Trochu o slasti, trochu o odmene a trochu o šťastí

Autor: Michal Patarák | 5.11.2013 o 4:32 | (upravené 1.3.2014 o 6:24) Karma článku: 13,82 | Prečítané:  5138x

Solomonova teória protikladných procesov hovorí, že po pozitívnom hedonickom stave nasleduje negatívny hedonický stav. Niečo, čo vnímame ako slastné, by malo vystriedať niečo, čo pociťujeme averzívne. Neplatí to zrejme všeobecne, i keď na užívanie psychoaktívnych látok sa tento koncept vcelku hodí. Dokladá to opica, ktorú tak často zažívame po alkoholickej opitosti. Mnoho ľudí má aj zakorenené presvedčenie, že keď je niekto príliš šťastný, onedlho padne tvrdo na zem. Dokonca môže byť šťastie chápané aj ako niečo mimo normál, teda ako nenormálna skúsenosť. Odráža Solomonova teória aj tento obyčajne nereflektovaný, ale v mnohých z nás prítomný pocit? A čo je to vlastne slasť? Čo je šťastie? A, ak vôbec, ako spolu tieto dva fenomény súvisia?

Amor a PsychéAmor a PsychéFrancois Gérard

Stageirónsky filozof

Iste poznáte amerického psychológa Abrahama Maslowa a jeho hierarchiu potrieb, ktorú šikovne znázornil do tvaru pyramídy. Jej základy tvoria fyziologické a telesné potreby (needs) ako je jedlo, tekutiny, spánok, vylučovanie a energetická rovnováha. O niečo vyššie je umiestnený sex, potreba bezpečia, rodiny, intimity a lásky a smerom k vrcholu pyramídy sú to už duchovné a seba-prekračujúce potreby. Týkajú sa morálky, spontánnosti, kreativity, či seba-realizácie. Podstata hierarchie je podľa Maslowa v tom, že na to, aby sme mohli začať so zabezpečovaním vyšších potrieb, musíme mať postarané o tie nižšie - základné. Rakúsky neurológ, psychiater a v neposlednom rade človek, ktorý prežil koncentračný tábor, Viktor Emanuel Frankl, si však myslel niečo iné. Vďaka svojmu pobytu v lágri pochopil, že nezáleží len na plnom uspokojení fundamentálnych a biologických potrieb. Prvoradá je podľa neho potreba zmyslu toho, čo človek robí, zmyslu života ako takého. Potom človek prežije aj to, čo sa právom opisuje ako neľudské.

Boli aj takí, čo tvrdili, že cieľom nášho konania je len slasť. Eudoxos z Knidu v 4. storočí pred Kristom hovoril, že slasť je najvyšším dobrom ľudského života. Je to názor (a s ním združené konanie), ktorý sa označuje ako hedonizmus. Nie som presvedčený o jeho prekrytí s pojmom šťastie, nakoľko hedonizmus je vlastne vyhľadávanie slasti pre slasť samotnú. Viacerí súčasní psychiatri a neurobiológovia upozorňujú, že takto chápaný hedonizmus súvisí skôr so závislosťou než so šťastím. Jeden z Eudoxových súčasníkov bol slávny stageirónsky filozof, Aristoteles. Opozíciu názorov MaslowaFrankla vlastne už vyriešil v staroveku. Ak zaostríme na jeho názory na šťastie, pochopíme, že Maslow a Frankl vlastne nie sú proti sebe. Šťastie má totiž dva komponenty:

I. Hédonía (ηδονία), čo je slasť, potešenie a rozkoš.

II. Eúdaimonía (εύδαιμονία), čo je zmysluplné žitie, teda to, že žijeme dobre a robíme dobro.

Isteže sú potešenie a radosť potrebnou prímesou šťastia, ale bez zmysluplnosti ako základnej esencie to zrejme nejde.

Friedrich Nietzsche tiež hovoril o slasti. Povedal, že každá slasť chce večnosť. Bohužiaľ, na tomto stavať nemôžeme. Lebo možno aj chce večnosť, tá jej však nie je nikdy dopriata. Slasť je v rámci možností ľudského mozgu dizajnovaná tak, aby bola prchavým zážitkom, po ktorom by sme zas a znova túžili. Neexistuje totiž nič také ako konštantná slasť.

Psychologická tradícia

William James zastával pohľad na šťastie, ktorý je aj azda častý, ale zrejme nie je v súlade so skutočnosťou. Šťastie by malo byť neprítomnosťou bolesti a strasti. Podľa takéhoto pohľadu by však šťastie bolo len niečo, čo je skutočne bonusom, pridanou hodnotou k ľudskému trápeniu, niečím, čo zďaleka nie je pre život samozrejmé. S týmto pohľadom sa zdráham stotožniť už i len preto, že sa snaží šťastie definovať negatívne, to znamená: ako absenciu niečoho iného. To sa mi zdá na takú obrovskú hodnotu, akou šťastie bezpochyby je, jednoducho priúzke.

Pohľady Sigmunda Freuda sú pre mňa vždycky niečím cenné. V živote podľa neho smerujeme k slasti a snažíme sa vyhýbať strasti a bolesti. Princíp slasti (Lustprinzip) vlastne riadi celý náš mentálny chod, druhým je princíp reality (Realitätsprinzip). Ten nie je proti tomu prvému, ako sa často vo všeobecnosti myslí. Naopak, je v jeho službách, pretože sa snaží slasť získať s ohľadom na realitu a v súlade s obmedzeniami, ktoré indivíduu vnucuje spoločnosť. Inými slovami, napriek prekážkam a reštrikciám si slasť nájde svoju cestu, i keď je niekedy značne preoblečená.

Čo však na to moderná psychiatria a moderná neuroveda? Ak chceme poznať súčasnú mienku, musím najprv predstaviť jeden zvláštny experiment z roku 1954.

Elektrická stimulácia mediálneho zväzku predného mozgu

Olds a Milner v tomto roku zaviedli potkanovi do mediálneho zväzku predného mozgu (MFB, medial forebrain bundle) elektródu. Jej napájanie spojili s páčkou, ktorú, ak potkan chcel dostať výboj, musel stlačiť labkou. A potkan chcel. Čože chcel! Celý akoby zošalel a páčku stláčal aj stokrát za minútu, prestal sa starať o jedlo, tekutiny a jediné, čo ho zaujímalo bola stimulácia. Nevedel, pravda, čo sa to deje. Zrejme to však pociťoval tak slastne, že by to robil aj do stavu úplného fyzického vyčerpania. Procedúra je známa ako elektrická stimulácia mozgu (EBS, electrical brain stimulation), pričom v tomto prípade ide o samo-stimuláciu (selfstimulation). Mozgový okruh, ktorý sa stal podozrivý z umožnenia takejto šialenej slasti, sa zhruba odvtedy nazýva systém odmeny (reward system). Máme ho aj my ľudia a v zásade je veľmi podobný tomu u potkana. Je nervovým predpokladom akejkoľvek slasti, vzrušenia a potešenia, ktoré si vo svojich krátkych životoch užívame. Bohužiaľ, je náchylný aj na poruchy. Klinickou ukážkou je závislosť od drog na jednej strane (systém bez adekvátnej regulácie iba chniape po slastiach) alebo depresia (systém vykazuje funkčné a niekedy dokonca štrukturálne abnormality, ktoré podmieňujú stratu záujmu alebo potešenia z toho, z čoho sa kedysi človek tešil).

Mozog potkana

Obr. 1. Mozog potkana (Rattus norvegicus) je síce rozdielny od toho ľudského, jeho časti sú s ním však značne homologické. Platí to najmä pre podkôrové štruktúry, medzi ktoré patrí aj systém odmeny. Obrázok z BrainMaps.org (voľne šíriteľný).

Úžasné nie? Príroda nás vybavila časťami mozgu, ktoré môžu spôsobiť slasť, o akej sa nám ani nesnívalo. Nie preto, že by sme ju nikdy nezažili - aj pri orgazme sa aktivuje presne ten istý okruh, aký bol stimulovaný potkanovi. Ale vždy je tá slasť akosi prikrátka. A z evolučného hľadiska i z hľadiska spoločenského je to tak zariadené dobre. Inak by sme nenásytne umierali v autoerotických slastných zážitkoch, bez záujmu o druhých, o svoje okolie a vlastne i o seba samých. A práve to je tá večnosť slasti, o ktorej hovoril Nietzsche. Je zhubná. Je sekerou, ktorá rúbe do koreňov všetkého hedonického, pretože to je umožnené len tým, že vyvstáva na pôde nedostatku a túžby.

Elektróda zavedená do mozgu potkana

Obr. 2. Elektróda zavedená do mozgu potkana.

Odmena

Odmena (reward) je podnet, ktorý je cieľ pre určité správanie. Pre päťročného chlapca to môže byť cukrík, ktorý je skrytý kdesi vysoko na kuchynskej linke. Odmena je sprevádzaná slasťou a zvyšuje pravdepodobnosť, že sa odmeňujúcemu podnetu vrátime, respektíve, že vykonáme určitý druh správania, aby sme ho zas dosiahli. Odmena je slasť z tohto podnetu (teda sladká chuť cukríku), vedci hovoria o liking. Odmena je však aj motivácia k tomuto podnetu - to, že sa oň snažíme len preto, aby sme pocítili slasť (chlapec musí vymyslieť spôsob, ako sa dostať do skrinky na vrchu, o ktorej vie, že je v nej ukrytý cukrík). Toto sa nazýva wanting. A napokon, odmena je aj učenie. Každý živočích exploruje svoje okolie a ak identifikuje odmeňujúce podnety, osvojí si ich kontext, aby sa k nim mohol dostať aj nabudúce. Chlapec z nášho príkladu sa napríklad naučil, že mama skrýva vo vrchnej skrinke cukríky a že si nikto nevšimne, ak si nej zoberie dva-tri. Hovoríme o learning aspekte odmeny. Súčasná neuroveda nám prináša kvantum výnimočných poznatkov o konkrétnych regiónoch a neuromediátoroch v mozgu, ktoré tieto jednotlivé aspekty umožňujú. Zisťujeme, že sú dokonca na sebe biologicky relatívne nezávislé, čím sa trochu problematizuje Freudov predpoklad, že sa pohybujeme od strasti k slasti.

Príkladom je už spomínaná závislosť. Závislý nie je hneď závislým. Najprv postrehne, že užitie drogy je spojené so slasťou, ktorú dovtedy nepoznal. Jeho systém odmeny pracuje na plné obrátky. Liking drogy stúpa a preto ju stále vyhľadáva a investuje do nej čas i peniaze. Zisťuje, kde ju zohnať a ako ju užívať tak, aby mu to čo najviac vyhovovalo. To je learning. Postupom času droga už nechutí tak, ako kedysi. Jeho nutkanie užiť ju je však stále silnejšie. Wanting narastie do obludných rozmerov, i keď liking klesá. Napokon neprijíma drogu pre jej účinky, ale len preto, aby zahnal abstinenčné stavy. Už nie je žiadne liking, už je len wanting, ktoré ale pociťuje skôr ako neslobodu, ako nutkanie, ako niečo automatické, nad čím už ani nerozmýšľa a čo ho vzápätí núti kradnúť, aby na zohnal ďalšie peniaze.

To je umelá stimulácia, ktorá má veľa blízkeho s elektródami v mozgu potkana.

Vyššie odmeny

Nebol by to však človek, aby ho napokon neuspokojovali aj abstraktnejšie odmeny. Peniaze, úspech, sláva, ale aj pohladenie, materinská láska, spoločenský styk, to všetko systém odmeny pekne rozohrieva. Samozrejme, že pri spracovaní týchto odmien je dôležitá mozgová kôra, najmä jej orbitofrontálna časť (OFC, orbitofrontal cortex), v ktorej sa jednotlivé odmeny reprezentujú . Dokonca tu aj existuje špecializácia na valenciu afektívnych podnetov. Pozitívne sa spracovávajú v jej mediálnych častiach (čiže bližšie k stredovej čiare) a negatívne v laterálnych častiach (to jest ďalej od stredovej čiary). Fundamentálne odmeny ako jedlo, tekutiny, sex v jej zadných, vývojovo starších regiónoch a odmeny vyššieho rádu v predných, vývojovo mladších oblastiach. OFC je úzko spojená so systémom odmeny, takže odmena ktorá je podkôrovými oblasťami bleskurýchle zachytená, sa môže ďalej kôrovo spracovať a vedome reflektovať.

Nakoniec, odmena môže byť všetko, čo sa nám páči, čo nás zaujíma a čo má pre nás cenu. Hagerty so svojimi kolegami tento rok zisťovali pomocou elektroencefalografického a funkčného neurozobrazovacieho vyšetrenia (fMRI) aktivitu mozgu meditujúceho muža. Išlo o budhistickú meditáciu, pri ktorej subjekt pociťuje šťastie a blaho. A čo myslíte, čo zaznamenali? Okrem iných významných miest sa aktivoval systém odmeny a mediálna časť OFC.

Hlboká mozgová stimulácia

Dostávame sa k vyvrcholeniu praktického využitia neurovedných poznatkov. Hlboká mozgová stimulácia (DBS, deep brain stimulation) je metódou, pri ktorej sa za účelom stimulácie elektrickým prúdom do definovaných oblastí mozgu vnoria elektródy. Do tela pacienta sa zavádza generátor pulzov, ktorý vytvára stimulačný prúd, zacielený na určité miesto. Takto sa už aj u nás (príkladom je profesor Galanda v Banskej Bystrici) liečia ťažko zvládnuteľné prípady viacerých neurologických ochorení. Zhruba od roku 2008 však takéto stimulačné snahy registrujem aj v prípade duševných porúch, najmä depresie. Keďže systém odmeny vykazuje pri depresii isté narušenia, Schlaepfer sa pokúsil stimulovať práve jeho časti. Tento rok vybral Schlaepferov tím sedem pacientov s terapeuticky rezistentnou depresiou, ktorá nereagovala na psychoterapiu, elektrokonvulzívnu liečbu, ani na rôzne druhy farmakoterapie. Stimulovali superolaterálnu vetvu mediálneho zväzku predného mozgu a výsledky boli v istom zmysle ohromujúce. Antidepresívne efekty stimulácie boli rýchlejšie, než sa očakávalo a objavili sa už na druhý deň (pri užívaní antidepresív je to skôr okolo druhého týždňa liečby). I keď ide zatiaľ len o experimentálnu liečbu, v blízkej budúcnosti sa bude istotne využívať najmä u najviac trpiacich psychiatrických pacientov.

A ako to je teda s tým šťastím?

Hlboká mozgová stimulácia šťastie negeneruje. Je len pokusom o liečbu duševnej poruchy. Problém definície šťastia nám tak naďalej ostáva a je to zrejme práve Aristoteles, kto napokon vo svojom komplexnom pohľade víťazí. Dokazuje to aj dnešná neuroveda. Šťastie okrem toho nemusí byť len prežívaním radosti s absenciou bolesti. I bolesť utrpenia môže byť odmeňujúca, ak je naplnená zmyslom. Uvádzajú to aj niektorí neurovedci, zaoberajúci sa vzájomnými vzťahmi bolesti a slasti (LeknesTracey, 2008).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?