Jed, čo zranil Izdubara

Autor: Michal Patarák | 22.1.2014 o 5:58 | (upravené 15.5.2014 o 15:00) Karma článku: 13,76 | Prečítané:  3134x

Izdubar prichádza z Východu, kým Jung zo Západu. Stretávajú sa v Jungovej vlastnej fantázii, nakoľko celý zážitok má podobu vízie a odohráva sa pred Jungovým vnútorným zrakom. Izdubar je meno, ktorým sa neskôr označoval Gilgameš (pôvodne išlo o zlý preklad), známy zo starodávneho sumerského príbehu, v ktorom tento hrdina hľadal nesmrteľnosť. Aj tu Izdubar túži ísť za Slnkom, na Západ, aby našiel večný život. Jung mu však rozpráva o tom, ako je zem guľatá, vesmír prázdny a že Slnko nezapadá za morom, ale v skutočnosti sa Zem točí okolo neho. K Slnku sa teda žiadny smrteľník dostať nemôže, znie zostručnené posolstvo Izdubarovi. Poznanie, že Slnko nie je možné dosiahnuť a že sa nedá dospieť k nesmrteľnosti Izdubara nielen zdesí, ale aj smrteľne raní.

Izdubar, ako ho do svojej Červenej knihy namaľoval Carl Gustav Jung

Izdubar, ako ho do svojej Červenej knihy namaľoval Carl Gustav Jung

Akoby bol uštipnutý jedovatým hadom. Pýta sa:

Ó, biedny červ, kde si nasal tento jed?"

Jung stroho odpovedá:

Ó, mocný Izdubar, to, čo nazývaš jedom, je veda. V našej krajine sme ňou živení od mladosti a to môže byť aj príčinou toho, že správne neprospievame a zostávame malí ako trpaslíci."

Izdubar odmieta tieto tvrdé slová chápať a pýta sa, či to, čo hovoria kúzelníci a kňazi z jeho kraja, nie je tiež pravdou. Liečivo (aj keď nie úplne) na neho pôsobí Jungova reč o dvoch pravdách:

Nepochybujem o tom, že vaši kňazi hovoria pravdu. Je to iste pravda, len znie inak, než naša pravda. Naša pravda je tá, ktorá k nám priteká zo znalosti vonkajších vecí. Pravda vašich kňazov je tá, ktorá im priteká zo znalosti vecí vnútorných."

Je to nepochybne silná pasáž Jungovej Červenej knihy, v ktorej sa konfrontuje jeho vlastný vedecký charakter s duchovnými záujmami, ktoré horlivo rozvíjal. Stret vedy a ducha na seba naráža a ducha napokon ochromuje. Necháva ho ležať na zemi ako po uštipnutí hadom.

Skutočne sa navzájom vylučujú?

V Systema Munditotius Jung znázornil vedu ako okrídlenú myš, čím zrejme naznačuje činnosť, ktorá namiesto toho, aby spájala, len hĺbi diery. Jung sám zatúžil po Izdubarovej vnútornej pravde a jeho celoživotné psychologické dielo prináša zmierenie oboch svetov - toho východného i západného, sveta mýtu a vedy, sveta jednej i druhej pravdy.

Pre súčasného človeka nie je tento zmier ľahkou úlohou, skôr náročnou cestou, ktorá sa bez nejakých tých uštipnutí určite nezaobíde. Nemáme už bohov a mágiu. Nahradili sme ich slovami a technickými prostriedkami. V každom z nás je však aj niečo väčšie, hlbšie, niečo, čo nás volá k prebudeniu a k inému ponímaniu vlastných životov. Toto chápanie nie je (len) racionálne. Vymaňuje sa z ratio-tyranie, na ktorú sme si už tak zvykli, že ratio dokonca velebíme ako blahodarného vládcu, ktorý všetko zjednocuje a robí zrozumiteľným pre naše inteligentné a v realite pevne zakotvené vnímanie sveta. Práve toto porozumenie však mnohokrát zlyháva. Racionálny princíp je paralyzovaný hraničnými životnými udalosťami a priamo počas nich sa ukazuje, že je len našou jednou polovicou. Že potrebuje iracionálnu protiváhu. Naše vnútorné pocity a volania za sebou zanecháva ako špinavé mláky, ktorým sa snaží vyhnúť. Lepšie povedané, myslí si, že sú to len mláky a pri letmom pohľade ich vidí ako špinavé. Tak totiž vnímame iracionalitu: je to niečo ne-rozumné, bláznivé, nebezpečné. Je tým, čo môže rozbiť našu jednotu a zabehnutý životný smer. Je to kotol plný emócií, vášní a živelných síl a ak sa vyleje, skutočne rozbíja to, čo je pre nás obvyklé a každodenné. Nemusíme ho však na seba rovno vylievať. Stačí z neho po dúškoch ochutnávať a ticho sledovať, čo sa udeje. Tak to už nie je žiadne roztrieštenie jednoty, iba rozpustenie zatvrdnutého monolitu rozumu. Až potom prichádza to, čo by som naozaj nazval jednotou či rovnováhou.

V opačnom prípade všetko to, čo bujnie, len držíme pod zámkou. Tajnou chodbou si však ukryté živly nájdu svoju cestu. Objavia sa v podobe symptómov, chorôb, zlých nálad, beznádeje a otupenia. Zasiahnu človeka do srdca práve vtedy, keď začína pociťovať, že jeho priama dráha nemá nejaký hlbší zmysel. Alebo sa z času na čas utrhne z reťaze. Príde alkohol, závislosť, hnev, agresia, prázdno. Zjaví sa tajfún, čo mu poprehadzuje nábytok jeho psyché, kým to horúce v sebe zase neuzavrie do tmavej komory.

Skúsme teda rozvíjať aj hlbšie chápanie nášho života, citové porozumenie jeho jednotlivým súvislostiam a svoju emocionálnu polovičku. Určite je to obohacujúce povolanie, v ktorom môžeme zrieť nielen ako za každých okolností rozumní, ale predovšetkým vždy ľudskí ľudia, so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo to, čo nás tam vo vnútri čaká, to nie sú špinavé mláky. Sú to pramene vody, ktoré čakajú len na to, aby nás mohli osviežiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?