Ako jednať pri posteli chorého: psychológia návštev v nemocnici

Autor: Michal Patarák | 22.3.2014 o 16:36 | (upravené 16.10.2014 o 18:10) Karma článku: 17,65 | Prečítané:  18459x

Každá rodina má raz niekoho v nemocnici alebo opatruje svojho ťažko chorého člena. Napokon, všetkým nám niekto milovaný aj za nejakú dobu navždy odíde. Choroba i smrť patria k životu a nemocnici sa tak jednoducho nevyhneme. Počas návštev sa v nej cítime nejako cudzo a náš intímny vzťah s chorým má zrazu akúsi oficiálnu, ba až obradnú podobu. Okrem toho, že sa chorý v nemocnici často cíti len ako objekt vyšetrení, laboratórnych testov a chladnej medicínskej starostlivosti, neraz je aj bezradnou obeťou našich siahodlhých návštev, dobroprajných rád a večne ustarostených otázok. Ak by ste prijali niekoľko tipov na správanie sa počas návštevy u ťažko chorého, niekoľko tipov na to, ako sa s ním skutočne stretnúť a nezavaliť ho len kilom banánov a džúsmi, ktoré aj tak ledva pregĺga, skúste si prečítať nasledujúci článok.

Starý muž v žiali (Na prahu večnosti)

Starý muž v žiali (Na prahu večnosti)

Sedíme oproti nemu a on ťažko dýcha. Izba sa naplní rodinou z rôzneho kolena, prípadne aj jeho kolegami z práce. Náš príbuzný je len sporo odetý a zaťažený únavou. Striedame sa pri jeho posteli, každý chce byť chvíľu blízko. Prinajhoršom sa všetci nedovalíme naraz, ale svoje návštevy exaktne dávkujeme, takže ho môže každý člen rodiny chvíľku mučiť osamote. Desaťkrát tak počuje otázky tipu ako sa máš, či je všetko v poriadku, či má bolesti, ktorá sestrička mala v noci službu a podobne. V žiadnom prípade si z toho nechcem robiť srandu. Prednedávnom som so svojou rodinou prežil smrť nášho milovaného otca. Jeho hospitalizácie boli relatívne časté a tak som, bohužiaľ, mal aj dostatok príležitostí premýšľať nad psychológiou návštev. Zažil som si sám na sebe, aký druh návštevy prospel jemu, aký len môjmu svedomiu a aký nám obom. Pravidelne chorých navštevujem i ako psychiatrický konziliár, pričom niekedy zastupujem iba človeka, pred ktorým nechcú nič skrývať, pred ktorým môžu plakať a pred ktorým sa neboja povedať to, že majú naozaj strach. Keby to boli schopní počuť ich príbuzní, povedali by to zrejme im. Oni ho však podrobujú dvornému poriadku, v ktorom strach nemá žiadne miesto. Chcú ho len odvážneho, pevného a dostatočne chrabrého na to, aby svoje utrpenie niesol hrdo a bez akejkoľvek emócie. Navyše, vnucujú mu nerealistické až bláznivé predstavy o tom, ako za pár dní vyzdravie, ako to jedného dňa bude všetko dobré. Ozdobia ho pozlátkou a to, čo je pod ňou - to pravdivé - už odkryť nechcú. Lebo aj oni sa boja svojej vlastnej neistoty, smrteľnosti a strachu z neznámeho.

Neberte to prosím ako povýšenectvo, ale ako príležitosť na zamyslenie, či ako pokus pomôcť nielen vášmu chorému, ale aj vám samotným.

Ak sme teda na návšteve u príbuzného, ktorý má vážnu chorobu, je dlhodobo hospitalizovaný, alebo dokonca umiera, tak sa mu nikdy nesnažme vtlačiť svoju vlastnú predstavu a vôľu. Skôr sa už pred každým úvodným pozdravom otvorme jeho jedinečnému svetu a jeho špecifickému vnímaniu. On to potom bude mať ľahšie a my sa tak z tejto situácie môžeme mnohému naučiť. Ak teda prejaví nevôľu alebo podráždenosť, nemusíme to bleskurýchle chápať ako signál, aby sme čo najskôr odišli. Ani pohotovo nepoužívajme nejaké upokojujúce (a spravidla málo účinné) frázy. Naopak, skúsme prijať aj negatívne emócie a nevrlosť, a naivne si nemyslime, že po celom dni v špitáli nás bude vždycky vítať s úsmevom. Skúsme si predstaviť, že sme na jeho mieste. Podráždenosť vnímajme ako podnet na komunikáciu. Odrazme sa od neho. Prejavme záujem o to, čo ho znervóznilo, pokojne pátrajme po tom, čo ho mohlo zneistiť alebo vytočiť. Nerobme sa, že jeho nervozitu nevidíme. Dosť, čo to často robí on (A: „Si nervózny?"...B: „Kdeže, som úplne pokojný"...). Ak o svojej nálade napriek tomu nechce hovoriť, rešpektujme to.

Na návštevu sme si neprišli po vlastné upokojenie. Ak prídete na návštevu, len aby ste si zaškrtli povinnosť a spacifikovali rozochvené svedomie, tak tomuto textu pravdepodobne ani vnútorne neporozumiete. Aj tak však pokračuje ďalej, za pokus to určite stojí.

Pri komunikácii s príbuzným sa vyhýbajte tomu, aby ste sa stali jeho ďalším doktorom. Teda, nedávajte mu preboha ešte aj vy predpisy toho, čo má všetko urobiť, aby vyzdravel, ako a čo má povedať na vizite, čo všetko má ešte vykonať pred spaním a ako konkrétne má pozitívne myslieť. Ručím vám, že týmto ho len otravujete a ak vám za takéto rady poďakuje, tak len z radosti, že sa s ním vôbec niekto v tento deň normálne porozprával. Netúži však po vašich radách, ale po niečom omnoho jednoduchšom, čo z vašej strany nevyžaduje nič, len načúvanie a iniciatívnu ochotu. Túži len po pochopení. Preto máme dve uši a len jedny ústa, aby sme (i na návšteve) viacej počúvali a menej bľabotali. Váš drahý nepotrebuje vedieť všetky dopravné komplikácie, ktoré ste museli na ceste k nemu krvopotne prekonávať, ani si nepraje podrobne poznať váš presný denný harmonogram, alebo to, že ste si zabudli oprať blúzku, ktorá ostala pohodená niekde na dne šatníka. Chce vašu blízkosť, chce vaše srdce.

Všetci máme tendenciu pýtať sa trpiaceho na jeho telesné procesy. Je to osvedčená metóda komunikácie, pretože udržuje rozhovor, ide o prejav záujmu a starosti, uteká pri nej čas a navyše, neprodukuje toľko „ohrozujúcich" emócií. Ale touto technikou sa až príliš podobáme na personál, ktorý jeho existenciu vníma cez meniaci sa krvný tlak, denné zápisy stolíc a podobne. Skúsme sa sem-tam opýtať na to, čo by ho potešilo, čo by si prial, na to, čoho sa bojí a ako mu môžeme pomôcť. Zväčša na poslednú otázku konkrétne neodpovie, ale už len jej položenie je pre neho podporou. Zvlášť, ak je celý deň atakovaný otázkami na počet svojich hnačkových stolíc.

O bolesti a automatické procesy vykonávané telom pacienta máme obvykle živý záujem, ale jeho obavy a pocity zrazu nemajú právo na existenciu. Má strach, ale my mu poradíme, že „si to nesmie tak pripúšťať" a že nemá „vešať hlavu". Je smutný a my mu povieme, že to všetko dobre skončí. Tým však len smútok posilňujeme, lebo ho neprijmeme, lebo je v ňom ponechaný sám, v izolácii. Berieme vážne hnisanie v okolí operačnej rany, ale nie jeho zármutok, ľútosť a stratu perspektívy. Ale tak by to nemalo byť. Pocity sú, dovolím si povedať, omnoho dôležitejšie. Napokon, nemálo ovplyvňujú aj samotné hojenie rán...

Chorý zúfalo potrebuje vašu lásku. Tá má v jeho chorobe naozaj mnoho príležitostí na prejavenie. Nie sú to len kvety, čokoláda a misy ovocia, ktoré mu potom tuchne pri stolíku, takže ho napokon ponúka polovici oddelenia, len aby ho nevyhodil. Láska sa prejavuje v blízkosti. Sme mu nablízku, keď to potrebuje a sme mu nablízku, lebo len my chápeme, čo sa s ním deje a čo prežíva. Sme blízko a on môže bez obalu (a bez našej cenzúry) rozprávať, plakať alebo nadávať na personál, na svoj život i na Boha. Musíme mu to dovoliť. Lebo keď nie, strácame tým jeho blízkosť. Už mu diktujeme, ako sa k nám má správať, a kradneme mu seba samého. Láska sa prejavuje aj tým, že si od neho zachovávame odstup. Že vieme, že to je jeho unikátne prežívanie a nevstupujeme mu do neho prázdnymi a trápnymi radami, ale ho s ním nesieme a sprevádzame ho v ňom. Potrebuje však aj trochu samoty a súkromia. Netelefonujme mu každých pätnásť minút, neposielajme za ním vždy nejakú tetu alebo bratranca, aby ho „potešili". Doprajme mu, aby bol so svojimi myšlienkami aj chvíľku sám, lebo to je jeho choroba a jeho umieranie. Aj keď sme s ním chorí vlastne všetci a aj keď umiera nám. To sú však už naše starosti, ktoré si musíme spracovať my.

Netvárte sa ako na pohrebe. Chorý predsa žije. Nebuďte nápadne veselí. Veď ste v nemocnici. Každopádne, prirodzenosť je najlepšia cesta. Akékoľvek filmovanie chorý vycíti ešte aj na pokraji kómy. To mi verte.

Nepreťažujte ho, zbytočne neklebeťte a ak na vašom blízkom vidíte, že je už unavený, doprajte mu oddych. Navštevujte ho radšej častejšie, ale stretnutia nepreťahujte. Uvedomte si, že aj on je len človek a že do svojho tráviaceho systému nezmestí každý deň tri kilá ovocia a päť litrov džúsu. Tiež nepotrebuje mať zo stolíka na osobné veci každodenne rozkvitnutú lúku.

A nezabúdajte, nie je dôležité len to, čo hovoríte, ale hlavne ako.

Predovšetkým sa však nebojte mlčať. Zahoďte márne rozpaky, chyťte ho za ruku, pobozkajte ho, pohlaďte. V dotyku je vždy najviac tepla i prijatia. Raz sa v ňom smejeme, inokedy slzíme, ale zakaždým v ňom cítime bezpečie a lásku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?