Znepokojujúce úvahy o zmŕtvychvstaní

Autor: Michal Patarák | 14.4.2014 o 5:36 | (upravené 17.4.2014 o 4:32) Karma článku: 10,22 | Prečítané:  2741x

Už na začiatku sa obraciam s prosbou smerom k veriacim kresťanom, aby si nasledujúcu esej nevykladali ako vulgárnu provokáciu, takisto, ako k iskrivo ladeným ateistom, aby ju nebrali len ako ďalší materiál k výstavbe svojej anti-veriacej veže. Konieckoncov, nezamýšľam sa nad vierou a nevierou, aj keď sa dotýkam vysoko citlivých miest pre obe strany. Krajné tábory však nerád vytyčujem a v akýchkoľvek dualistických pozíciách sa cítim akosi stiesnene. Preto bude predmetom môjho skúmania iba zmŕtvychvstanie a jeho nanajvýš tajomný, i keď všade známy subjekt - Ježiš z Nazaretu. Termín subjekt sa veľmi dobre hodí aj preto, lebo ako objekt dejín je Ježiš osobou pomerne málo preskúmanou, a ešte horšie je to s jeho vzkriesením. Zaujímajú ma najmä pochybnosti. Pochybnosť by mohla byť aj matkou viery. Veď viera nie je o neochvejnej istote a to, čo nazývame fanatizmom, je z hlbinne-psychologického pohľadu vlastne len príliš kompenzovanou pochybnosťou.

Oplakávanie KristaOplakávanie KristaMategna Andrea

Len na osvetlenie načasovania blogu spomeniem, že ním pokračujem v slede svojich článkov o smrti, ktorej posledného polroka venujem mnoho svojich vnútorných úvah. Takisto sa posledných pár mesiacov intenzívnejšie zaoberám mytológiou, pričom tá kresťanská mi je stále obzvlášť blízka. Smrť a mýtus sa tu nestretávajú v Ježišovom skonaní na kríži. Dej posúvam o čosi ďalej, totiž na Kristovo vzkriesenie. Redukujem ho však na otázku: „Stalo sa to? A ak nie, tak čo?" Súvislosť s nastávajúcou Veľkou nocou je blízka obsahovo i časovo, je však skôr náhodná, ak to však nechceme vidieť ako synchronicitu vyššieho rádu (teda ako pseudonáhodu).

Kristovo zmŕtvychvstanie ako mýtus

Prednedávnom som spomenul svoje chápanie mýtu, ku ktorému teraz len veľmi krátko. Mýtus jednoducho nie je len akási ne-pravda, v zmysle bájky alebo vymysleného príbehu. Nie je však ani pravdou, ako ju v dnešnom predmetnom myslení väčšinou chápeme. Mýtus láme hranice medzi pravdivým a nepravdivým, lebo to, čo je v ňom dôležité, je vo vnútri človeka, nie vo vonkajšej testovateľnej realite. Mýtus je hlbokou pravdou preto, lebo na nás svojim príbehom pôsobí. Hrubá materialistická pravda pôsobí na mýtus ako jed, lebo ho degraduje na nepodstatný výmysel, na niečo, čo nemá objektívnu súcnosť a čo si teda ani nezasluhuje vážnu pozornosť. Mýtus je však skutočný práve vďaka tomu, že nás k sebe strháva a že sa v nás uskutočňuje.

Evanjelium podľa Jána rozpráva, ako Ježišov pohreb zaistil Jozef z Arimatey, ktorý bol tajným Ježišovým učeníkom. Je to zaujímavá správa, ktorá prezrádza, že učeníkov bolo viac, než dvanásť. Boli totiž medzi nimi aj takí, čo sa skrývali, lebo sa báli Židov. Pre náš príbeh je to však menej podstatné. Pri pohrebe pomáhal aj Nikodém, ktorý bol farizej a popredný Žid. To je už podľa mňa informácia výnimočná, a to nielen preto, že aj on mohol byť tajným Ježišovým učeníkom, ale najmä preto, že raz v noci sa s Ježišom rozprával o znovuzrodení. Tento „nočný" text nás navádza k tomu, aby sme znovuzrodenie chápali v zmysle krstu, ktorým sa rodíme pre nového Ducha. Podoprel by som to veršom:

„Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva." Jn 3:5

Lenže, v tej noci sa nemuselo nutne hovoriť len o krste. Ježiš môže naznačovať aj svoje vlastné budúce vzkriesenie. Z témy znovuzrodenia prechádza na inú, konkrétnejšie vztiahnutú na seba:

„Nik nevýstupil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn Človeka.

A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn Človeka,

aby každý, kto verí, mal v ňom večný život." Jn 3:13-15

Jeho vzkriesenie podmieňuje večný život veriacich. Je pre vieru doslova kritické. Potvrdzujú to aj tieto Pavlove slová:

„Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera." 1Kor 15:14

Kapitoly o vzkriesení štartuje správa o prázdnom hrobe v prvý deň týždňa (teda v nedeľu). Mária Magdaléna videla ako prvá, ešte za tmy, že kameň je od hrobu odvalený. Rýchlo bežala za Petrom, aby mu tú strašnú novinu oznámila. Nebola v tom žiadna radosť, ale strach. Strach, že Ježišovo telo niekto ukradol.

„Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili." Jn 20:2

Poukazuje sa tu na obavu, že Ježišovo telo bolo ešte aj po smrti zneuctené, že mu Židia nedopriali pokoj ani po jeho umučení. Tento strach sa vnáša do srdca každého poctivého veriaceho už po dve tisícročia vo forme pochybnosti. Stalo sa to vôbec? Neprišla nejaká utajená eskorta Ježišových učeníkov a nenarafičila celú tu udalosť o zmŕtvychvstaní iba kvôli svojej bezhraničnej viere v tohto človeka? A bol vôbec pri snímaní z kríža mŕtvy? Z objektívneho hľadiska to samozrejme vylúčené nie je. Evanjelium je však radostnou zvesťou a ďalej pokračuje pomerne jasne. Márii Magdaléne sa Ježiš napokon zjavuje, takže môže ostatným učeníkom dychtivo povedať:

„Videla som Pána." Jn 20:18

Potom sa zjavil apoštolom, medzi ktorými však nebol Tomáš. O osem dní sa, zrejme len kvôli nemu, zjavil všetkým Dvanástim ešte raz (preto dodnes hovoríme o neveriacom Tomášovi). Napokon sa im ukázal ešte v Galilei, keď sa im nedarilo chytiť žiadnu rybu.

Pozoruhodné na biblii je to, že sama vo forme zdesenia Márie Magdalény podáva čitateľovi správu o pôvodnej pochybnosti o vzkriesení. Z pohľadu kresťana je vzkriesenie pre vieru kľúčovou udalosťou. Z hľadiska mýtu však nie je až tak rozhodujúce, či sa to stalo naozaj. Dôležitý je tematický okruh, ktorý udalosť vzkriesenia otvára v ľudskej psyché.

Kristus ako mŕtvy človek

Skúste sa zahľadieť na nasledujúci obraz od Mantegna Andrea. Je to mŕtvy Kristus, oplakávaný ženami.

Mantegna Andrea: Oplakávanie Krista

Na prvý pohľad zaujme netradičná perspektíva, až príliš hrubá, až príliš drastická a realistická. Ako keď sa naozaj približujeme k mŕtvole. Pri takomto pohľade nám ani nenapadne, že tento mŕtvy muž by mal ožiť. A práve to je dôvod, prečo vám túto maľbu ukazujem. Je to ťažké mŕtve telo. Vytvára doslova dojem, že je gravitáciou priťahované omnoho viac, než čokoľvek iné na obraze. Rany sú už sinavé, nie sú tam stopy po krvi. Zdá sa, akoby tam ležal už zopár dní a stále ešte nič (žiadne vzkriesenie). Prichádza otázka: Neplačú tieto ženy práve kvôli tomu, že zmŕtvychvstanie nenastalo? Neplačú preto, že ho už idú naozaj pochovať, bez akejkoľvek nádeje? Že skutočne strácajú vieru? Podľa mňa ani nie je bezvýznamnou okolnosťou, že centrom obrazu je Kristov penis. Zdá sa aj vcelku mohutný. Nie je náhodou v erekcii? Nie je tu obnovenie pradávnych falických mýtov o plodivej sile života? O tom, že život ešte predsa príde? Nie je snáď nádejou, že sa to napriek vizuálnej stránke maľby a poklesnutému očakávaniu predsa len čo-to ešte stane? Viem, že ide o protikladnú spleť otázok. Môžeme si ju však dovoliť. Veď len myšlienkovo experimentujeme.

Predostriem však ďalší, ešte dramatickejší obraz. Je od Hansa Holbeina mladšieho a znázorňuje Krista v hrobe.

Hans Holbein mladší: Telo mŕtveho Krista v hrobe

Stiesnenejšiu maľbu som ešte nevidel. Z obrazu na nás sála destilovaná a klaustrofobická hrôza zo smrti (nie z umierania). Tmavý úzky priestor vypĺňa len telo muža, v ktorom sa už akiste počal rozkladný proces. Ježiš tam neleží len dva dni pred zmŕtvychvstaním. Je tam omnoho dlhšie. Vyvrátené oči, otvorené ústa, z ktorých nadobro vyprchal život, stmavnuté ruky a nohy s posmrtnými škvrnami, telo, ktoré už zrejme začína hniť - nič z toho nedáva nádej. Naopak, obraz je akoby zárukou toho, že je už po všetkom. Vpúšťa nás do intímnej scény, ktorá sa nikomu len tak ľahko nenaskytne. Je to obraz, znázorňujúci nielen súkromie posmrtných zmien na tele - tabu smrti, ale aj náboženské tabu. Rúca dogmy a tradičnú vieru, a potom, čo sa divák z prvotného šoku otrasie, sa pýta, či zmŕtvychvstanie nie je náhodou naozaj len symbolom. Či to nie je len duša alebo duch, čo opustili Ježišovo telo a zvláštnym spôsobom sa zjavili Márii i učeníkom. Možné to predsa je. Veď Ježiš neklopal na dvere, keď sa ukázal apoštolom po smrti. Jednoducho sa im zjavil uprostred miestnosti. Evanjelium to, bohužiaľ, viac nerieši, napriek tomu, že ide nesporne o zaujímavý detail.

„Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené..." Jn 20:26

Muž, ktorý (ne)zomrel

Zo sily obrazu sa zase prenesme do moci slova. David Herbert Lawrence napísal knižku Muž, ktorý zomrel. Dej je prostý. Symbolicky by sme mohli povedať, že sa začína odvalením kameňa. Tak predsa Ježiš vyšiel zo smrti do života! Neunáhlime sa však. V skalnom výklenku sa prebudil po dlhom spánku. Bolelo ho celé telo, ktoré mal prikryté  studenou látkou, naplnenou voňavými olejmi. Nechcelo sa mu ani otvoriť oči, a to nielen pre ostrú všadeprítomnú bolesť z rán, ale aj preto, že nemal kvôli čomu žiť. Ukázal ľuďom dobro, svätosť a nadchol ich. Za to ho umučili. Po svojom utrpení sa prebúdza naozaj k životu, je to však úplne iný život. V zármutku nad sebou i nad ľudstvom sa postupne zviecha, odvalí kameň a v úplnej dezilúzii vykročí do nového rána. Mesto, kde jeho život skončil, nechal miznúť za svojim chrbtom. Inkognito sa potuluje po svete a začína si uvedomovať svoje chyby. Miešal sa do života iných, chcel ich strhnúť k vysokým cieľom, chcel byť väčší, ako len dosiahnuť na končeky svojich prstov. A práve to bola tá chyba. Ešte stále je mladý. Ukrižovaním v ňom zomrel Spasiteľ i Učiteľ. Konečne chce žiť svoj vlastný život, ktorý dovtedy dával druhým. Teraz už netúži po ničom inom, len dosiahnuť tam, kam dosiahnu končeky jeho prstov, kráčať krokom, ktorý nemeria viac, než vzdialenosť jeho dvoch chodidiel a byť vo vnútri svojej kože, ktorá je hradbou celého jeho kráľovstva. Kvôli čomu to vlastne túžil všetkých spasiť?

Ide o zaujímavú a skľúčenú úvahu o pokušení, ktorý má zrejme každý veľký človek, ktorý mení svet. Je to pokušenie stiahnuť sa. Niekedy viac, inokedy menej silný vnútorný povzdych, že všetko to, čo už vybudoval, by oželel, len keby mal svoje vlastné šťastie, svoju vlastnú rodinku, svoj vlastný, nikým nerušený a úplne obyčajný život...

Tak. A blok končí. Možno mi ešte ostáva zodpovedať jeho prívlastok „znepokojivý". Ale myslím, že z povedaného je jasný. Má na chvíľu vytrhnúť náboženské z jeho ustálenosti a zmŕtvychvstanie z jeho fakticity, ktorú predpokladá kresťanská viera. Udalosť totiž nemožno chápať v zmysle „stala sa a basta". Ak je to fakt, tak je to skôr fakt viery. Inak by svojou zarážajúcou objektívnosťou rušil mýtus. Zároveň, aspoň dúfam, vykoreňuje z pokoja automatické zavrhovanie vzkriesenia ako rozprávky. Tento mýtus je oveľa viac, ako len príbeh pre deti. Je to predsa mýtus o smrti a o jej prekonaní. Je určený nám všetkým.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?