Úsvit a kultúrne zákulisia vedy o sexe. Prípad masturbácie.

Autor: Michal Patarák | 5.5.2014 o 4:54 | (upravené 5.10.2014 o 8:50) Karma článku: 11,18 | Prečítané:  39710x

Sexualita je vždy tak trochu háklivá a tabuizovaná téma. O to viac masturbácia. Mnohí o nej nechcú hovoriť ani len všeobecne, nie ju ešte aj spájať so svojou osobou. Kým v 19. storočí bola masturbácia vnímaná ako ťažko vykoreniteľný zdroj vážnych slabostí a chorôb, koniec 20. storočia ju zbavil takmer všetkých negatívnych účinkov, dokonca ju niektorí začali chváliť (viac kniha Chvála masturbácie, 1) alebo k nej stimulovať (články ženských časopisov). Každopádne, dnes opadla celková úzkosť a pocity viny, či seba-ublíženia, ktoré onaniu v minulosti tesne obklopovali. Niekde medzi týmito vytýčenými časovými hranicami sa však nakrátko zrodilo obdobie, v ktorom sa masturbácii venovali významní lekári a psychiatri, a v ktorom sa tešila veľaváženému medicínskemu záujmu. Táto krátka historická etapa sa už nikdy nevráti a jej zápal pre vec v zvetraných zákutiach času dávno vyprchal. Práve preto si však zaslúži špecifickú pozornosť, nakoľko je spojená so vznikom samotnej vedy o sexe. 

Danaé

Danaé

O dogmatických obdobiach vedy

Na úvod si dovolím kratučkú poznámočku, že to boli práve lekári a medicína, ktorá v osemnástom storočí vytvorila všetky tie mýty a katastrofické scenáre spojené s masturbovaním, ako je masturbačné šialenstvo, idiocia, či celkové vyčerpanie. Až priveľmi často máme sklon za odsúdením masturbácie vidieť náboženstvo, ktorého opatrnosť v tejto oblasti je však veľakrát až v príkrom kontraste s poverami, ktoré mali jednoznačne medicínsky pôvod. Práve historický exkurz venovaný dejinám poňatia masturbácie je elegantným dôkazom toho, že medicínska veda často prepadá niečomu podobnému, ako sú dogmy. Tie sa neskutočne rýchlo ujmú a vytrvalo udržiavajú až do novej úrovne poznania, v ktorej táto konzervácia už nie je ďalej možná. Človek si neraz vytvára ilúzie o platnosti svojich zistení len preto, že sa jednoducho potrebuje držať niečoho pevného. Aj preto si idealizujeme vedu. V súčasnej medicíne (i v psychiatrii) existuje množstvo desaťročia udržiavaných dogiem, ktoré však nie sú predmetom tohto článku. Prednosťou vedeckých téz je najmä to, že sa vyvíjajú a že sa dajú testovať. Tým pádom ich je možné vlastne vyvrátiť, ako o tom už svojho času brilantne teoretizoval Karl Popper  (2). Čo teda tvrdí veda, nie je vôbec také pevné, ako sme tomu v našej spoločnosti ochotní veriť. Vedeckým teóriám veríme nie preto, že sú pravdivé, ale preto, že ich môže skupina expertov testovať a dokázať (upriamte prosím pozornosť na termín vedecké teórie). Svoju vieru vo vedu pritom delegujeme na vedcov a sami sa o ňu nestaráme. Len s úžasom sledujeme, že novinky, na ktoré súčasní výskumníci prišli, zbúrali predchádzajúce presvedčenia, ktoré však boli rovnako vedecké, ako tie nové.

Poznáme mnoho prípadov, v ktorých po pravde túžiaci vedci preukázali viskózny konzervativizmus proti novým myšlienkam svojich geniálnych kolegov. Preto sa nezdráham hovoriť o dogmách vedy, ktorých sa najzreteľnejšie pridržiavame najmä v prechodoch medzi starými a novými vedeckými teóriami. Práve zlom 19. a 20. storočia bol v oblasti ľudskej sexuality extrémne náchylný nielen na dogmy, ale priam na vedecké mýty a fantázie, nakoľko sexuológia ako veda nebola ešte etablovaná a pochopenie nášho sexuálneho ja sa výrazne odvíjalo od vplyvov obklopujúcej kultúry. Preto si dovolím hovoriť o kultúrnom zákulisí.

Moderné dejiny vedy o sexe

Veda o sexualite bola dlhý čas len vedou o pohlavných orgánoch, pohlavných nákazách a reprodukčnom zdraví. Až nesmelo a postupne sa do svetelného kužeľa záujmu dostal aj samotný sex. Keď sa nad tým retrospektívne zamyslíme, inak to ani nemohlo byť. Stačí si uvedomiť vplyv viktoriánskej éry, ktorá bola k sexu omnoho nepriateľskejšia, ako sám svätý Pavol, ktorého výroky tak radi citujú súčasní sexuológovia. Dobre to povedal Rollo May, že kým vo viktoriánskom období existovala často láska bez sexu, dnes je naopak celkom bežný sex bez lásky (3). To je zas bieda našej éry, nad ktorou sa snáď budúce generácie budú nemálo diviť. Chcem tým len povedať, že každý dejinný pohyb vedy dýcha pľúcami aktuálnej spoločnosti a kultúry. Preto bol Sigmund Freud pre svoju dobu neprekonateľným šokom, nad ktorým mnohí dodnes krútia hlavou. Pravda je taká, že nebyť takej prísnej sexuálnej represie, tak by sa chudák Freud zrejme venoval niečomu úplne inému, než terapii hysteričiek, ktorých poruchu interpretoval (a pod ťarchou kultúry bol aj nútený interpretovať) prísne sexuálne.

V 18. storočí sa formovali štyri veľké ideové prúdy vo vzťahu k sexu a sexualite, ako to geniálne vystihol Michael Foucault (4):

1. Hysterizácia ženského tela, ktoré začalo byť vnímané ako doslova nasýtené sexualitou. Muselo byť trochu prísnejšie strážené, podriadené pravidlám a etikete. To nemálo prispelo k vzniku hystérie, ako ju poznali velikáni na prelome 19. a 20. storočia. Dnes už ženské telo nechceme strážiť. Chceme poznať, ako vyzerá nahé, keď robí trebárs aj stojku alebo keď sa vo svojom kútiku každodenne sprchuje. Chceme módne prehliadky, pri ktorých vidno spod šiat hroty prsníkov, chceme, aby ženské telo dravo útočilo a týmto útokom ukázalo svoju plnú potenciu. Nahota žien sa stala aj politickou silou, ako to dokazujú mnohé kalendáre s vyzlečenými známymi osobnosťami. Nahota sa desexualizovala. Stala sa exhibicionistickým nástrojom moci, ktorá kastruje mužov, čo po nej kedysi túžili. Takáto otvorená a agresívna nahota má vyslovene falický charakter, poráža mužskú maskulinitu, ktorá pred ňou nemá kam utiecť. Muži sa však (možno práve preto) už nechcú dostať k nahote. Chcú ženu pekne oblečenú a voyeristickým fetišizmom vidia aj v pohybe jej ohnutého prsta prísľub sexu. Fetišizmus tu spočíva v tom, že sa sexualizuje celé ženské správanie. Žena sa podozrieva, že aj keď vytiahne rúž alebo nevinne líže zmrzlinu, odkazuje vlastne na sexuálnu sféru. Telo už nie je ničím tajomným, stratilo i posledný figový list a s ním aj poznanie nahoty ako takej. Už nejde len o nahé ženy, ide predovšetkým o sexy ženy. A tie sú vždy v niečom oblečené. I keby mali mať len opätky, strieborný náhrdelník alebo šatku. Len nie kompletnú nahotu, tá je príliš lacná a vulgárna. Nastupuje fetišizácia ženského správania. Bez svojich fetišov, ktoré sexualitu symbolizujú v jej zvláštnosti a tajomnosti, nahota jednoducho prestáva fungovať.

Konstantin Razumov: Bonjour

Obr. 1. Konstantin Razumov: Bonjour. Skúste popremýšľať, aký by bol erotický účinok maľby, keby žena nemala červenú stuhu (štipec?) vo vlasoch, keby bola bez vysokých opätkov alebo na ľavom zápästí nemala zlaté hodinky. Prípadne si môžete vyhľadať Razumove maľby na internete. S prekvapením zistíte, že ide o pornografické scény, v ktorých je maliar zaujatý zadkom alebo svietiacimi prsnými dvorcami, žena však nie je nikdy úplne nahá (ako je to napríklad na maľbách Amedea Modiglianiho), ale vždy v niečom oblečená, prípadne ozdobená. Je to práve polo-nahota, ktorá tu vzrušuje a rozhranie medzi eroticky jemnou maľbou a pornografiou, ktoré pôsobí tak podmanivo. Obrazy pritom svoj objekt zachytávajú vo vyslovene intímnych scénach. Žena sa nám tu neponúka, ani nepredvádza, ako na klasických aktoch, žena je tu voyeristicky pristihnutá. Nemá ani najmenšie tušenie, že ju pozorujeme.

Sexuálne pozadie hystérie vnímal už Platón (5) a neurológovia prechodu 19. a 20. storočia sa stali slepou súčasťou hysterizácie, keď v samotnej hystérii zúfalo neboli schopní rozpoznať jej sexuálne korene a odvádzali od nej pozornosť na genetickú predispozíciu (Charcot) alebo kritizovali jej koncept ako degradáciu ženskosti (túto ženskú - dnes by sme povedali až politickú - kartu vytiahol napríklad Briquet). Hysteričky odmietali sexuálne uspokojenie i dotyky na vlastnom tele. Niekedy sexuálne uspokojenie viedlo k zlepšeniu stavu. Veľakrát však nie a ešte častejšie pre súdobú mentalitu ani neprichádzalo ako možnosť do úvahy. Havelock Ellis prirovnal hystériu k sexuálnemu hladu po prílišnej represii, pričom počas náhlej sexuálnej slasti by mohla nastať podobná situácia, ako keď niekomu vyhladovanému zrazu dáme ťažko stráviteľné jedlo a on ho vyvráti (6). Hystéria podľa neho bola transformáciou autoerotizmu, ktorý si žena upierala. Zrejme aj preto bolo podľa Platóna a Hipokrata najlepším liekom proti hystérii manželstvo.

2. Pedagogizácia detskej sexuality. Nebol to Freud, kto prvý hovoril o detskej masturbácii. Už začiatkom 18. storočia začala ľuďom, ktorým na srdci ležala starostlivá a zodpovedná výchova, detská sexualita dlabať hlboké vrásky. Sexuálne aktívne dieťa bolo predovšetkým masturbujúce dieťa. Bolo v najvyššom záujme vychovávateľov, učiteľov, pedagógov, lekárov a psychológov, aby začali viesť serióznu vojnu proti onanii. V knihe Our sexuality sa napríklad spomína prstenec so štyrmi hrotmi, ktorý mal mladému chlapcovi zabrániť akýmkoľvek pokušeniam (7).

Aj dnes detskej sexualite hrozí, že bude predmetom pedagogického záujmu, respektíve sa to už v mnohých krajinách deje. Kým predtým išlo o to, ako hraniu sa s pohlavnými orgánmi aktívne a účinne zabrániť, dnes ide o to, ako toto hranie citlivo prevádzať a dieťa v ňom správne podporiť, či odpovedať na jeho zvedavé otázky. Uvádzam to naschvál ako kritiku sexuálnej výchovy v príliš rannom veku, výchovy, ktorá má dnes z nepochopiteľných príčin tak mnoho zástancov, až sa ponúka interpretácia, že sa tu dospelí zbavujú mladíckych úzkostí z vlastnej sexuality, či masturbácie, ktorá im bola kedysi zakazovaná, za ktorú sa hanbili, keď ju prevádzali na záchodoch, kým mama vedľa v kúpeľni prala alebo vo vani, kým otec v kuchyni čítal noviny, a ktorú teraz chcú na tele svojich detí osvietene rehabilitovať. Sami seba sa ostýchali a teraz vo svojich konečne oslobodených deťoch zažívajú nebývalé uvoľnenie od niekdajších zákazov a tabu. Deti začíname učiť o sexe z pohľadu dospelého, ktorý do tejto pedagogiky projikuje svoje predstavy o tom, čo chce dieťa o sexe vedieť alebo čo by o ňom vedieť malo. Nejde o pochopenie toho, čo deti na ich telíčku baví a čo berú len ako hru. Je to vlastne len preoblečená dospelá sexualita, ktorá sa snaží miniaturizovať do detských rozmerov a prispôsobiť im svoj jazyk a štýl, nie však celkový adultný charakter. Nie, nie je to iba experiment. Veď na deťoch odjakživa robíme len experimenty. Ide proste o pedagogizáciu detskej sexuality, ktorú sa snažíme orientovať na budúci sexuálny život a jeho porozumenie, nie však na aktuálny detský svet a jeho skutočné potreby.

3. Socializácia prokreačného správania. Opäť upozorňujem na omyl, že prokreačná funkcia sexu bola v minulosti izolovaným záujmom náboženstva. Spoločnosť odjakživa potrebovala byť plodná. Vlastne nejde ani tak o spoločenskú potrebu, ide o evolučný účel samotnej sexuality. Že sex má prokreačný charakter, teda slúži plodeniu potomkov, je vedecká téza par excellence, to nie je žiadne náboženské, či úzkoprsé vyhlásenie. To je nutné pochopiť a prestať zosmiešňovať dnešných katolíkov, ktorým zo stredovekej filozofie prokreácie ostalo len torzo mravných reliktov. To si dovolím tvrdiť s plnou vážnosťou. Ich sexuálna prax je prokreácii na míle vzdialená. Inak by neplánovali rodičovstvo, pred manželstvom by sa za účelom testovania partnerstva roky nezdržiavali sexu a nepoužívali by - aj keď prirodzené - predsa len metódy antikoncepcie. Moderní katolíci totiž idú v trende so súdobým náhľadom na prokreačnú funkciu sexuality omnoho viac, než sú si ochotní priznať. Evolúcii je to ale fuk. Regulujeme počatie, tým pádom sa zahrávame s vlastnou existenciou (minimálne sa to týka našej euro-americkej civilizácie). Dnes by sme teda mohli hovoriť skôr o individualizácii prokreačného správania, alebo jeho regulácii (v zmysle limitácie). V 18. storočí sa však manželský pár preťažoval tým, že sa mu neustále nadmieru zdôrazňovalo, akú má zodpovednosť pred celou spoločnosťou (nie pred Bohom). Lekári sa zúčastňovali celej tej mašinérie, ktorá mala dopomôcť k pôrodnosti páru a k čo najväčšiemu počtu zdravých detí. Zdravé deti nie kvôli rodičom, ale kvôli zdraviu celej spoločnosti! Preto bola masturbácia nepriateľom. Nemohla v tomto zmysle pôsobiť ako sociálne obohatenie. Bola vopred odsúdená na masívnu kritiku, ktorej sa jej za celé priehrštia napokon aj dostalo.

4. Psychiatrizácia perverzných slastí. Iné uspokojenie, než klasické, spoločnosťou a medicínou posvätené, sa stalo perverzným. Ide o ne-genitálne formy sexuálnej slasti a vlastne sme tu svedkami zrodu perverzných typov a sexuálnych deviácií. Dnešným protipohybom je normalizácia perverzných slastí. Akákoľvek forma sexuálnej slasti alebo ktorýkoľvek prostriedok k nej, ak s ním súhlasia obidvaja partneri, je dnes zasa normálny.

Považoval som za potrebné ku každému bodu uviesť aj kontrast, ktorý zažívame v súčasnom spoločenskom víre. Zaujímavé na tom je, že v žiadnom prípade nejde o rovnováhu. Medzi 18. a 20. storočím sa jazýček váh rýchlo prehupol na opačnú stranu, čo neznamená, že sme sa zbavili nejakej ťarchy, aspoň nie bez toho, že by sme na seba nenaložili nejaké ďalšie bremeno. Výstupom pre masturbáciu v kritickom období, na ktoré sa tu z pohľadu histórie psychiatrie zameriavam, však má byť, že:

1. Ženská masturbácia bola niečím neprístupným, nakoľko celá sexualita bola od ženy (pôvodne vitálnej sexuálnej bytosti) detašovaná, čo sa stalo príčinou silnej vlny hystérie. Inak: Žena nemá čo masturbovať.

2. Detská masturbácia sa stala nežiaducim infantilným sexuálnym správaním mimo samotného sexu, pričom implicitne sa predpokladali jej negatívne účinky na vývoj jedinca. Inak: Dieťa nesmie masturbovať a hrať sa na sex, ktorý je určený len pre dospelých.

3. Masturbácia bola pokladaná za spoločensky nehodnotný akt, ktorý mal síce sexuálny charakter, ale neprinášal potrebné potomstvo, na rozdiel od zdravej sexuality. Inak: Masturbáciu je potrebné zavrhnúť, pretože neprináša plody.

4. Masturbácia je niečím perverzným (nedochádza pri nej k spojeniu genitálií, ako pri pohlavnom styku). Patrí tak do sféry psychiatrie a pod kompetenciu vedy o sexe. Zdá sa, že tu je pravá nitka, ktorá viedla k názorom o zdravotnej škodlivosti masturbácie. Inak: Masturbácia je perverznosťou, nech sa ňou teda zaoberajú lekári.

Preto sa ňou napokon aj zaoberali, čo budem ilustrovať v prehľade jednotlivých diel.

Sexuálna veda namiesto sexuálnej praxe?

V zásade existujú podľa Foucaulta dva odlišné prístupy k sexu (4). Jedným je ars erotica, teda erotické umenie, v ktorom sa neteoretizuje, ale v ktorom sa sex zažíva a prežíva. Je to pravda o sexe extrahovaná z pocitov, dotykov, vôní a slastí, ako film poskladaný z jednotlivých sexuálnych zážitkov, ktoré zanechávajú v ľudskej bytosti nezmazateľné stopy. Takto pristupovala k sexu japonská, čínska a arabská kultúra, ale aj staroveký Rím alebo Grécko. Žiadna veda, ale skúsenostný princíp, ba vlastne umenie. My sme si vybrali niečo iné. Scientia sexualis, teda vedu o sexe. O relativite vedy som už písal vyššie. Je to veda, ktorá chce niekedy vidieť pravdu v žiadanom ošatení a preto ju v tomto ošatení aj hľadá. Nie je to objektívna pravda, ale pravda poznania, moci a dominantnej kultúry, ktorej je veda často poplatná (až krikľavo vidno, ako tesne je moderná sexuológia spojená so spoločnosťou po sexuálnej revolúcii; tu nemôže byť o nezávislosti ani reči).

Sexuológiou sa síce skúma priamo sexualita, musí si od nej však zároveň udržiavať istý odstup, pretože sex je tu predsa objektom, nie zážitkom skúmania (to by už bolo ars erotica). Externý prístup k veci je inak typický pre západnú kultúru. Rozštiepenie subjektu a objektu je to, z čoho vyrastá jej strom poznania, v ktorého tieni potom všetci s dobrým pocitom oddychujeme. Najlepšie je, že plody poznania často zahalíme do odborného závoja, slov, ktorým nemôže rozumieť laik. Už sa teda nezaoberáme uspokojením ústami, zaujíma nás fellatio et cunnilinctus, už nedochádza k styku odzadu, ale ku coitus a tergo. Odštiepením odborného a laického sveta trpí sexualita dodnes. Napríklad pohlavné orgány môžeme označiť odbornými a latinskými termínmi, tak, ako aj rôzne sexuálne aktivity. Alternatívnou možnosťou sú laické slová, ktoré sú však buď príliš detinské (pipík a cikuľka) alebo vulgárne (príklady nejdem uvádzať). Dodnes napríklad nemáme k dispozícii slovník, na základe ktorého by sme sa mohli o sexualite neutrálne a pokojne porozprávať.

Pri tom všetkom je nanajvýš zaujímavé, a vôbec nie náhodné, že sexuológia vznikala práve v období spoločenskej marginalizácie, represie a hypotrofie sexuality.

Zdroje:

1. Philippe Brenot: Chvála masturbácie. Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, 2006; 104 s.

2. Karl Popper: Logika vědeckého zkoumání. Praha: Oikoymenh, 1999; 617 s.

3. Rollo May: Láska a vôľa. Ikar, 2005; 344 s.

4. Michel Foucault: Vůle k vědění: Dějiny sexuality I. Praha: Herrman & synové, 1999; 189 s.

5. Platón. Timaios, Kritias. Praha: Oikoymenh, 2008; 138 s.

6. Havelock Ellis: Studies in Psychology of Sex. Volume 1. Auto-erotism: A study of the spontaneous manifestations of the sexual impulse. Philadelphia: F.A. Davis Company, Publishers, 1913; 161-283.

7. Robert Crooks, Karla Baur: Our Sexuality. Fourth edition. The Benjamin/Cummings Publishing Company, Inc., 1990; 850 s.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

TV

Chcete cvičiť? Takto si zostavíte ten správny tréningový plán

Tréner Radovan Gergeľ radí, ako začať cvičiť.


Už ste čítali?