O mystickom tele, hornej cirkvi a troch bodkách za Bezákom

Autor: Michal Patarák | 8.1.2014 o 21:24 | (upravené 11.1.2014 o 21:08) Karma článku: 17,08 | Prečítané:  15490x

Čoraz častejšie počuť, že kauza arcibiskupa Róberta Bezáka sa zbytočne živí a že sa ňou slovenská katolícka cirkev neosožne drobí a oslabuje. Že jej mediálne rozpitvávanie bolo chybou, lebo všetko malo ostať v cirkvi, ako v jednej veľkej rodine. A že už by sme toho Bezáka mali nechať tak, život ide predsa ďalej. V takýchto názoroch však nevidím nič iné, len snahu o falošný pokoj.

Zoslanie Ducha SvätéhoZoslanie Ducha SvätéhoDuccio di Buoninsegna

Lebo tým, čo majú záujem o Bezákov osud, dobré meno cirkvi a jej skutočnú (organickú) jednotu, tým jednoducho to, čo sa stalo, pokoj neprinieslo. Chcú vedieť prečo to všetko a čo s tým teraz. Ide o legitímne požiadavky premýšľajúcich ľudí. Vlastne by som väčšmi hovoril o potrebe (je to komunikácia, ktorá veci prečisťuje, nie poslušnosť za každú cenu). Žiadnu kauzu neživia. To skôr robia tí, čo jej vôbec dali vzniknúť a tí, čo sa k nej v potrebnom čase odmietli vyjadrovať. Chceli o tom hovoriť médiá, chceli o tom hovoriť veriaci, len cirkevné autority nie. Komunikácia v tejto veľkej rodine teda zlyháva viac na jednej strane.

Naplno sa pred nami rozvinula psychológia neprístupného otca, ktorý všetkému rozumie najlepšie. Vedie a vyžaduje poslušnosť, a to bez výnimky a bez akejkoľvek diskusie. Aby sa uchránila jednota, odstavuje sa to, čo nesedí do jeho jednoliatej predstavy. Namiesto diskusie za rodinným stolom náhubkový zákon.

Tomu nekolegiálnemu biskupovi, ktorý odstraňuje hrdzu, rozhýbava zakliesnené súkolia a rozbíja fixované predstavy o autoritách, sa nedostane žiadneho prejavu kolegiality. Autorita znamená okrem iného aj moc (auctoritas), a tak ju tí, ktorí ju majú, aj náležite využívajú. Do chodu uvedú tichú byrokratickú mašinu, ktorá sa napokon rázne prevŕta na verejnosť. Vytvorí naozaj dieru. Nie do sveta, ale na biskupskom stolci. Má podobu takzvaného odvolania niekoho, kto si chcel robiť veci po svojom bez toho, že by ostal zlepený pavučinou formalizmu, utajených podlžností a zákulisných vzťahov. Niekoho, kto prichádza ako vietor, pretože pred sebou vidí iba Krista a zodpovednosť pred ním. A ja v sebe nenachádzam dôvod neveriť mu.

Preto chcem týmto článkom (zrejme posledným, ktorý venujem Bezákovmu príbehu) upozorniť na niekoľko myšlienkových prameňov, ktoré vo mne postupne tvoria stále silnejúci prúd.

1.

Cirkev u nás, bohužiaľ, už dlhšie nie je jednotná. Je totiž horná cirkev, ktorá ako klerikov plášť prikrýva, počtom omnoho väčšiu, dolnú cirkev - teda veriacich laikov. Tieto dve cirkvi si prestávajú rozumieť, odcudzujú sa, nepýtajú sa jedna druhej na názor, ba čo viac, nekomunikujú. Katechizmus nás učí, že cirkev je Boží ľud, pričom autority sú jeho súčasťou. Vraj nie sú nad ľudom, ale sú v ňom. Nie sú vládcovia, ale tí, čo slúžia. I Druhý vatikánsky koncil sa vyjadruje v tomto zmysle, ale pre nás, čo žijeme v cirkvi, sú to len rozprávky, krásne teorémy, ktoré takmer nik z nás osobne nevidel. Je to falošný obraz cirkvi o sebe samej. A falošný obraz je vždycky nebezpečný. Vzďaľuje sa realite. No my, členovia rímskokatolíckej cirkvi, chceme žiť skutočne a skutočnosť. Pánbožkovanie nás už dávno nezaujíma. Vieru máme vo svojom srdci a nepotrebujeme ju podrobovať diktátu. Vysmievame sa zo správania biskupov, lebo trpíme komplexom syna, ktorý nie je vypočutý a ktorého otec sa ho snaží držať príliš nakrátko. Syna, ktorého neberú vôbec vážne, hoci už dávno dospel. Preto niektorí z nás odchádzajú, preto nie sú vnútorne stotožnení s byrokatickou a inštitucionalizovanou kamennou tvárou oficiálnej cirkvi. Títo synovia potrebujú Ducha. Pastierske listy ich neraz roztrpčujú, petície proti už takmer všetkému rozčuľujú a výzvy k poslušnosti len nechávajú nemo stáť.

Falošný obraz môže byť až zarážajúco neprístupný k pravde. Túto neprístupnosť bežne označujeme metaforou slepoty, lebo nedokáže vidieť pravdivý stav. Pravdu o viere tých dole, pravdu o ich potrebách, radostiach a túžbach. Vieru nemožno injikovať. Vieru má každý v sebe. Treba ju však rozvíjať. Tak radi by sme rástli, keby tí hore dávali príklad. Túžime vidieť, ako sa starajú o núdznych. Veď Ježiš nerozvíja abstraktné teoretické konštrukty, nie je žiadnym filozofom. Rozpráva o praktickej mravnosti. Množí chlieb a ryby a nasycuje hladných. Chceli by sme cítiť odpúšťanie a lásku, chceli by sme vidieť angažovanie sa vo svete. Pretože cirkev chcela meniť svet. Teraz sa však z neho sťahuje a vytvára si nový, iluzórny, vlastný a len malému okruhu prístupný ideálny svetík, kde slobodný duch naráža na jedno veľké obmedzenie: vlastnú fantáziu o čistote a svätosti. My však svätosť vidíme v niečom inom. V schopnosti pomôcť, nie diktovať - i keby sa to týkalo len našej malej viery. To, čo dnes robia autority cirkvi, je totiž skôr jej veľkou skúškou.

Ale my sme len laici. Ako keby na vieru niekto potreboval odbornosť. Ako keby päť rokov na teologickej fakulte vykresalo z človeka odborníka na Božie veci. Krásne to formuloval Bezák Hríbovi, keď povedal (citujem voľne), že ak nie je teológia spojená s hlbokým prežívaním Krista, je to len demagógia. O demagógii by sa dalo hovoriť aj v prípade, keď pár ľudí prenáša vysnívaný a falošný obraz cirkvi na realitu, ktorá mu nezodpovedá. Neviem však, ako nazvať proces selekcie, v ktorom sa z tých, ktorí prilipnú k falošným bájkam, robia tí pravoverní a z tých, ktorí chcú len pravdivú a do konzekvencií privedenú reflexiu, sú označení za neposlušných, rúhačov a schizmatikov. Na myseľ mi prichádza len jediná analógia. Totalitná politika.

2.

Už v dávnych teologických traktátoch bola cirkev stotožňovaná s Kristovým telom. Koniec koncov, táto myšlienka je naznačená už aj v biblii. Biskup Ambróz hovoril, že Kristove telo je cirkev, ktorá je zviazaná putom lásky (Corpus Christi Ecclesia est quae vinculo stringitur caritatis). Láska je jednotiacim putom cirkvi (caritas, unitas est Ecclesiae), píše Hugo od sv. Viktora. Pavol napísal: „vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy", teda, cirkev tvoria rôzne časti tohto tela, ktoré sú navzájom integrálne spojené, pretože „oko nemôže povedať ruke: nepotrebujem ťa! (1Kor 12)" Táto Pavlova myšlienka sa ďalej rozvíjala v náuke o cirkvi ako mystickom Kristovom tele. Dávne autority hovoria o láske, ktorá všetkých členov cirkvi navzájom zväzuje, takže sive caritatem, sive unitatem nomine, idem est (či menuješ lásku alebo jednotu, je to to isté). Láska sa stáva synonymom jednoty. Láska, ktorá si je vedomá rozdielnosti, pretože oko má iný charakter a úlohu, než ruka. Napokon, ako povedal Pius XI., ľudia nie sú stvorení pre cirkev, ale cirkev je stvorená pre nás ľudí (propter nos homines).

Domnievam sa, že táto mystická náuka je v súčasnosti na hony vzdialená realite a sebareflexia cirkvi v tomto veľkolepom štýle jej skôr škodí. Aby bolo jasné, sám inklinujem k mystike, lebo je vnútorná a jemná. Ale cirkev nech teraz mystické telo radšej nechá tak, kým ho nebude žiť. Inak je táto náuka iba poistkou. Nech sa už udeje čokoľvek, akýkoľvek škandál alebo cirkevné zločiny, prikryje sa to sladkým: že aj tak je mystickým telom Kristovým. Ľubovoľná chyba sa zvádza na to, že je aj ľudská. Mnohé z týchto skutkov však do Kristovho tela jednoducho nepatria. To už nie je o oku, ani o ruke, to je o nedostatku Ducha.

Aby som poukázal na idealizáciu a nekritickosť niektorých teologických reflexií, spomeniem jedno vyjadrenie o kňazoch z katechizmu: „Kňazstvo je služobné. Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba. Je úplne zameraná na Krista a na ľudí" (čl. 1551, s. 393). Zvlásť úplné zameranie na ľudí ma úprimne dostala. Rozdiel medzi mocou (potestas) a službou (ministerium) je až príliš zrejmý. Venujem sa mu však na inom blogu.

Najkrajšie to zrejme vyjadril Tomáš Halík v Hríbovej Lampe. Cirkev sa buď správa ako organizácia viac-menej byrokratického charakteru, kde jednota je chápaná ako uniformita, alebo ako organizmus, kde jednota spočíva v rôznosti. Myslím, že toto vyjadrenie nie je len v zhode s bibliou a učením veľkých teológov (lebo len láska prijme odlišnosť druhého), ale sa opiera o realitu. Preto si Halíka ako kňaza veľmi vážim.

Namiesto mystického tela by som hovoril o potrebe funkčnej integrity. Tá sa mi zdá aj blízko Pavlovej orgánovej metafory.

3.

Napokon, musím ešte povedať jedno. O disente v samotnom katolíckom prostredí, ktorý je obľúbenejší, než oficiálna hierarchia, som už hovoril inde. Chcem sa však ešte zmieniť o podobnosti dvoch príbehov. Jeden je ten Bezákov, druhý Hedvigin. Obidvaja odchádzajú zo Slovenska takmer v rovnakom čase. Respektíve (a to je značný rozdiel!), opúšťajú ho. Nie bez žiaľu, nie bez bolesti, práve naopak.

Nechcel by som o tom hovoriť ako o slovenskom špecifiku. Vieme však predsa len šikovne odohnať hodnotných ľudí alebo ľudí reprezentujúcich isté hodnoty, ako z občianskej spoločnosti, tak aj z cirkevného spoločenstva. To už nie je odliv mozgov, ktorý sa tak často spomína. To je priam vyštvanie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?