

Právo dieťaťa na pravdivú informáciu. Dobre. Ale čo je tá pravda? Rozhodne nie technický popis intímnosti a zábran počatia, teda takzvaného zodpovedného sexu. Informácia, ktorú chce dieťa počuť, je informácia o tom, že je mamičkine a ockove a že sa narodilo z lásky. Práve láska ako jeho pôvod je niečo neobyčajne silné pre jeho ďalšiu osobnosť a vývin. V tomto mi zrejme väčšina psychológov dá za pravdu. Pretože psychické poruchy nevznikajú z toho, že dieťaťu nikto pravdivo nehovoril o sexe, ale z toho, že nebolo dostatočne milované.

Bohužiaľ, nie každému dieťaťu môžeme povedať, že sa narodilo z lásky a už vôbec nie každému, že je mamičkine a ockove, keďže má zrazu druhého ocinka alebo druhú maminku, či nových súrodencov, na ktorých pôvod sa tiež zrazu začína pýtať. A tak prichádza doba sexuálnej výchovy a detských knižiek o sexe, ktorá mnohým rodičom nahráva, lebo s úľavou zisťujú, že na dotieravé detské otázočky tu majú pekne ilustrovanú knižočku.

V prípade, že jeden z mojich dvoch synov bude mať problémy s identitou, vtedy na to budem reagovať. Ale dovtedy ho predsa nemôžem vychovávať amorfne a detskú mu okrem vláčikov zdobiť bábikami a pre istotu mu ponúkať aj dievčenské šatočky. To by som mu ubližoval. Ignoroval by som jeho kritickú periódu imprintingu, v ktorom mu niečo zo seba odovzdávam. Naopak, ak by vykazoval iné preferencie (hier, aktivít), nebudem mu v nich brániť, ale s citom mu pomôžem s ich realizáciou. To nie je vec nejakej výchovy, že sa môže správať, či hrať ako dievčatko, to je vec porozumenia dieťaťu zo strany rodiča a prijatia týchto jeho preferencií. Kto chce teda vychovávať, nech v tomto smere vychováva predovšetkým rodičov.

Mohlo by sa zdať, že v článku sa rozpisujem príliš rozbiehavo a spájam dokonca vzdialené témy, ako je sexuálna výchova najmladších, medicína a rodová ideológia. Nezlepil som ich však umelo, pretože spolu integrálne súvisia, len medicína a veda všeobecne sú akosi zo spoločenskej debaty stále vytlačené. Sexuálna výchova detí a gender idey nemajú od seba ďaleko, veď LGBT hnutie i aktivisti presadzujúcu sexuálnu výchovu sa k týmto témam vyjadrujú nielen podobne, ale vlastne pozitívne, svorne a s nekritickým optimizmom.

Učme deti vážiť si každého, všetky menšiny a ich kultúry. Učme ich vážiť si aj menšiny sexuálne. Ale robme to v primeranom veku, kedy je už dieťa nielen ochotné, ale aj schopné vstrebať to, čo do neho chceme vštepiť. Zvlášť to platí o transgender stavoch a poruchách pohlavnej identity. Pohlavie si predsa nevyberáme, tak, ako si nevyberieme rodičov, ktorým sa narodíme, ani telo, v ktorom do tohto rýchlovlaku vstúpime. Na opis transgender fenoménu sa mi ako najvhodnejší javí medicínsky model.

Ak máme vychovávať deti, tak musíme nevyhnutne začať v rodinách. To nie je len vecou akéhosi uvedomenia, dokonca mám pocit, že to je len prídavná záležitosť. Skôr ide o magnet vlastného života, ako ho vedieme my, ktorý môže dieťa pritiahnuť. Ale žijeme tak, ako žijeme, že? A ak máme začať s nejakou sexuálnou výchovou, tak by som jej predradil omnoho potrebnejší predmet, výchovu vzťahovú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

SME Naživo: Čo nás môže alternatívna medicína naučiť? A môže niečo?

Je každá alternatívna medicína šarlatánstvom? Môže niekedy fungovať? Sledujte diskusiu naživo.

TECH

Microsoft obťažuje ľudí, núti prejsť na Windows 10

Kliknutie na krížik bol vždy nesúhlas. Microsoft to prestal rešpektovať.

ROZHOVOR

Matečná: Riešime, prečo v Rakúsku kúpite kvalitnejšie potraviny

Ministerka vysvetľuje aj reklamu v rádiu.


Už ste čítali?