Moje blogy o smrti

Autor: Michal Patarák | 31.10.2014 o 10:15 | (upravené 1.11.2014 o 10:12) Karma článku: 10,01 | Prečítané:  2242x

Už je to takmer rok, čo mi zomrel otec. Niekoľko mesiacov pred jeho odchodom som začal intenzívne uvažovať nad smrťou, a to nad jeho konkrétnou, blížiacou sa, ale aj nad smrťou ako kultúrnym a náboženským fenoménom, či nad smrťou, ktorá sa týka mňa a všetkých naokolo. V tom čase som o nej napísal aj niekoľko blogov, zďaleka nevyčerpávajúcich prúdenie mojich myšlienok smerom k druhému brehu. Keďže sa blíži výročie otcovho vykročenia na tento breh a keďže je novembrový čas, ktorý zvláštnym spôsobom spriechodňuje úvahy o konci života a o našich zosnulých, rád by som sa k týmto blogom aspoň na malú chvíľku vrátil.

Sám sebe som sa stal otázkou

Tento článok akoby predchádzal moje smrtné texty. Vyjadrujem v ňom potrebu metafyziky v slede bežných dní, ktoré sa nám niekedy mihajú ako svetlo v stroboskope, bez nejakej vnútornejšej nite. Potrebu pocítiť súvislosti všetkého so všetkým. Práve tak totiž chápem duchovno: nie ako pohľad do oblakov, ritualizované religiózne správanie, ktoré napokon tiež môže byť stroboskopické a prázdne, ale ako poctivý vnútorný ponor. V určitej hĺbke môže hľadajúci intrapsychický potápač naraziť na jemné rozhranie, zmeny tlaku, akési zvrátenie perspektívy. Práve vtedy sa môže stretnúť so svojim Bohom. Metódy ponoru sú rôzne. Ale niekde vo vnútri každého z nás je niekto, kto čaká, kto počúva a dokonca aj hovorí.

Boh nedáva môjmu životu zmysel. Ale pomáha mi ho nájsť, skrytý v neprehľadnom mihotaní vonkajších a vnútorných podnetov, v zmesi nekonečných volieb a možností, v nauzeóznych závratoch z hedonizmu, pragmatizmu a praktického ateizmu.

Bolo by tragikomické, keby sa moja vnútorná duchovnosť nepremietala do mojej praxe. V článku práve preto zdôrazňujem, že som psychiater, lebo uznávam pojem duše (ψυχή), a nie enkefaloniater, ktorý by pracoval s duševnými poruchami len ako s poruchami mozgu (ενκέφαλος). Zdôrazňujem to napriek tomu, že moje odborné portfólio sa skladá najmä z prác z oblasti biologickej psychiatrie, čím chcem povedať, že sa od biologického nedištancujem, neignorujem ho, naopak, odrážam sa od neho. Nemálo mi to napríklad pomohlo v orientácii v debatách o rodovej rovnosti, ktorej som i vďaka tomu porozumel ako politickej a ideologickej záležitosti. 

V diskusii k článku Alena Škutchanová napísala, že medici, ktorí inklinovali k psychiatrii, mali vždy problémy s logickým myslením. Je to možné, nevylučujem to. Ona s ním ako anestéziologička zrejme problém nemá. Čo by som jej však chcel odkázať je to, že život má máločo spoločné s logikou. A práve preto som rád, že mi to oslavované logické myslenie tak veľmi chýba. Niečo iné je totiž myseľ, ktorá je bezpochyby viazaná na mozgový substrát, a niečo iné je duša, ktorá zahŕňa celý príbeh človeka. Ako psychiater sa dotýkam práve príbehov a uzlíkov medzi nimi, nie púhej mysle a jej procesov. Ale, myslí si niekto z vás, že neprichádzam do kontaktu aj s pacientmi s demenciou, v kóme alebo s rozpadom osobnosti? Blížime sa tu k paradoxom, ktoré sú pre život nesmierne dôležité. Vieme, že myseľ súvisí s mozgom. Že človek s demenciou ju má porušenú alebo že mu pracuje na akejsi minimálnej úrovni. Za žiadnu cenu sa však nemôžeme tváriť, že ten človek nemá dušu. Veď tá je životným príbehom, ktorý nie je viazaný len na jeho mozog, ale i na jeho telo, a na všetko, čo sa rozpína medzi jeho narodením a blížiacim sa skonom. Duša je, metafyzicky povedané, oživujúcim princípom ľudskej bytosti. Po smrti človeka preukazujeme úctu jeho telu. Nerobíme to však preto, že je to telo, ktoré sa už už rozloží, ale práve preto, že je to jeho telo. Teda telo, kedysi oživené neopakovateľnou dušou, naplnenou jedinečnými súvislosťami, stretnutiami a udalosťami.

Smrť

Dá sa o smrti písať inak, než kladením otázok? Ak som sa stal v predchádzajúcom blogu otázkou ja sám pre seba, tu sa pre mňa stala otázkou samotná smrť. Žijem v kresťanskom svete, azda preto som tu ponúkol viacero biblických náhľadov a menej sa venoval záležitostiam filozofickým, karmickým a ne-kresťanským. Na svojom blogu si to však môžem dovoliť, nakoľko išlo o moju vlastnú meditáciu.

Krátko na ňu otec zomrel.

Bola to definitívna udalosť, pretrhnutie plátna, na ktorom sme sa dovtedy jemne a ohľaduplne pohybovali, len aby sa naozaj neroztrhlo. Udalosť, ktorú nikto nemá vo svojej moci. Priblíži sa to ako chladná ruka, zatrasie vám to srdcom a potom neviete, kde ho vlastne máte. Či to, čo vám búši v hrudi je vaše vlastné, alebo jeho kus stále tlčie v rakve, nad ktorou ledva stojíte. Plačete. A potom sa modlíte a vlastne ani neviete, prečo sa modlíte. Nič veľkého sa nestane, nič sa nezmení, len to akosi potrebujete.

Muži

Otec zomrel, ale aj po roku je tu každý deň so mnou. Aj to je tá duša, o ktorej som hovoril. Jeho život  ma sprevádza, a nie sú to len útržkovité spomienky v kedy-tedy štýle. Je to skutočná osoba, ten obor, ktorý ma kedysi držal za ruku cestou na zastávku autobusu, a ktorý po mňa chodil do škôlky. Ten chlap, ktorý pil pivo, kým ja som mal pred sebou v dedinskej krčme limonádu a v ústach prevaľoval žuvačku Pedro. Ten, čo hrával na gitare, robil čiernobiele fotky, na ktorých takmer vždy revem alebo sa divne ksichtím, no napriek mojim emocionálnym reakciám ho to vždy bavilo. Človek, ktorý miloval mamu a miloval svoje deti, síce odišiel, ale mamu a deti milovať neprestal. Je stále tu a skutočný, v duchu Jungovej definície, že skutočné je to, čo pôsobí. A my jeho lásku skutočne cítime. Na náhrobný kameň sme dali vytesať: "Láska nikdy neprestane, tá smrť nepozná".

Duša rozsieva samú seba do druhých. Jeho príbeh je vhĺbený do mňa, mojich súrodencov, do mojej mamy, i do celej našej rodiny. Jeho príbeh žije ďalej s nami a ja nemám iných slov na to, aby som to pochopil, než povedať, že duša žije aj po smrti. A ak sa ma spýtate, ako to preboha myslím, tak vám asi poviem, že neviem presne. Skôr to tak totiž prežívam, ako myslím. Možno to je len chyba v logickom myslení:-) Ale možno to tak má byť.

Blog o mužoch som napísal, keď som sa cítil ako hrniec preplnený spomienkami na otca. Ten blog je vlastne vykypením tohto hrnca. Petersonm v diskusii napísal, akoby mi vadilo, že som to všetko prežil. Možno má pravdu. Je to o chlapoch, je to nás, ale je to vlastne o otcovej smrti. Od čias Freuda vieme, ako našu maskulinitu ovplyvňuje neustály zápas s otcom. Je to zápas Jakuba s anjelom. Ten boj končí objatím a požehnaním. Moja emocionálne najsilnejšia spomienka na otca je objatie vedľa našej záhrady. Objatie, v ktorom som plakal, že som mu ubližoval a prosil ho o odpustenie. Dni predtým sme sa totiž hádali doslova na nože. A napokon sme si vybojovali krásnu vec: dlhé objatie.

Ale takým objatím môže byť akékoľvek skutočné stretnutie s otcom. Pamätám si, ako mi raz hovoril, že keď budem veľký, dáme si spolu pivo. Nemyslím si, že by na túto svoju vetu ešte niekedy pomyslel. Ale keď som si s ním raz na Vianoce tým speneným mokom štrngol, bol to pre mňa dvojnásobný sviatok a vo vnútri som celý žiaril. 

Znepokojujúce úvahy o zmŕtvychvstaní

Myslím, že v diskusii ten text pochopila len Magda Kotulová, zrejme žena s veľkým a otvoreným srdcom. Pre kontroverznosť textu (rozumejte kontroverznosť z pohľadu čitateľov, nie z môjho pohľadu) sa k nemu veľmi nechcem vracať. Viacerým vadilo, že som pri maľbe mŕtveho Krista spomenul jeho - možno stoporený - penis a falické mýty. Ale ja skúmam vnútro veci, nie vonkajšie poťahy. Zameriavam sa na hlbinnú psychológiu, kde samotný pojem falus znamená tisícnásobne viac, ako sme v bežnom živote schopní prijať.

Článok je však o niečom inom. Aj teraz sa usmievam pri spomienke, ako mňa vtedy mnohí diskutéri obviňovali z útoku na kresťanstvo alebo z toho, že nerešpektujem Veľkú noc (písal som ho totiž vo veľkonočnom období). V článku však práveže ťažím z kresťanskej tradície a zamýšľam sa nad problémom z iných uhlov. Prebleskuje tu najmä téma definitívnosti Kristovej smrti alebo jeho zmŕtvychvstania, ktoré by mohlo teoreticky byť ešte ťaživejšou udalosťou, než jeho smrť na kríži.

Woody Allen povedal, že sú len dve témy, o ktorých sa oplatí hovoriť: smrť a sex. Všetci však chcú hovoriť o tej druhej. Ja smrť rozoberám rád, ale nemám okolky spájať ju aj so sexualitou, ktorá je vlastne mojou veľkou témou (rubrika Ach tá naša sexu-ach-lita). Trasochvost mi implicitne vyčítal, že rozmýšľam o smrti a pritom chrlím články o sexe a orgazme. Smrť je však pre mňa súčasťou života, moja psychiatrická prax pokračuje ďalej aj po otcovej smrti a tak je to aj s blogom. Nemôžem si ho zahaliť čiernym hávom a písať len o smrti.

Ako jednať pri posteli chorého: psychológia návštev v nemocnici

Tu som sa snažil extrahovať moje skúsenosti psychiatra, nemocničného lekára, ako aj skúsenosti príbuzného, ktorý bol v nemocnici nespočetnekrát navštíviť svojho umierajúceho otca. Ostáva mi len úprimne dúfať, že tento extrakt pomôže čo najväčšiemu počtu ľudí, ktorí ho ochutnajú.

Láska, smrť a večerné cvrčky

Týmto článkom by som moje dnešné blogerské spomínanie ukončil. Je práve o tom, že život ide ďalej. Že smrť je všade okolo nás, od náhodného zašliapnutia hmyzu po masové vraždy na Východe. Stále v sebe cítim paradoxný protibeh dvoch udalostí, ktoré som naznačil v blogu. Modlitby a spevy kňaza a ľudu ku mne prichádzali kdesi zdiaľky, z pohrebu B., pričom ja som si sedel na deke a sníval. Zvonka ma zalievalo slnko a zvnútra svieža chuť chladeného piva.

Napĺňaní tým, čo práve prežívame, vieme, že to všetko raz istoiste skončí. Odvekým tajomstvom človeka však je, že aj keď to spoľahlivo vieme, žijeme si ďalej tak, ako by sa to nikdy nemalo stať. Pijeme pivo, užívame si slnko a neprestajne sa v tomto svete snažíme byť šťastní.            

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?