Devalvácia Procházku alebo: rozbíjame nádobku o kôl v plote?

Autor: Michal Patarák | 25.7.2014 o 5:35 | (upravené 30.7.2014 o 16:09) Karma článku: 13,00 | Prečítané:  2957x

Neviem, ako si mentálne modelujete obraz politika vy, ale v zásade je to vaša privátna záležitosť. Každý má svoje vlastné predstavy a svoje osobné skúsenosti a politikov, na ktorých ich môžeme naviazať, je len pár. Preto síce na prvý pohľad existuje len jeden Kotleba, v skutočnosti sú však Kotlebov doslova tisíce. Strašia v našich hlavách tak, ako aj všetci ostatní politici. O tom, či budeme voliť toho alebo onoho, nerozhoduje politik a jeho osobnosť, ale len a len naše presvedčenie o ňom, respektíve to, čo sa mu cez médiá a pridruženú sociálne-reklamno-propagandistickú mašinériu podarí prepašovať do nášho vlastného psychického sveta. Máme na to jedno slovo: sugescia

Bezpečne a pomerne dlho vieme, že sugescia je možná najmä tam, kde existuje aj zvláštna ochota sugerované obsahy prijať. Každá sugescia je teda tak trochu aj autosugesciou. Jednoducho, ani nevieme ako a nahovoríme si, že ten Procházka to fakt s našou politickou scénou myslí dobre. Za pivom obliatym dreveným stolom kdesi v krčme alebo v kuchynskej debate nad polievkou sa zrazu prebudíme a prekvapene si kladieme otázku, ako sme vlastne bez toho Procházku doteraz mohli žiť? Ako to, že sa doteraz nikto jemu podobný ešte neobjavil?

No a tu sa intímne dotýkame javu, ktorý sa nazýva idealizácia. Jasné, že on má byť gazda, a aký je panebože vzdelaný, mravný, otvorený, inteligentný! Ako to on s tým našim štátom myslí dobre, ako tu chce upratať a bojovať proti korupcii, zlu a nekultúrnosti! Cestuje po celom Slovensku a debatuje s mladými, a napokon, sám je ešte pomerne mladý, čo je jeho devízou. On už dokonca aj bol mladým a silným – aby sme tu fabuláciu dotiahli do konca (veď sme ju konieckoncov isté obdobie denne vídavali pri ceste do práce alebo z obchodu) – prezidentom, hoci ním de facto nikdy nebol. Ale to len tak na margo k tomu, čo všetko je dovolené v kampani: okrem toho, že do kruhu pripisovať silu niekomu, komu zrejme práve o ňu ide (moc), tak aj predpovedať budúcnosť. A navyše aj zle.

Ale späť k veci. To, aký je Procházka človek, nikto z nás nevie. Vie to len on a jeho najbližší. To, aký človek je pre nás, je už vskutku iba naša predstava, ktorá sa dá istý čas ešte krásne formovať - ako vlhká hlina na hrnčiarskom kruhu - potom je však dotvorená do konkrétnej nádoby, ktorá je hotová a napokon vypálená v peci. Keď sa nám k tej predstave niečo nehodí (teda sa napríklad o obľúbenom politikovi dozvieme údaj, ktorý je s našou pôvodnou predstavou – na dôvažok prácne a autosugesciou získanou - nezlučiteľný), tak to z tej nádoby jednoducho vyhodíme. To je bežný spôsob, ako funguje naša psyché. Hlbinní psychológovia to už dávno nazvali skotomizáciou alebo popretím reality (ide síce o dva odlišné mechanizmy, ale predsa len ich v tejto súvislosti môžeme hodiť do jedného koša). Novinkami, ktoré sú ale s imaginovaným politikom plne kompatibilné, si však nádobku naďalej krásne dekorujeme.

Je jasné, že prvky reality si bežne selektujeme, len aby ako celok vyhovovala nášmu presvedčeniu. Preto bude aj v prípade sklamania z konania politika vždy veľa tých, ktorí jeho negatívnym činom jednoducho nebudú veriť. 

Zaujímavý problém nastáva, ako s nádobkou zaobchádzať, keď naša predstava dostane ranu päsťou. Inak povedané, ak sa o politikovi dopočujeme niečo, čo nie je len nekompatibilné s našim obrazom o ňom, ale čo je priam v príkrom rozpore s ním. Tu by u mnohých bola istá šanca korekcie (pôvodného názoru). Ak sme sa však v predstave dostatočne vzdialili od reality (a ubezpečujem vás, že sa to stáva veľmi často, i keď si to takmer nikto z nás neprizná), teda ak idealizovaná osobnosť začne v našom vnútornom Ja hrať rolu spasiteľa, dobrého otca, mýtického hrdinu bojujúcemu proti všadeprítomnému zlu alebo dokonca zastúpi postavičku Pánaboha, tak naraz máme presne opačnú potrebu, než je idealizácia. Je to potreba devalvovať, znehodnotiť, útočiť, teda vyplieskať bývalého mýtického hrdinu vechťom po hube, aby si azda nemyslel, že sme mu to naozaj všetko verili a zožrali, že len teraz  naozaj ukážeme, čo si o ňom myslíme. Tu a tam si ešte do neho kopneme, aby sme ho uistili (teda, nie jeho, ale stále len tú našu predstavu o ňom, aby sme boli presní), že to, že sme na neho zavesili naše ideály si tento človek naozaj nezaslúžil. Je to tiež úbohé konanie, pretože je rovnako vzdialené realite, ako tá pôvodná idealizácia. Kým však tá na seba viazala dobro, mobilizovala ideály, chuť po pravde a činorodosti, tá druhá uvoľňuje agresiu a hnev.

No a to je dôvod, prečo teraz každý píše, hovorí a číta o Procházkovi. Lebo bývalý ideál nutne musíme devalvovať, inak z toho vyjdeme ako idioti my sami, čo predsa nemôžeme dopustiť. Orgazmu-podobnú satisfakciu jeho nepriateľov teraz ako dôvod navážania sa do Procházku ponechávame zámerne bokom ako zásadne odlišný jav. 

Keby Matovič zverejnil nahrávku Hrušovského alebo Kňažka, bol by to celkom iste tiež úspešný a atraktívny námet nielen na krčmové debaty, ale aj mediálne frašky. Nahrávka Procházku však ľuďmi otriasla. Bol to šok. Nie preto, že je svätý, ale preto, že si to o ňom mnohí naozaj naivne mysleli. Ako nik iný sa vymedzil do role nositeľa novej politickej kultúry. A teraz sa prichádza na to, že klamal a naďalej klame (sľúbená účasť na detektore lži, postavenie kandidáta na primátora Bratislavy...). Že klamal už na začiatku – teda v kampani – vo svojom štartovacom bode (ak si aktuálne ako jeho politický štart odmyslíme provokácie a neustále upozorňovanie na seba v rámci KDH, kde sa dal jeho odchod zo strany už pomerne skoro ľahko čakať). 

Pôvodnú nádobu tak musíme rozbiť o kôl v plote.

To však nie je prípad tohto blogu. Procházku som si neprizdobil. Z prudkej gestikulácie a ostrej mimiky, z verbálnej náplne jeho prejavov a póz (už len to, ako neustále používal silné reči a okolo problematických tém len lexikálne tancoval a ako sa štylizoval do pozície Antifica, ktorý jediný má šancu poraziť známeho červeného nepriateľa) bolo možné odčítať vysoké ambície. A tie sú vždy nebezpečné. Procházka sa so svojim (predpokladaným) úspechom s nikým nechcel deliť. Z KDH neodišiel s Palkom, ani s Lipšicom, lebo chcel niečo svoje. Veď aj jeho spolupracovníci sú len chalani, ktorých zhulákal.

Slabú stránku má aj v tom, že keď je nervózny, je desne arogantný. Krásnym príkladom je aj video, už dávnejšie zverejnené na TV SME. Novinári ho vtedy čakali pred parlamentom a on o tom zrejme dobre vedel. Ešte prednedávnom novinárov miloval, s mnohými si tykal (napríklad z .týždňa) a chodil na diskusie, kde sa dalo. Teraz je však nervózny a keď je Procházka nervózny, tak je arogantný (Matovičovi napríklad pred časom odporúčal psychiatra). Ak nie je nervózny, tak je potom „iba“ arogantný a potom OK, reagoval na prenasledovanie novinárov primerane, ibaže arogantne. Z jeho úsečných slov vo videu však cítiť afekt, a ten je až rozkošne negatívny. Bol podráždený a jeho priaznivci vtedy len mohli dúfať, že je to nervozita, ktorá je spojená so zodpovednosťou, ako niektoré vysvetlenia adekvátne podať, a nie s frustrujúcim pocitom, že niečo vysvetliť nevie. Vo videu zbytočne útočí na Matoviča („ten hračkársky“, o ktorom stále prehlasuje, že mu neskočil na jeho hru, pričom pravda je taká, že doteraz mu práve na každý lep až pridobre sadol), s prázdnou a hranou grimasou sa teší, že ho čakajú novinári a pritom kráča ďalej a robí nám exkurziu po Bratislave...

Nejdem to naťahovať. Procházkovi sa do značnej miery podarilo okolo seba vytvoriť kyprý a navoňaný obláčik, ktorý teraz prechádza tmavou nocou. Už zakrátko mu však môže vyjsť nové slniečko. Prídu profíci, ktorí mu poradia, ako sa vhodne a uhladene správať pred kamerou, nevyjadrovať sa príkro a ako naplno využiť svoju odbornosť (lebo tú bezpochyby má – ale bohužiaľ, politik, to neznamená to isté, ako intelektuál). Na kšeftíky okolo kampane predsa nebudeme mediálnym mikroskopom hľadieť večne.

A preto je tento príbeh zlomovým testom nielen ďalších krokov tohto skúmaného politika, ale aj jeho voličov. Možno pôjde o to, že sú predsa len pevne fixovaní na svoju procházkovskú predstavu, a to až tak, že na jej rozbitie sú nejasnosti okolo financovania jeho kampane prislabým podnetom. Možno si prejdú krátkou periódou devalvácie, kedy svoju procházkovskú ideu zhulákajú, ale potom jej zas budú vďační. A možno je to najmä problém pamäti, o ktorom sme doteraz ešte nehovorili. Že slovenský volič jednoducho trpí amnéziou a to, čo sa deje teraz, sa mu za dva roky prinajlepšom len veľmi nejasne pripomenie...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?