Muž násilník a plačúca žena. Rodové prejavy závislé od kontextu.

Autor: Michal Patarák | 20.2.2014 o 13:09 | (upravené 21.2.2014 o 6:23) Karma článku: 13,67 | Prečítané:  6611x

Dobrý deň. Ďalším textom o rodových témach budem nadväzovať na svoje predchádzajúce články o gender a transgender fenoménoch. Keď som sa k nim nedávno trochu vrátil, uvedomil som si, že v nich nekritizujem samotnú rodovú filozofiu, ale že ide o kritiku radikálnych pozícií v rámci nej, tak, ako aj o kritiku extrémnych postojov proti rodovej rovnosti. V prvom kritizovanom okruhu sa nachádzajú ašpirácie rodovej rovnosti votkať sa do politického súkna, aby jej bolo umožnené vykonštruovať gender neorealitu. Na druhej strane sa nachádzajú najmä cirkevní radikáli a určité skupiny ľudí, ktorých hlavným rysom tu nie je ani tak konzervativizmus, ako nepochopenie gender teórií a snaha im za každú cenu vzdorovať. Gender teórie sa tu stavajú do antagonizmu ku kresťanskej viere, čo podľa mňa nie je nutné, ani správne (na to by som snáď poukázal v inom článku). V týchto kruhoch sa vytvára atmosféra toho, čo som už dávnejšie nazval homoparanojou a odmietol tak kultúrne usadený termín homofóbie. Pripomínam, že k téme sa vyjadrujem ako psychiater, pričom neskrývam nádej, že sa aj na našom odbornom poli rozvlní o gender plodná debata.

Pablo PicassoPablo PicassoLa Vie

Premisy

Keďže do témy nechcem skočiť z ničoho nič, použijem svoje minulé články ako odrazový mostík. Budem sa odrážať od svojich zistení a názorov, ktoré som už v širšej podobe zverejnil v roku 2013 a z dôvodu prehľadnosti ich tu uvediem v podobe krátkych téz. Tieto tézy poslúžia (mne i čitateľom) ako predpoklady pre ďalšie vyvodzované závery.

I. Pohlavie (sex) reflektuje fyzické rozdiely medzi pohlaviami. Umožňuje odlíšiť muža a ženu. V najprísnejšie biologickom zmysle je muž ľudský organizmus, ktorý produkuje mužské pohlavné bunky (spermie) a žena ľudský organizmus, čo produkuje ženské pohlavné bunky (vajíčka).

II. Rod (gender) umožňuje odlíšiť mužskosť a ženskosť, ako atribúty prináležiace viac mužovi alebo viac žene. Niektoré z týchto atribútov sú určené prevažne biologicky, iné sú skôr psychologickej alebo naučenej povahy. V prípade posledných hovorí filozofia rodovej rovnosti o sociálne konštruovaných rodových roliach. Psychologické atribúty viac-menej ignoruje tým, že sa hneď takmer úplne vnára do sociálnych faktorov a biologické vymazáva, nakoľko tie podľa nej zakladajú len pohlavie, nie rod. Tieto skutočnosti som kritizoval v článku, v ktorom zastávam názor, že maskulinita a feminita nie sú len sociálne implantáty.

III. Existuje minimálne päť biologicky podmienených rozdielov medzi príslušníkmi opačných pohlaví: 1. Ženy sú viac prosociálne. 2. Muži sú agresívnejší. 3. Muži majú lepšie vyvinuté zrakovo-priestorové schopnosti. 4. Ženy majú lepšie vyvinuté verbálne schopnosti. 5. Muži majú vyššiu pohotovosť k nevyberavým sexuálnym kontaktom.

IV. Príslušnosť k určitému pohlaviu/rodu neznamená automaticky heterosexuálnu orientáciu. Gay sa môže cítiť nielen ženskejšie, ale aj plne maskulínne. Dokonca môže byť zviazaný rodovými stereotypmi viac, ako typický heterosexuálny muž. Jedinec s pedofíliou môže mať homosexuálnu, ale aj heterosexuálnu orientáciu. Transvestita väčšinou nemá problém s mužskou identitou, ale s obľubou sa nastrojí do šiat a imidžu opačného pohlavia. Ľudia, ktorí majú pocit, že ich pohlavná identita nekorešponduje s anatomickým pohlavím, sa nazývajú transsexuáli, po novom aj transľudia. Tiež môžu byť orientovaní (vzhľadom na vnútornú príslušnosť k istému pohlaviu) homosexuálne aj heterosexuálne. Už teda prosím vás nezamieňajme pohlavnú identitu so sexuálnou orientáciou. U diskutéra takáto zámena automaticky prezradí neznalosť.

V. Existujú viaceré genetické alebo vývinové poruchy, pri ktorých je pohlavie jedinca sporné. Tieto poruchy nám umožňujú lepšie pochopiť procesy pohlavnej diferenciácie a zabraňujú prílišne redukovaným a zjavne zjednodušeným stanoviskám ohľadne toho, čo je to vlastne byť mužom a ženou.

VI. Na základe uvedených predpokladov, ale i napriek niektorým z nich, má stále zmysel rozoznávať mužské a ženské prvky a môžeme tak bez obáv činiť. To, že ich rozlišujeme, vôbec neznamená, že sme spiatočnícki alebo zajatí predsudkami. Rodové predsudky nás, ako akékoľvek iné predsudky, brzdia v tom, aby sme boli slobodnými ľuďmi a aby sme sa podieľali na tom, čo sa tak krásne nazýva otvorená spoločnosť. Filozofia rodovej rovnosti si však niekedy zamieňa kauzalitu. Predsudky sú podľa nej to, čo vytvára odlišnosti. V mnohých prípadoch je to však skôr naopak. Odlišnosti zakladajú predsudky. Ak vidíme, že väčšina žien plače, keď sa im niečo nepodarí a väčšina mužov cíti zlosť, povedie to k predsudku, že všetky ženy plačú a muži sa zlostia. Tento predsudok nie je pravdivý, ale skúsenosť, ktorá ho zakladá, áno. Navyše, netreba zabúdať na to, že ľudia, ktorí prekračujú tradičné medze rodových rolí a rozdielov, predsa len opisujú svoje pocity a skúsenosti v kategórii mužský-ženský. Tento dualizmus teda nie je výlučný, ale pomáha nám. I keby išlo o sociálne konštrukty, ide o konštrukty valídne.

Toľko k základným predpokladom mojich následných formulácií. Ak by mal niekto z vás chuť preveriť si ich genézu, pod článkom uvádzam linky na jednotlivé texty. A teraz k dnešnej hlavnej téme.

Rodová plastickosť

Týmto termínom reagujem na Brittanov model konštrukcie reality (reality construction model), v ktorom uvádza, že rod nie je vôbec nejaká fixovaná forma, ale sa neustále vyvíja, konštituuje, znovu zakladá. Že rodová realita je teda konštruovaná na základe sociálnych interakcií jedinca s okolitým svetom. Túto myšlienku som na seba nechával dlho pôsobiť, pričom neskrývam svoje sympatie, ktoré však musím doplniť aj istými výhradami.

Už nemôžeme povedať s Freudom, že anatómia je našim určením. To, že mám mužské genitálie, mužskú fyziognómiu, pohlavné XY chromozómy a že mi v krvi cirkulujú vysoké hladiny testosterónu ešte nezaručuje, že sa aj budem ako muž vnímať a cítiť. Ak je moje vnímanie v rozpore s mojim anatomickým pohlavím, ide buď o výsledok vážnej duševnej poruchy, alebo patrím k jedincom, ktorí sa v súčasnosti nazývajú transľudia. Ak teda anatómia (čo do pohlavnej identity) nie je našim osudom, musí sa gender človeka vyvíjať nielen v čase formovania chromozómov, pohlavných žliaz a morfológie pohlavných orgánov, ale aj mimo tohto časového okna.

Pohlavná identita (gender identity) sa vyvíja najprv ako jadrová identita (core gender identity), ktorá je približne do roku až 1,5 roka skôr biologicky determinovaná. Ne-jadrová identita (non-core gender identity), ktorú Ethel Personová nazýva aj identita rodovej role (gender role identity), je už omnoho komplexnejšia a dôležité sú v nej vplyvy výchovy a prostredia.

Ak by sme si mali jednotlivé vývojové štádia rozvrhnúť podľa Kohlberga, boli by tri:

I. Základná pohlavná identita (basic gender identity) je formovaná vo veľmi rannom detstve, kedy už dieťa zväčša cíti, že je chlapec alebo dievča.

II. Stabilita pohlavia (gender stability) je štádium, v ktorom (napríklad) chlapec zisťuje, že nielen je chlapcom, ale vie, že chlapcom aj naďalej bude. Že to nebude on, kto bude rodiť detičky a dojčiť ich.

III. Stálosť pohlavia (gender constancy) je štádium, kde už chlapec vie, že aj keď sa bude správať ako dievča, dievčaťom sa nestane. Keby si aj obliekol dievčenské šaty a hrával sa s bábikami, bude vedieť, že je chlapcom. Takto to nemusí byť u jedincov s narušenou identitou a podlomeným emocionálnym vývinom. Pretože k stálej identite patrí aj stabilná pohlavná identita. Neraz ľudia, ktorí majú problém so základom svojej osobnosti, majú problémy aj so svojou pohlavnou identitou.

V súvislosti s reflexiou rodových rolí sa objavuje aj termín rodovej premenlivosti, respektíve gender fluidity. Takémuto termínu sa zámerne vyhýbam, nakoľko znie príliš tekuto. Vzbudzuje dojem rodu, ako niečoho bez akéhokoľvek základu. Ale rod má základ už v biologicky determinovanom a včasnom detskom vývoji. Rodová rola sa potom formuje výchovou, ale ako niečo, čo sa navíja a sústreďuje okolo už položeného jadra. Je ako čerešňová dužina okolo kôstky. Práve o túto čerešňovú chuť ide medzi ľuďmi. To nás robí zaujímavými - akí sme muži a aké sme ženy. Čo konkrétne chutí na nás druhým.

Podľa konceptu rodovej premenlivosti je každý z nás akoby zmiešaninou muža a ženy. Kompletný muž a kompletná žena ani neexistuje, takže to je v poriadku. Hovoril o tom dokonca aj Freud, ktorý si na diferencii medzi maskulínnym a feminínnym značne zakladal. Rodovo fluidní jedinci sa však údajne raz cítia ako muži, inokedy ako ženy. Môže to varírovať podľa situácie alebo okolností. Iný deň, iný pocit.

Odbočka k identite

Nikto z nás nie je každý deň rovnakým človekom. Zobudíme sa a sme nevrlí. Inokedy sme šťastní, lebo sa nám niečo náramne podarilo. Raz máme chuť na sladké, inokedy držíme diéty. Raz túžime po sexe, inokedy naň nedokážeme ani len pomyslieť. V jeden deň chceme prečítať všetky nové knihy, ktoré nám pribudli v poličke, na ďalší týždeň sme už čítania presýtení a radšej chceme ísť do hôr. Proste sa meníme. A meníme aj svoju identitu - teda to, za koho sa nielen považujeme, ale kým aj naozaj sme.

Miško, ktorým som bol ako päťročný, nie je Miško, ktorým som bol v desiatich rokoch. A na tých dvoch Miškov celkom zabudol Mišo, čo v dvadsiatke opitý civel na svoj odraz v zrkadle zvolenskej krčmy. A čo Michal v ordinácii psychiatra? Michal, ktorý vezie deti na ihrisko?

Koľkokrát si povzdychneme, že to kedysi, to sme ani neboli my. Tento povzdych však odzrkadľuje určitú psychickú realitu. Zdá sa nám, že sme iní a že sa meníme. A naozaj to tak je. Deje sa to aj v oblasti rodu? Samozrejme. Moja maskulinita v piatich rokoch je niečím zásadne odlišným, než maskulinita v dvadsiatke. A to, že som manželom a napokon otcom, na moju mužskosť značne vplýva a umožňuje jej pohnúť sa ďalej (okrem toho, že to vplýva aj na feminitu mojej manželky a maskulinitu mojich synov).

Charakter mužskosti a ženskosti sa vývojom mení, nakoľko nie je v žiadnom prípade oddeliteľný od ľudskej osobnosti a identity ako takej.

Čo je teda tá rodová plastickosť?

Súhlasím s Brittanom, že rod nie je vôbec fixovaná forma a že sa mení. Neznamená to však, že je to forma bez základu, ani to, že je premenlivá. Pretože premenlivosť v zmysle nestálosti a zmena v zmysle vývoja, to je značný rozdiel. Napriek tomu sa každý z nás, ako muž a ako žena, ďalej vyvíja. Tento vývoj je náchylný aj na defekty. Žena, roky týraná svojim mužom, bude mať ženskosť a ženskú rolu na míle vzdialenú jej skutočnému potenciálu. Chlap, ktorý týždeň za týždňom ťahá nadčasy, bude vnímať svoju mužskosť ako niečo permanentne zacielené na výkon. A to sú skreslené pohľady na seba samého, ale pohľady predsa len na základe skúsenosti. Isté z toho je, že niečo ako rodová plastickosť existuje.

Zaujímavá je aj myšlienka, že sa ako muž alebo žena prejavujeme inak, v závislosti na konkrétnom vzťahu alebo aktuálnej interakcii. Ak budeme pokračovať vo vyššie zmienených príkladoch, tak týraná žena bude inak vnímať (a prejavovať) svoju feminitu vo vzťahu k despotickému mužovi, ako pri spoločnom výlete so svojou dcérou. Rozdielne pri psychológovi, ktorý sa jej snaží podať pomocnú ruku, ako pri mužovi, ktorý o ňu prejavuje záujem a skladá jej poklony. Podnikateľ s nadčasmi je týmto tyranom. Svoju maskulinitu prejavuje vyslovene nevhodne - agresiou voči žene, na ktorú žiarli. Nikdy nie je poriadne doma a raz si všimol, že sa k jeho žene nejaký chlapík veľmi milo správal. Dcéra začala domov nosiť trojky, celá sa oblieka do čierneho a je bledá ako smrtka. Namiesto toho, aby pripísal vinu aj sebe, obviňuje manželku za nezvládnutú výchovu a ďalej rozdáva rany. Žena plače a on sa posilňuje vo vnímaní žien, ako uplakaných stvorení, ktoré trčia doma a nič poriadne nedokážu. Jeho maskulinita sa však mení, keď sa stretne s kričiacim šéfom, čo ho sústavne ponižuje a pred ktorým si nedovolí ani pípnuť. A napokon, sú tu jeho sekretárky, kde je zrazu nadsamcom a jeho pseudo-hypermaskulinita sa prejavuje tým, že je akoby niečím zvnútra nútený s každou z nich neustále flirtovať. Je to viac druhov maskulinít v rôznom čase? Alebo je to len rozdielna aktivácia jej jednotlivých vzorcov?

Sieť vzťahov, do ktorej sme zapletení, má na naše mužsko-ženské roly podstatný vplyv. Nemení sa pritom naša pohlavná identita, ale to, ako sa prejavuje, ako je v tom-ktorom prípade konfigurovaná. A to je tá plastickosť, ktorú prijímam. Ak niekto povie, že je niekedy radšej nežnejší, inokedy volí ráznejšie vystupovanie, tak je to iste závislé od mnohých vnútorných faktorov i od kontextu situácie. Nemusí však hneď hovoriť, že sa raz cíti viac ženskejšie, druhýkrát zas mužskejšie. Nie je práve toto podrobenie sa tradičným rodovým predsudkom? Nebolo by na mieste hovoriť skôr o zmenách správania, nálad, aktivity, než rovno prejsť k rodovej identite a tak zas viac sproblematizovať debatu o tejto tak pálčivej téme?

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?