Zlo, Tieň a Bohom zdrvený Jób.

Autor: Michal Patarák | 12.8.2014 o 16:18 | (upravené 21.9.2014 o 22:15) Karma článku: 10,24 | Prečítané:  2282x

Nie je len mojou skúsenosťou pocit, že aktuálne žijeme vo veľmi krehkom svete na prahu katastrof, vojen, ba až zrútenia. Zarážajúce pľuvance do tváre pokoja komentujú aj viacerí blogeri, či sa to už týka politickej, duchovnej alebo akejkoľvek inej roviny problému, ktorý zvykneme úsečne a jednoducho označovať ako zlo. Dokonca aj Peter Breiner nám ponúkol zamyslenie, naplnené neistotou, sentimentom a obavou, v ktorom nám odporúča lásku a nejaký ten gól vsietený do bránky, lebo za chvíľku už môže byť neskoro. V pridusenej atmosfére dnešných časov naberá zlo doslova planetárne rozmery. Tejto metafory sa pritom vôbec neštítim i navzdory tomu, že podobných etáp v dejinách ľudstva je iste nespočetne veľa, takže má človek dojem, že sa cyklicky až zákonite vracajú. 

Ak hovorím o rozmeroch zla, tak už tu je jasné, že zlo môže mať nielen individuálne, ale aj kolektívne, skupinové, či katastrofálne a biologické podoby. Nedávno som na psychiatrickom zjazde prednášal o zle ako ľudskom fenoméne a o jeho nevedomých zdrojoch, pričom som sa okrem vlastných skúseností a reflexií odrážal aj od Freudovej psychoanalýzy a analytickej psychológie Carla Gustava Junga. Ak dovolíte, v krátkosti by som zhrnul o čom to bolo, pretože nám to môže poslúžiť ako jedno z východísk ďalšieho premýšľania nad touto háklivou a rozpačitou témou.

Intrapsychické korene zla

Až žalostne málo si uvedomujeme, ako ubližujeme všetkým okolo nás. Aj tým, ktorých milujeme.  Zlo jednoducho nemožno chápať ako silu, ktorá je mimo nás, alebo skutočnosť, ktorá je vždy prítomná skôr v tých druhých. To už konieckoncov prekrásne sformuloval jeden z rozhodujúcich psychoterapeutov našej kultúry, Ježiš z Nazaretu, keď sa pýtal: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ Zlo je v každom z nás. Nie ako nejaké fluidum, dedičné zaťaženie, abstraktný princíp, ale ako naše konanie, ktoré nie vždy ovládame a ktorého motívy sú nám niekedy až zúfalo neznáme. Medziľudské zlo interpretujem hlavne ako nedostatok schopnosti vidieť do seba samého a plne sa ovládať vo vzťahu k svojmu Ja i k druhému Ty.

Freud poukázal na nevedomie ako na jeden z kľúčových aspektov našej osobnosti. Pozostáva zo všetkých duševných (ale ja pridávam, že i telesných) procesov, ktoré si neuvedomujeme. Ide o neuvedomované myšlienky, priania, pocity, tendencie alebo spomienky. Ak je predsa len možné uvedomiť si ich, tak sú v takzvanom predvedomí (stačí na ne len zamerať pozornosť), ale ak nie, sú na odvrátenej strane nášho Ja, odkiaľ môžu organizovať mnoho z nášho každodenného života, hoci my sme skalopevne presvedčení, že to všetko sa rodí z našej vôle a v našom vedomom Ja. Vec sa však má tak, ako v začiatkoch psychoanalýzy písal Bryan, že o nevedomých dejoch, ktoré sú podkladom koncových produktov vedomia, nevieme takmer nič, podobne, ako nevieme takmer nič o spracovaní surových materiálov v továrni, kým sa z nich nestane výrobok kdesi vo výklade obchodu. Inak povedané, rovnako, ako sme (ne)schopní vôľou ovládať srdcový rytmus a sekréciu žalúdočných štiav, tak sme (ne)schopní ovládať nevedomú časť našej psychiky.

Keďže sa v tme nevedomia skrýva všetko, čo uniká pred reflektorom vedomia a svetlom dňa, driemu v ňom agresívne, sexuálne a rôzne iné slepé pudové tendencie. Nespia, len driemu. Kedy-tedy sa prebudia a pekne krásne sa vložia do toho, čo robíme. Niekedy akoby sa odtrhli z reťazí. Výsledkom môže byť aj zlo, to áno. Dá sa však jednoducho povedať, že zdroj zla je v nevedomí? To by sme sa dopustili kritického omylu, pretože hoci plne nepoznáme dôvody svojho konania, ešte to neznamená, že nás deterministicky riadi na spôsob akéhosi vnútorného osudu, na ktorý vedomé usmernenie nemá žiadny vplyv. Práveže má, veď na tom sú založené všetky naše vzťahy a dokonca aj celá ľudská kultúra.

Môžeme teda sformulovať predbežnú hypotézu, ktorej obsahom by bolo asi toto: Konanie, ktorým druhým ubližujeme, má svoje pramene v nevedomej časti našej bytosti, nie je to však jeho izolovaný zdroj. V takomto konaní zohráva úlohu nielen nevedomie, ale aj neschopnosť vedomia plne odhaliť prvotné pramene jednania a akési zlyhanie v jeho vedomom usmernení.

Freud označuje semenisko pudov, našu sebe-samými-nepriznanú agresiu a sexualitu, ako Ono (id). Usmerniť, prípadne ovládnuť (čo už však na mňa znie príliš optimisticky) ju má Ja (Ego). Jung zas o našej odvrátenej strane hovorí ako o Tieni. Je to nevedomá zložka ľudskej osobnosti, spravidla ťažko zlučiteľná s jej vedomým zameraním, pričom má aj akýsi vyvažujúci charakter. Nachádza sa v nej všetko, čo na sebe nevidíme alebo vidieť nechceme a čo radšej vidíme na druhých. Presne ako povedal Ježiš. Z našej vlastnej smietky urobíme brvno v oku druhého. Tento mechanizmus moderná hlbinná psychológia opisuje ako projekciu, o ktorej som už písal v súvislosti s Hermannom Rorschachom. Subjektívny duševný obsah vďaka nej často vnímame ako objektívnu realitu. Nechceme pripustiť našu vlastnú nervozitu, ale i na základe neutrálnych podnetov ju bez problémov pripisujeme druhým (manželka manželovi potom, čo ho vyprovokovala: „Čo si zas taký nervózny?“). Partner, ktorý flirtuje s inou ženou, obviňuje svoju nevinnú partnerku z nevery. Chceli sme niečo získať a získal to niekto druhý? Naša túžba po niečom sa vzápätí mení na obvinenie druhého z lakomstva a hrubého materializmu. Prajeme si vystúpiť na spoločenskom rebríčku vyššie, ale keď nám vysnené miesto niekto vyfúkne, okamžite to je riťolezec a kariérista. To všetko je projekcia. To my sme liezli niekomu do zadku a my sme chceli byť na privilegovanej pozícii. Veľa sme boli ochotní obetovať a zrazu má trofej niekto iný. To, čo sme mali uložené v sebe, len to nejasne vnímali, teraz zreteľne vidíme na druhom, ako na javisku so svetlometom.

Vlastné tieňové obsahy tak môžeme vrhnúť na druhého. Táto dynamika je v pozadí mnohých skutkov, ktoré by sme mohli označiť za prchké, podlé, nepremyslené, iracionálne a azda aj zlé. Opäť tu nie je zdrojom zla Tieň, ale nerovnováha medzi vedomou osobnosťou a jeho náplňou, neschopnosť (alebo skôr neochota) ponoriť sa hlbšie do vnútra a jaskynnou lampičkou uvidieť, akí sme naozaj tam hlboko. Dovolím si tu teda maličký morálny apel: Ak najbližšie budeme chcieť niekoho z niečoho obviniť, skúsme sa najprv pozrieť sami na seba. Možno tam uvidíme tú istú tendenciu, ktorú tak veľmi chceme haniť alebo zbadáme niečo iné, prečo sa sami pred sebou budeme hanbiť. I v jednom i v druhom prípade plameň, v ktorom pôvodne chceme uškvariť druhého, ak nie úplne, tak aspoň trochu pohasne.  

Ľavá Božia ruka udiera Jóba po líci

Prenesme teraz fókus trochu inde. Z analyticko-psychologickej úvahy na chvíľu urobíme teologickú. Ono to tesne súvisí, pretože skutočná teologická reflexia v podstate odráža hlboké psychické prežívanie človeka. Ako človek reaguje na príkorie a utrpenie? Aké tendencie sa objavujú v jeho psyché, keď je zasiahnutý zlom, keď je jeho obeťou? Vo svete sú milióny ľudí, ktorí si kladú otázku, prečo sa to, čo sa stalo, stalo práve im a aký to má vlastne všetko zmysel. Nejdeme sa teraz sústrediť na iniciátora zla (pričom páchateľom zla je každý z nás, len miera a charakter zla, ktoré plodíme, nás navzájom odlišuje), ale na jeho obete. Rodičia, ktorí stratili dieťa pri bombardovaní pásma Gazy, manželky, ktoré stratili mužov v boji proti fundamentalistickým radikálom, Afričan zomierajúci na vírus Ebola, ale trebárs aj otec, ktorý už nemá z čoho živiť rodinu alebo muž s rakovinou, ktoré som nedávno vyšetril na ambulancii. Len letmým prečítaním predchádzajúcej vety si zrazu uvedomujeme, že zlo nie je vôbec ľahké identifikovať alebo definovať, preto som to na začiatku článku ani neurobil. Je Ebola zlom? Je zlom rakovina? A kto je vlastne zodpovedný za zlo „bombardovania pásma Gazy“? Za zlo chudoby? Pred sebou máme neuveriteľne komplexnú skutočnosť, ktorú ani na okamih netreba zjednodušovať a ak som si aj vyššie dovolil úvahu o intrapsychickom pôvode zla, bolo to len preto, aby sme pochopili zlo ako špecificky ľudský fenomén. Týka sa to aj zla Eboly a rakoviny, pretože zlo nemusí byť len spôsobené človekom, zlo je aj to, čo je ním trpené, považované za nepriaznivé alebo čo ho doslova drví a ničí, nech už to je povodeň, požiar alebo epidémia. Jednoducho, špeciálnym prípadom zla je osobné nešťastie.

(V nasledujúcich pasážach analyzujem príbeh Jóba na základe biblickej knihy, pričom tento rozbor neprepájam s kresťanským učením, ako ho poznáme. Budem sa sústreďovať len na materiál, ktorý prináša zmienený prameň. Takýto postup si dovoľujem na základe toho, že ide o pomerne uzavretý spis s jasným začiatkom i koncom príbehu, ale aj toho, že priamo neodkazuje na iné biblické spisy, od ktorých je mimochodom svojim básnicky-filozofickým charakterom značne vyčlenený.)

Jób bol bezúhonný, priamy a spravodlivý muž. Mal manželku, sedem synov, tri dcéry a veľký majetok. Boh však dopustil, aby stratil všetko. Všetky svoje stáda, dokonca aj deti. Jób sa napriek tomu odovzdane kajal:

„Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim. Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ Jób 1:21

„Azda máme len dobré brať od Pána a zlé prijať by sme nemali?“ Jób 2:10

Boh napriek tomu dopustil, aby bol ranený strašnou chorobou. V nej už utrpenie neprijíma tak pokorne, preklína deň svojho narodenia a ľutuje, že nezomrel skôr, ako sa narodil. Také veľké je jeho trápenie.  

„Ja vzlykať musím, keď sa pozriem na chlieb, ako voda plynie moje utrpenie.“ Jób 3:24

Slúžil Bohu, bol bohabojný a svoj život, majetky i deti by mohol vnímať ako požehnanie, ako odmenu z nebies. Aj keď nebol hriešnikom, ani sa nespreneveril Bohu, všetko mu bolo zobraté. Jóbove nešťastie nie je preveľké preto, že by ho chápal ako niečo, čo si nezaslúži. Ani sa vlastne poriadne nepýta, prečo sa to všetko stalo. Jóbovo nešťastie je preveľké práve len preto, že mnoho trpí a že na toto utrpenie už jednoducho nemá síl. A práve teraz prichádzame ku kľúčovým metafyzickým paradoxom Jóbovej knihy.

I. Boh dobrých neodmeňuje a zlých netrestá.

Jób narúša schému, v akej bežný veriaci vidí Boha. Vie, že vzťah s Bohom nie je obchodom a pochopiť toto je podľa mňa i srdcom kresťanskej metafyziky. To, že Boh odmeňuje dobrých a zlých trestá je však pohanská myšlienka najhrubšieho zrna. Sám som stŕpol, keď som zistil, že to rovnako interpretuje slovinský filozof Slavoj Žižek (viac jeho neprekonateľne elegantná lekcia Why only atheists can truly believe). Obety bohom, prejavy úcty a nekonečné modlitby (πολυλογία o ktorej sa píše v Novom Zákone: „Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť“) majú nakloniť božstvo na stranu človeka, akoby našim vzťahom s Bohom malo byť manipulovanie jeho vôle v náš prospech. Toto je, vážení, pohanstvo. To ale nie je Jób. K Jóbovi prichádzajú jeho traja priatelia, ktorí zmienený paradox nedokážu a ani nechcú pochopiť. Jednoznačne vinia Jóba z nejakého hriechu, ktorý nepriznal a za ktorý ho Boh trestá. Jób však nejde vo svojom obrovskom utrpení zrazu predstierať, že za nejaký svoj zlozvyk mu Boh spred oči odstráni všetko, čo dovtedy miloval. Jeho utrpenie je príliš veľké na to, aby jednal takto pokrytecky a kajal sa za niečo, čo nespravil. Navyše, bolo by to popretie reality, hoci to sa v situáciách nepochopiteľných udalostí v človeku objavuje pomerne často. Názor svojich priateľov však obeť zrelo odmieta. Títo traja pseudoteológovia sa mýlia najmä preto, lebo si kladú otázku, aké má utrpenie zmysel. Je to podobná rana zdravému rozumu, ako keď sa Židia na ceste do plynových komôr pýtali, aký hriech asi museli spáchať, že ich Boh takto tresce.   

II. Zlo nemá žiadny zmysel. Ten môže nadobudnúť len počas nášho utrpenia, keď tŕnie a bodľačie trápenia dajú predsa len vzniknúť nejakým vnútorným plodom.

Utrpenie nemá zmysel samé o sebe, ale len vďaka prípadným plodom, ktorých semienka prináša vo svojom mrazivom vetre. Kniha Jób to ilustruje nesmierne úderne. Nie je to totiž len tragédia, má aj svoj metafyzicko-komediálny aspekt. Jób má život zničený vďaka Satanovi, ktorý prichádza k Bohu a nahlodáva Božie presvedčenie o Jóbovej nevinnosti a bezúhonnosti. Satan nie je len hadia potvora, ktorá pokúša Evu, aby zjedla zakázané ovocie. Omotá si okolo prsta aj samotného Boha, a to už je čo povedať. Nepreháňam, veď Boh dal Jóba do rúk Satanovi už v prvej kapitole tejto knihy, a to len na základe nepravdivého ohovárania (čo mimochodom otvára aj otázku Božej vševedúcnosti, čo je však téma, ktorú aktuálne bohužiaľ musíme nechať nerozvinutú).

III. Je to Boh, kto dopúšťa zlo a je zaň zodpovedný.   

Vzhľadom na vytýčenú tému je práve toto korunou Jóbovej knihy. Satan je predsa podriadený Bohu a zodpovednosť za zlo je teda na Božích bedrách. Kresťanstvo je totiž náboženstvom jedného Boha, ktoré nepochopiteľne skĺzlo do akéhosi dualizmu boja dobra proti zlu, Bohu proti Diablovi, pričom však Boh je len jeden. Je jasné, kto má v rukách nitky od všetkého. Toto si uvedomovali aj mnohí mystici, či starovekí cirkevní otcovia. Nemohli predsa pripustiť, že všemohúci Boh má v Diablovi svojho rovnocenného súpera. Príkladom je starodávne tvrdenie, že Boh riadi svet pravou a ľavou rukou. Pravou rukou sa myslí dobro, ľavou zlo. Preto aj píšem, že Jóba udrel ľavačkou, hoci kniha explicitne uvádza pravicu:

„Dotkla sa ma Pánova pravica.“ Jób 29:21

„On udiera, ale aj obväzuje.“ Jób 5:8

Napokon, samotný Ježiš učí svojich učeníkov, aby sa modlili modlitbu, v ktorej sa na Boha denne obracajú s tým, aby ich neuviedol do pokušenia, ale zbavil ich zlého.

Že Jóbove utrpenie bolo zinscenované Satanom je ako zlý sen, o ktorom však Jób našťastie nič netuší. Inak by Boha zrejme nenávidel. Keby sa však pýtal, čo spravil, že tak musí trpieť, alebo aký to má všetko zmysel, asi by sa tento spravodlivý muž zbláznil. Takto len stíchol a pochopil, aká krehká je ľudskosť:

„Hľa úbohý som, čo ti vravieť mám? Položím si iba ruku na ústa.“ Jób 40:4

Veď uznajte, smrť dieťatka pri bombardovaní Gazy žiadny zmysel nemá.  

(Na pokračovanie....)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?