Maniodepresivita dňa - trochu smutný smiech

Autor: Michal Patarák | 26.6.2009 o 20:22 | (upravené 3.7.2014 o 5:58) Karma článku: 13,69 | Prečítané:  3393x

Článok píšem ako reakciu na podnety z okolia, na sťažnosti svojich kolegov a kolegýň, koniec koncov, i ako reflexívnu reakciu na usporiadanie denného režimu, ktorý u seba pozorujem.

Zameranosť súčasnej kultúry na výkon je dnes braná ako samozrejmá záležitosť. Niečo znamenáme, len ak niečo v živote dokážeme, ak niečo tvoríme, postavíme, ak podáme povšimnutia-hodný výkon, najlepšie nadpriemerný.

Človek pestujúci si svoje záľuby, čítajúci si knižky, žijúci v súlade so svojím vnútrom je chápaný ako neproduktívny. Napríklad Denis Diderot kritizoval mníšstvo a rehoľníctvo ako uväznenie plodného človeka medzi múrmi kláštora, kde za živa umiera a nikomu nepomôže. Že ale taký človek môže pomôcť sebe, že je tak šťastný, to ho veľmi nezaujímalo. Že by sa človek nemusel orientovať len navonok...

V Banskej Bystrici na Dolnej ulici som videl, ako dvaja mladí muži ukazovali prstom na dominikánske rehoľníčky, kráčajúce v bielom habite oproti nim. Smiali sa na tých „batman-kách" až prihlasno na to, aby si to nevšimli. Trochu smutný smiech, pomyslel som si. Presne ako sa niektorí ľudia čudujú, že človek nemá značkové oblečenie, alebo že zabíja čas románovými knihami, či prehliadkou galérie. Spoločnosť stráca aj ten chabý zmysel pre inakosť, ktorý jej visí na malíčku. Inakosť je prijateľná len v exotickej verzii, tzn. mimo známeho regiónu, kde je v skutočnosti majoritná. V opačnom prípade je pejoratívne označená a opovrhovaná. Napríklad Rómovia nie sú produktívni tým spôsobom, aký uznáva väčšinová populácia. Majú veľa detí (iný druh plodnosti pre societu!) žijú pre seba vo svojích komunitách (v istom zmysle analógia tých kláštorných), spoločnosťou odcudzovaní a zatracovaní. Ich obdoba na brehu Indu a Gangy sa masovo fotografuje západnými turistami, ktorí ich doma ukazujú svojím rodinám so slovami: „Pozrite, je tam chudoba, ale aký krásny život tam majú, aký jednoduchý!"... Trochu Indie transplantovanej do cigánskej osady za mestom, už za tak úžasnú nepovažujú...

Množstvo lekárov cestuje na misie do Afriky, aby pomáhali miestnej biede. Lebo kde je bieda, tam je aj choroba. Ale na čo? Veď africká osada pre spoločnosť nevytvára nijakú hodnotu. Že by sa im pomáhalo pre hodnotu kultúrnu? Alebo, že by mal hodnotu holý život sám?...

Cítite tú horkosť? Že pri svojich aktivitách a preťaženosti (na ktoré sme až prihrdí) zabúdame na jemnosť tkaniva samotnej existencie?

„Viem, že nemám nič, ale cítim, že Boh sa o mňa stará". Tak sa volal dokument o Afrike, ktorý som pred rokmi videl v televízii. Celý čas ma objímali zimomriavky. V beznádeji mať nádej. Viete si predstaviť, čo to musí byť za vnútornú silu? Na Západe už toho pomaly nie sme schopní. A už vôbec nie, aby sa o nás alebo do nás niekto staral.

Nie náhodou má západná kultúra (do ktorej sme tak chceli patriť!) označenie narcistická. Kolektívne pestovaná a podporovaná zahľadenosť do seba. A tam? Prázdno, ktoré treba zaplniť.

Pocit výnimočnosti, vlastnej dôležitosti a veľkosti. Precitlivenosť na kritiku, v rámci ktorej sa reaguje skľúčenosťou, prepadom do depresie alebo hnevom a agresiou. Život v duchu, že vlastnú sebahodnotu sa dá získať nejakým výkonom, určitými činmi, že si ju možno zaslúžiť. Neschopnosť vnímať, že sebahodnotu už mám tým, že som a podľa toho pokojne žiť. To je narcistická porucha osobnosti. To je, žiaľ, aj extrapolácia charakteru našej väčšinovej kultúry.

Zvonku import hodnôt do seba. Ale je to potom ešte sebahodnota? Nie je to už iba zaplátaná seba-chudoba? Porucha osobnosti sa liečiť dá, len keď človek chce. Ale chce sa liečiť spoločnosť? Má sama náhľad na svoju chorobnosť?

Muž, aktívny v takomto životnom štýle bude pracovať takmer celý deň, nebude ľutovať nadčasy, aby si zvýšil kredit u zamestnávateľa, prípadne len pocit vlastnej nenahraditeľnosti (cave, cave narcizmus!), bude obmedzovať svoj spánok, bude zabúdať na svoje záujmy, len aby pracoval na zveľadení firmy, organizácie, cirkvi (áno, týka sa to už aj duchovnosti). Stane sa prázdnym kokosovým orechom nalievaným tým, čo robí, nie tým, čo je! Keď príde večer domov, je už unavený. Je vyčerpaný. Rozprával celý deň, teraz už nemá chuť. Potrebuje si ešte pozrieť televízne noviny, aby nestratil zo zreteľa aktuálne dianie. S manželkou sa porozpráva neskôr (ale kedy?), deti už treba dať spať. Desí sa toho, že bude musieť s rodinou stráviť celú nedeľu, keď už znudený od obeda zíva (prípadne myslí na sekretárku v práci). Smutný? Nie, smutný nie je, nech mu manželka dá pokoj s takými otázkami! Veď sa celý deň s kolegami smial, na svojich klientov celý deň usmieval.

Len je to trochu smutný smiech...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nežná revolúcia

Nežná revolúcia 30 rokov po: O demokraciu môžeme prísť zvnútra

Prežila krajina posledných 30 rokov bez ujmy na demokracii?

Dobré ráno

Špeciálny podcast: Sloboda, to je život bez kompromisov

Rozhovor so šéfredaktorkou SME k 30. výročiu Nežnej revolúcie.

Cesta do hlbín českej duše. Päť kníh, ktoré by mali Slováci čítať

Sú medzi nimi experimenty aj látka na veľkofilm.


Už ste čítali?