Bláznivý jogín „lieči“ smiechom a sexom

Autor: Michal Patarák | 3.7.2014 o 6:04 | (upravené 14.7.2014 o 5:38) Karma článku: 9,13 | Prečítané:  2559x

Legenda o Dugpa Künlegovi, bláznivom tibetskom mníchovi, ktorý sa neustále smeje z bezduchých tradícií a na znak uštipačnosti máva formalizmu, má v sebe zrno, z ktorého sa dá namlieť mnoho múky aj pre psychiatriu a psychosomatiku. Hoci duchovné knihy by sa mali čítať ako duchovné, tento životopis svojim charakterom už len v názve vybočuje z klasiky. Z knihy o jeho bláznivom putovaní po východných krajoch a ukotvení v erotickom prežívaní reality som sa pokúsil zozbierať pár svojich reflexií, ktoré sa mi kde-tu objavovali pri skúmaní tohto diela. Vynechám podrobnosti textu, poznámky k jeho deju, ako aj k životopisným dátam samotného lámu a prípadných záujemcov o toto provokatívne čítanie tibetskej tantry odkazujem na pôvodný zdroj (1). 

Mimo askézy

Na začiatku však predsa len treba povedať, že tento budhistický mních nie je žiadny asketik, neobmedzuje sa na kláštorný spôsob života a nepraktizuje žiadnu prísnu jogu, skôr naopak. Pije pivo, laškuje s dievčatami, hrubo sa správa a vysmieva sa z povrchností, ktorých svedkom je prakticky na každom kroku. Jeho ostrý smiech prebúdza druhých z letargie, samoľúbosti, z každodenných obnosených šiat a zvykov, ktoré im bránia preniknúť hlbšie k sebe samým a metódou provokácie až šoku akoby lieči mnohoraké neurotické fixácie. Pri kratučkom stretnutí s ním sa ľudia oslobodzujú, začínajú autentickejšie žiť a plnšie vnímať svoje okolie, respektíve na to vďaka nemu majú vzácnu možnosť. Psychoterapeuticky podkutému čitateľovi sa pre Dugpa Künlega ponúka aj úloha terapeuta, ktorý svojsky (a lá Milton Ericskon) až paradoxne zasahuje tam, kde treba.

Preto spomínané dielo komentujem ako psychiater, čím je už teraz samozrejme jasné, že som ho obdaril aj mnohými vlastnými projekciami, ktoré som do neho naštepil.  

Ak v článku píšem o terapeutických technikách a psychiatrických implikáciách, neznamená to, že sú explicitne obsiahnuté alebo v zárodku naznačené v životopise Dugpa Künlega, skôr ma len napadli popri tom, ako som túto zvláštnu knihu čítal.

Dichotómia duše a tela

Psychosomatika je náuka, ktorá sa zaoberá vzájomnými vzťahmi duševných a telesných procesov pri vzniku a liečení chorôb. Dichotómia znamená rozdelenie na dve časti. Dualizmus znamená podvojnosť. V súčasnej západnej duchovnosti, ako aj v západnej medicíne, je podľa mňa práve rozdelenie ľudskej bytosti na dušu a telo zásadným neporozumením ľudskej jednote, neporozumením, ktoré znemožňuje celostné chápanie ľudského prežívania, i chorôb človeka – vrátane tých psychiatrických.   

Tento potulný terapeut má so sebou dva nástroje, luk a šíp, ktoré symbolizujú vhľad a presné pochopenie (a vďaka ktorému jeho intervencie presne cielia), pretože človek pracujúci paradoxnou metódou si nemôže dovoliť nepresný odhad situácie jedinca, ktorý mu je zverený. Okrem toho má so sebou loveckého psa, „aby lovil a hrdúsil zlozvyk dualistického myslenia . Práve dualizmus je do hĺbky zakorenený v západnom spôsobe myslenia, čo sa týka i terminológie, takže aj psychosomatika, ktorá má duálne aspekty integrovať, je vlastne jeho dedičkou. Samotné spojenie gréckych slov psyché (duša) a sóma (telo) do jedného termínu síce naznačuje integratívny prístup k vzťahom medzi duševným a telesným svetom človeka, naďalej však zachováva aj ich oddelenosť, ak nie separáciu. 

Psychosomatická detektívka

Istá moderná učebnica psychiatrickej konziliárnej činnosti (2) síce hovorí o psychiatrovi ako o psychosomatickom detektívovi, termín psychosomatika však vôbec nevysvetľuje a pod psychosomatickým prístupom jednoducho rozumie psychiatrickú intervenciu u pacienta, hospitalizovaného na somatickom oddelení (teda akomkoľvek nemocničnom oddelení pre telesné ochorenia). Hoci teda používa termín psychosomatický, vnútorne je len extenziou starého dualizmu. Podobných príkladov nájdeme v súčasnej medicíne mnoho. Ďalšou relikviou starého kartezianizmu je dichotómia na organický a funkčný. Tieto termíny sú v klinickej reči pevne zakotvené a v súvislosti s duševnými poruchami vznikli na konci 19. storočia. Dualizmus je tu nielen veľkou tradíciou západného myslenia, v tomto prípade sa zároveň opieral o rodiace sa psychoanalytické hnutie, ktoré rozlišovalo medzi poruchami, pri ktorých sú poškodené psychické funkcie (a sú teda funkčné) a poruchami, ktoré majú základ v poškodení mozgu (a sú teda organické). Schizofrénia sa psychoanalyticky chápala ako funkčná psychóza. Schizofréniu však charakterizujú i nálezy na mozgu (teda aj jeho zmenená štruktúra, nielen funkcia). Dnes je preto náročné vyrovnať sa napríklad s nálezom rozšírenia mozgových komôr u pacienta, trpiaceho na túto „funkčnú psychózu“ (3). Je to o to viac pálčivejšie, že nejde len o problém abstraktnej filozofie, ale hlavne o problém klinickej praxe a ani medzinárodná klasifikácia duševných porúch (MKCH-10) sa dichotomizácie na tieto dve polarity nezbavilo.

Sigmund Freud však dávnejšie ponúkol aj zárodky omnoho jednotnejšieho pohľadu, keď hovoril, že funkčná dôležitosť Ja spočíva v tom, že mu pripadá vláda nad prístupom k pohyblivosti organizmu a že ego je predovšetkým telesné (4). V koncepcii ega (Das Ich) sa tu Freud snaží spojiť motorické a psychické funkcie do jednej inštancie (Instanz), čo korešponduje s činnosťou mozgovej kôry a v širšom zmysle i mozgu ako takého. Hranicou ega by tak bol povrch kože, čo je dodnes jedným z málo docenených príspevkov Sigmunda Freuda k psychosomatike.

Dugpa Künlegovi je uvažovaný dualizmus úplne cudzí. Jedinca často prebúdza k hlbšiemu uvedomeniu a k pravému pochopeniu cez telesné pocity a pôžitky*, zaujíma ho situovanie človeka v živote ako také, nepýta sa oddelene na to duševné a na to telesné. „Šípom nedualizmu prebodáva srdce snáh o zdvojovanie“ a keď stretne čisto čierneho a bieleho psa, pýta sa: „Na čo je pes, ktorý je celý čierny alebo celý biely?“ Ihneď potom premieša ich farby a z pôvodne zúrivých psov sa stanú bezstarostné hravé šteniatka. Je stále výzvou pre modernú psychiatriu, aby s týmito dvoma protikladne branými aspektmi jedného človeka urobila to isté a hravo ich navzájom zmierila.

* často oslavou, spevom, sexom, pri dobrom jedle alebo pive. Z tohto pohľadu je zaujímavé aj obvinenieJežiša, v ktorom ho kritizovali ako „žráča, pijana, priateľa mýtnikov a hriešnikov" (Mt 11:19). Kým Ježiš však tieto neresti zrejme berie ako spôsob alebo prostriedok stretnutia sa s ľuďmi, Dugpa Künleg sa centruje priamo na ne, ako na pocity a pôžitky, ktoré majú v živote človeka dôležité miesto. Špeciálnu pozíciu tu má v duchu tantry sex a sexuálna rozkoš.

Prijatie vlastnej pudovosti a spontánnosť

Ako uvedená dichotómia, i tu ide o starú ošúchanú tému. Náš tibetský mních však od nej odvíja vyššie možnosti človeka, jeho „vyslobodenie“ a „prebudenie“. Z ľudí, s ktorými príde do styku, sa často príkro vysmieva, pričom odhalí ich najväčšie slabosti a s odstupom času mu ďakujú, pretože práve vďaka tomu sa dostanú sami so sebou ďalej. Výsmech a posmievanie sú tu nástrojom sebapoznania, sám mních používa sebairóniu a odmieta sa ukazovať v inom svetle, než sa vidí: „Môžeš si o mne myslieť čokoľvek. Je mi to úplne jedno.“„Jednám spontánne a prirodzene, oslobodený od pokrytectva a sebaklamu.“ Práve spontánnosť jeho jednania mu zabezpečuje, že si okolo seba nevytvorí oblak predstáv, ktoré by považoval za skutočné Ja a pritom by išlo len o falošné self. Spontánnosť tu znamená neprítomnosť inhibícií, autenticitu prežívania. V nej človek vidí i klbko slabostí, ktoré sú v jadre našej bytosti a pudové sily, ktoré netreba zaslepene ignorovať alebo tyransky drezúrovať. „Každá šálka piva vyžaduje močenie a keď ho chcete zadržať, nakoniec zmáčate schody za dverami.“ Akoby tu hrdina spisu (ako inak než sarkasticky) narážal na tvorbu symptómu, ktorý je vlastne kompromisom, náhradou za niečo, čo chceme ovládnuť, ale čo sa nám v konečnom dôsledku vráti na inom mieste, než to čakáme. A snáď aj s omnoho väčšou naliehavosťou.

Terapia ako nezávislosť

Spontánnosť umožňuje nezávislosť od vlastných predstáv o sebe a načúvanie svojim vnútorným potrebám. Sústredenie sa na vlastné pocity privádza k sebapoznaniu. Ide o dve nie nepodstatné cesty v rámci praktického a na život bežného človeka aplikovaného psychosomatického prístupu. Tu nejde o abstraktné učenie, veď „nekonečný rad suchých slov uspokojuje len ctižiadosť učencov.“ „Každý potrebuje nirvánu, každý predsa potrebuje nezávislosť.“ Koleso sansáry s neustálym prevteľovaním je krásnym obrazom neurotického záseku človeka v nemennom kolobehu, zacykleného symptómu a jeho začarovaného kruhu, zvyku, ktorý sa (podľa Aristotela) napokon stáva druhou prirodzenosťou trpiaceho. Obrazom liečby, ktorá nie je únikom, ale oslobodením, tu môže byť nirvána. Práve tú získava človek vo vnútri, a to tým, že sa pristaví pri sebe a nelipne na niečom vonkajšom. Stáva sa nezávislým. „Stotožňujem učiteľa s vlastnou mysľou, oslobodenou od závislosti od druhých.“ Znamená to, že hlavu nemá „zaťaženú váhou cudzích myšlienok“.

Ani moderná psychoterapia nemá lipnúť na dogmatických pravidlách a úzoch, ale individualizovať sa, napĺňať sa do konkrétneho tvaru až pri styku s určitým človekom. Má byť, ako sa dnes s obľubou hovorí, šitá na mieru. 

Liečebný faktor smiechu

O terapeutickej účinnosti smiechu sa stále hovorí málo, aj keď je dobre známa. Smiech a jeho účinok sa totiž v moderne medicíne, založenej na dôkazoch, ťažko kvantifikuje a dávkuje. Smiech zlepšuje interpersonálne vzťahy, zvyšuje pozitívne a tlmí negatívne emócie, zmierňuje stres, tíši bolesť a zlepšuje imunitné funkcie. Umožňuje otvoriť sa v ne-defenzívnom štýle, rúca bariéry medzi komunikujúcimi, zlepšuje kontakt s nevedomým materiálom, navodzuje relaxáciu a vedie k istému odstupu od problémov (5, 6, 7). Okrem toho, že ventiluje stres, strach, či hnev, navodzuje hravý a exploratívny prístup k problémom, čo (ak sa smiech a humor správne použije) z neho činí nesmierne silný terapeutický nástroj, ktorý môže byť v rámci psychosomatickej medicíny považovaný skutočne za živú vodu. Napokon, písal som o tom aj v minulom blogu

Dugpa Künleg sa smeje, a ak sa vysmieva, adresát výsmechu je oslobodený, keď sa na sebe zasmeje spolu s ním. Blahoslavený, kto sa vie zasmiať sám na sebe! Keď videl mníchov, čo zapálene debatovali o metafyzike a nedbali na konkrétne povinnosti, vystrelil si z nich. Ako sa rozprávali, vypustil uprostred nich „smradľavý oblak“, podstrčil im ho pod nosy a spýtal sa: „Čo bolo skôr - vzduch alebo zápach?“ Jeho kvázi metafyzický vpád do ich debaty spôsobil doslova šok. Podobne, ako keď sa chcel stať novicom u strážcov kláštorného poriadku, ktorí mu povedali, že na to musí mať dobrý hlas. Na druhý deň si preto so sebou priviedol osla so silným hlasom, oblečeného do červeného rúcha a víťazne vyhlásil: „Teraz sa ukázalo, že vás zaujímajú viac spevy ako meditácia.“

Smiech vytrháva zo šedivej zaslepenosti, zo zvyku, relativizuje vážnosť symptómu a umožňuje prepotrebný odstup od neho, reflexiu. Jeho liečebný význam netreba podceňovať, i keď mnoho závisí od vzájomného naladenia smejúcich sa partnerov. Postupy bláznivého jogína tu nápadne pripomínajú paradoxnú intenciu v psychoterapii, ktorá je pre zvýšenie efektu privedená ad absurdum.

Paradoxná intencia je psychoterapeutická technika, ktorú na svet priviedol Viktor Emanuel Frankl a spočíva v akomsi zosmiešnení symptómu (8, 9). Ak sa človek napríklad niečoho bojí, mal by si to želať, a nie pred tým utekať. Strach z objektu fóbie potom paradoxne zmizne. Použitie tejto metódy je vyhradené skôr skúseným terapeutom.  

Na záver

Takzvané duševné zdravie možno vnímať aj rozhraním slobody, pričom duševná porucha by bola jej stratou alebo narušením. Vejár možností, ako žiť svoj život a napĺňať ho, je v duševnej poruche citeľne obmedzený a sloboda je tu buď dotknutá (úzkostné poruchy, depresia) alebo len fiktívna (mánia, psychózy). Zdravie teda možno chápať ako akýsi časový rozsah, v ktorom človek môže na svojich križovatkách rozvíjať a realizovať svoje možnosti. Táto potencia samozrejme nemusí byť naplnená, môže byť aj dezaktualizovaná alebo dokonca suspendovaná. V istom zmysle však každý necháva mnoho svojich eventualít nerozvinutých a práve preto sa mi žiada pripomenúť Berneho názor, že aj takzvane duševne zdravý človek môže stále žiť plnšie, šťastnejšie a slobodnejšie. Rozvíjanie potenciálu u bláznivého tibetského lámu je v tomto skutočným prototypom. Apeluje na nás všetkých, čo pracujeme s duševným zdravím a duševnými poruchami, aby sme tým, čím sme pre našich pacientov, boli aj sami pre seba.

Literatúra

1. Dowman K. Bláznivý jógin. Zázračný život a učení Dugpa Künlega. Preklad: Marek Štys. Praha: DharmaGaia, 2012; 191 s. 

2. Amos J.J., Robinson R.G. Psychosomatic Medicine. An Introduction to Consultation-Liaison Psychiatry. Cambridge University Press, 2010; 175 s.

3. Sachdev S. The Concept of Organicity and its Application to Schizophrenia. In: Sachdev S., Keshavan M.S. Secondary Schizophrenia. Cambridge University Press, 2010; 16-20.

4. Freud S. Já a Ono. Mimo princip slasti a jiné práce z let 1920-1924. Sebrané spisy Sigmunda Freuda. Třináctá kniha. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, Jiří Kocourek, 1998; 189-229.

5. Gelkopf M. The Use of Humor in Serious Mental Illness: A Review. Evidence-Based Complementary and Alternative Medicine, ID 342837 doi:10.1093/ecam/nep106, 2011; 1-8.

6. Nelson J.K. Laugh and the World Laughs with You: An Attachment Perspective on the Meaning of Laughter in Psychotherapy. Clinical Social Work Journal, 2008; 36: 41–49

7. Saper B. Humor in psychotherapy: Is it good or bad for the client? Professional Psychology: Research and Practice. 1987;18: 360-367.

8. Frankl V. E. Lékařská péče o duši. Brno: Cesta, 1996; 168-182

9. Krabec M. „Ta pravá logoterapie“ aneb paradoxní intence v praxi. Psychiatrie, 3, 1999; 179-181.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?