História hypnózy II. (Hystéria, Anna O. a zrod psychoterapie)

Autor: Michal Patarák | 16.10.2013 o 5:29 | (upravené 15.5.2014 o 15:03) Karma článku: 13,89 | Prečítané:  6452x

V prvej časti, venovanej histórii hypnózy, išlo o jej dejiny od osemnásteho až po koniec devätnásteho storočia. Hlavnou postavou bol obdivovaný a idealizovaný Mesmer a jeho neslávny koniec a pád. Dnes nadviažeme na už povedané, pričom pôjde najmä o velikánov ako bol Liebault, Bernheim, Charcot a napokon Jozef Breuer a Sigmund Freud. Centrom však bude pacientka, nikto iný ako Anna O., ktorá je zrejme jedinou psychiatrickou pacientkou, ktorá sa dostala aj na grafiku poštových známok.

Sigmund Freud (s neodmysliteľnou cigarou)

Sigmund Freud (s neodmysliteľnou cigarou)

Ambroise August Liebault je tretím v poradí, ktorého nazývajú otcom hypnózy (najprv ním bol Franz Anton Mesmer a neskôr James Braid, o ktorých bola reč minule). V roku 1864 sa usadil v Nancy a otvoril si medicínsku prax. Okrem iného liečil aj prostredníctvom hypnózy a keďže túto liečbu poskytoval zadarmo, rýchlo sa stal populárnym a dobre známym medzi ľudovými masami, u ktorých dosahoval pozoruhodné úspechy. Vie sa o ňom, že ako prvý hypnotizér priamo a bez obalu vyhlásil, že nemá žiadne nadprirodzené schopnosti, že to, čo sa deje v hypnoterapii, je len čistá sila sugescie. Z historického hľadiska je tak veľmi sympatický i pre kriticky mysliacich lekárov a vedcov. Keďže sa správy o jeho terapii rýchlo rozšírili, dozvedel sa o nich aj Hippolyte Bernheim z Nancy, v tom čase už profesor medicíny. Ten o Liebaultovi napísal ostrý článok, v ktorom ho označil za šarlatána. Napokon to však Bernheimovi predsa len nedalo a šiel sa osobne presvedčiť, ako to s tou Liebaultovou hypnózou naozaj je. Pri jeho návšteve musel žasnúť. Chcel sa o metóde dozvedieť všetko a napokon hypnózu predstavil na vlastnej klinike s rovnakým, ba ešte väčším úspechom. V roku 1884 napísal svoje slávne dielo De la suggestion a o dva roky neskôr jej praktické aplikácie, ktoré sa stali akýmsi bazálnym návodom k lekárskej hypnóze. Kniha sa volala De la Suggestion et de son Application à la Thérapeutique. Bernheim s Liebaultom začali vzájomne spolupracovať, spojili svoje sily a dali vzniknúť škole v Nancy. Tá je v histórii hypnózy dobre známa najmä kvôli konfliktnému naladeniu voči Charcotovej škole v Salpetrière.

Práve Salpetrière je miestom, ktoré sa stáva na červenej nitke minulosti dôležitým uzlom dejín hypnózy, spolu s dejinami samotnej psychiatrie. Charcot bol významným, rešpekt vzbudzujúcim neurológom, ktorý na tejto klinike učil. Zaoberal sa epilepsiou a pseudo-epilepsiou (vtedy známou ako hystero-epilepsia) a ich vzájomným differenciálne diagnostickým odlíšením. Je autorom monografie (1872) o hystérii s názvom Leçons sur les maladies du système nerveux faites à la Salpêtrière. Práve hystéria stála v pozadí pseudo-epilepsie, napodobňujúcej kŕče a straty vedomia, ako pri epileptickom záchvate. Hystériu bral ako neurózu, teda nezápalové ochorenie mozgu, vyvinuté na základe vrodenej predispozície psychickou traumou, ktorú jedinci prežili. Inšpirovaný Richetom, začal Charcot pri študovaní hysterických fenoménov používať hypnózu a zistil, že v nej môže hysterické symptómy reprodukovať (išlo o príznaky ako: amnézia: strata pamäti, mutizmus: strata reči pri jej zachovanej schopnosti, anestézia: strata citlivosti, paralýza: strata hybnosti končatín). Jednoducho povedané, hypnózou bol schopný vyvolať u pacientov mnohoraké hysterické symptómy. Preto napokon aj konceptuálne spojil hypnózu, hystériu a posttraumatické fenomény do jednej skupiny, na ktorej jednotky nahliadal ako na dynamické procesy a odlíšil ich tak od organických stavov, ako sú lezionálne poškodenia nervového systému, či degeneratívne ochorenia. Na hypnózu sa pozeral ako na patologický stav a nadobudol presvedčenie, že iba hysterické osoby sú hypnabilné (teda schopné pohrúžiť sa do hypnózy). Hoci je to nesprávna domnienka, je pravdou, že hysterické osoby sú prístupnejšie sugescii, aj hypnóze. Bol síce slávnym, v tej dobe v neurologickom výskume najvplyvnejším človekom, avšak tým, že pokladal hypnózu za de facto chorobný jav, sa mýlil. Nesprávne tiež uvažoval o hystérii, ako o čisto ženskej chorobe (čo bolo zaťažené aj ťahavým historickým predsudkom) a sekundárne o hypnóze ako stave  možnom len v ženskej populácii. Dieter Langen (1975) dáva jeho omyly okolo hystérie a hypnózy do súvislosti so svojskou atmosférou na klinike v Salpetrière, kde boli len ženské pacientky, navyše, mimoriadne ovplyvnené jeho autoritatívnymi črtami a sugestívnym vystupovaním.

Charcot demonštruje hypnózu na hysterickej pacientke

Obr. 1. Charcot demonštruje hypnózu na hysterickej pacientke.

Hypnotizmus samotný pokladal za navodený skôr fyzickými prostriedkami, než mentálnymi a psychickými. Práve tieto Charcotove tézy boli terčom kritiky a žhavým zdrojom intelektuálneho konfliktu medzi ním a školou v Nancy.

Charcot však nie je len autorom omylov v oblasti hypnózy, ale aj prvej klasifikácie hypnotických stavov. Zatriedil ich podľa ich hĺbky, a jeho klasifikácia ostala dlhú dobu praktickou pomôckou pre hypnoterapeutov a pozoruhodne korešpondovala s delením, ktoré sa používa aj v súčasnej dobe. Ide o tri stupne:

I.   Katalepsia, s určitými anestetickými prvkami

II.  Letargia

III. Somnambulizmus, ako stav najhlbšej hypnózy

So Salpetrière a Charcotovým menom sa často spája aj osoba Pierra Janeta, ktorý je známy najmä vďaka svojim pozorovaniam a výsledkom v oblasti hystérie, disociatívnych fenoménov (javy okolo rozštiepenia mysle) a psychóz. Hypnózu s automatickým písaním používal na identifikovanie pôvodu traumatických príznakov a ich preskúmanie, takže mu slúžila ako  výskumný nástroj. Hneď po svojej dizertačnej práci (L´automatisme psychologique) sa presťahoval z Le Havre do Paríža, aby sa mohol ďalej učiť u Charcota.

To sa už ale dostávame k obdobiu, kedy sa hlavné ťažisko udalostí premiestnilo do Rakúska a nemecky hovoriacich krajín, a ktoré je spojené nielen so zrodom literárneho Freuda, ale aj celej psychoanalýzy. Kľúčovým dielom na tejto historickej križovatke bolo Studien über hysterie, ktoré vyšlo roku 1895 a ktorého autormi boli Jozef Breuer a práve Sigmund Freud. Kniha pojednáva o hystérii a hneď po úvodných kapitolách sa rozoberajú konkrétne prípady v niekoľkých kazuistikách, z ktorých sú potom autormi vyvodené konkrétne poznatky a ich aplikácie. Ako prvý prípad je uvedená Anna O., 21 ročná mladá dáma v čase, ktorú si v roku 1880 vzal do starostlivosti Jozef Breuer. Kvôli zachovaniu pacientskej anonymity používali Breuer a Freud kódovanie, pri ktorom podľa iniciálnych písmen zmenili meno pacienta tak, že použili písmena, ktoré im v abecede predchádzajú. Tak sa z Berty Papenheimovej stala Anna O.

Berta Pappenheimová pri jej pobyte v sanatóriu v roku 1882

Obr. 2. Berta Pappenheimová pri jej pobyte v sanatóriu v roku 1882

Z počiatku mu unikali jednotlivé súvislosti i príčina jej symptómov. Vedel o nej len to, že je hysterická a že jej ochorenie musí mať súvislosť so smrteľnou chorobou jej otca, ktorého spolu s matkou opatrovala a ktorej na jar roku 1881 podľahol (čo viedlo pochopiteľne ešte k väčšej traumatizácii pacientky a k zhoršeniu jej stavu). Anna O. cítila úľavu vždy potom, čo Breuerovi na večer vyrozprávala všetky svoje ťažkosti (neskôr takzvaná katarzná metóda). Tak sa objavila talking cure, respektíve Redenkur v nemčine. Symptómy sa zmiernili potom, čo ich pacientka lekárovi vyrozprávala (boli talked out). Ona sama tejto metóde humorne hovorila vymetanie komínov (chimney sweeping), ktoré je vlastne súčasťou psychoterapie dodnes. Skôr, ako sa totiž rieši nejaký problém, musí sa vymiesť jeho komín.

Breuer zakrátko zistil, že odhalenie príčin jednotlivých symptómov Anny O. znamenalo aj ich ústup, respektíve stratu. Dôvody príznakov však ostávali tajne skryté nielen samotnej pacientke, ale aj všetkým jej lekárom (vrátane Breuera), kým nebola v liečbe použitá hypnóza. Iba tá odhalila súvislosti a vnútornú logiku príznakov, ktoré neskôr zapadli do jednoliateho systému, ako ozdoby do jedného náhrdelníka, pričom jeho vyhotovenie bolo súčasne uzdravením.

Význam prípadu Anny O. je teda ďalekosiahlejší, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Je jednou z najvýznamnejších pacientok opísaných v dejinách psychiatrie. Z tohto titulu si dovolím aj širšiu poznámku o jej stave. Bertha Pappenheimová bola slobodnou mladou dámou, žijúcou v usporiadanej domácnosti s oboma rodičmi, príkladne si plniacou svoje povinnosti. Breuer ju popisuje ako veľmi príjemnú, niekedy náladovú, bez predchádzajúcich vzťahov s opačným pohlavím, bez sexuálnych skúseností. K domácnosti bola naplno uviazaná najmä chorobou otca, v ktorého ošetrovaní sa striedala spolu s matkou. Svoj jednotvárny život plný povinností si vypĺňala denným snívaním (daydreaming), ktoré pred Breuerom nazývala osobným divadlom (private theatre) a ktoré malo neskôr autohypnoidný charakter s halucináciami. Práve ono bolo pravdepodobne zdrojom disociácie jej osobnosti, v ktorej sa striedali dva stavy. Jeden vcelku primeraný, druhý, condition seconde, patologického charakteru, pričom tento podliehal úplnej amnézii (teda, pacientka si nepamätala, čo rozprávala v tejto jej druhej osobnosti a kým vlastne vtedy bola). Raz v noci, keď zostala s otcom sama v izbe (matka nebola doma), mala pacientka opretú pravú ruku o operadlo stoličky a v akomsi snovom stave zbadala čiernych hadov, ako sa blížia k otcovej posteli. Keď sa ich snažila odohnať, nemohla pohnúť pravou hornou končatinou. Odvtedy trpela paralýzou celej pravej strany, ktorá sa neskôr rozšírila aj na stranu ľavú. Neurotický kašeľ sa objavil, keď pri ošetrovaní otca počula tanečnú hudbu zo susedného domu a v tej chvíli tam zatúžila byť. Kašeľ (ktorým trpel aj jej otec) sa potom objavil vždy, keď počula rezkú hudbu. Konvergentný strabizmus (škúlenie) a makropsia (videnie predmetov väčších, ako sú v skutočnosti) vznikli, keď ju v jeden večer otec pri posteli požiadal, aby mu povedala, koľko je hodín. Mala oči plné sĺz, preto si hodinky musela priložiť až tesne k nim, aby na ne mohla vidieť. Mutizmus (strata hlasu) nasledovala po udalostiach, keď sa jej pre úzkosť, či slzy nedalo rozprávať alebo potom, keď neprimerane odvrkla rodičom. Zaujímavé bolo odhalenie príčiny hydrofóbie (fóbia z vody), pri ktorej sa nebola schopná napiť vody z pohára a jedla len ovocie, aby nedošlo k úplnej dehydratácii. V hypnóze si spomenula na chvíľu, keď sa pes napil vody z jej pohára, pri ktorej ju ovládli pocity hnusu. Breuer ju z hypnózy zobudil s pohárom vody na perách a fóbia nadobro zmizla. Súvislosť týchto (a mnohých ďalších) symptómov s ich zdrojovými udalosťami bola teda odhalená až v hypnóze a jej samotné uvedomenie znamenalo zároveň ich stratu.

Freud sa krátko učil hypnóze u Bernheima, pri ktorom mal však pocit, že hypnotizovateľní sú úplne všetci, čo kontrastovalo s jeho vlastnými skúsenosťami. V jeho privátnej praxi totiž hypnóza ako diagnostický - terapeutický nástroj u mnohých pacientov zlyhávala. Preto začal používať sugestívnu metódu nátlaku a naliehania, pri ktorej napríklad položil pacientovi ruku na čelo a povedal mu, že pri tomto dotyku mu určite príde na rozum nejaký dôležitý fakt, objasňujúci jeho ťažkosti. Postupne prešiel na metódu voľných asociácií, pri ktorej pacient ležal na pohovke (podobne ako pri hypnóze) a mal asociačne zreťaziť určitý verbálny podnet slovami, ktoré mu ako prvé napadli, bez toho, aby ich cenzuroval alebo sa ich svojvoľne snažil poopraviť (i keby mu boli čo ako nepríjemné). Práve táto technika sa mu najviac osvedčila a postupne začala byť psychoanalytikmi húfne využívaná. Jej zavedenie vplyvom Sigmunda Freuda znamenalo v istom zmysle i odklon od hypnoterapie, bez ktorej sa na obzore svitajúca psychoanalýza pohodlne obišla. I keď však freudiáni opustili klasickú hypnózu, jej prvky, či rudimenty vo svojej praxi naďalej používali (viď uvedený príklad s pohovkou a relaxáciou), čo umožňuje elegantne vystopovať jej neklamný vplyv na toto novovznikajúce hnutie.

Nabudúce zaostríme na samotnú sugesciu. Opustíme historické hľadisko a na sugestívne javy nazrieme z pozície dnešnej medicíny.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?