Pozorovania opitého miništranta a s drevom zrastený mních

Autor: Michal Patarák | 25.7.2009 o 18:49 | (upravené 27.10.2013 o 20:21) Karma článku: 7,31 | Prečítané:  1446x

Pri popoludňajšej káve, premýšľajúceho nad jedným mojím veriacim priateľom, zastihla ma nečakane spomienka spred rokov. Volebná komisia istého zvolenského sídliska a červená...

Mních pri moriMních pri moriCaspar David Friedrich

...Rimbaudova knižka „Sezóna v pekle" vybratá práve na okamihy vyzivovania za lavicou volebnej miestnosti. Sezóna sa mi krásne míňala, až prišiel večer a člen komisie za jednu kresťanskú stranu, dvadsaťročný blonďatý chlapík s baterkovo svietiacimi očami, ma pozýva na pivo do blízkeho pohostinstva. Ten člen, na ktorého sa šéfka nášho „okrsku" celodenne vypytovala a nikto nevedel odpovedať, kde sa asi nachádza, hoci všetci to asi vedeli.

Kráčajúc s jeho partičkou do asi najväčšieho sídliskového pajzlu, vytrhnutý od Rimbauda a ženskej väčšiny na komisii, si ma vzápätí našla nuda. Môj nový kamarát sa trochu potkýnal vo večernom prítmí, ale venoval sa mi vzorne celou svojou intoxikovanou bytosťou. Ukazoval krásy sídliska na pravo- i ľavo- boku a nepokryte sa tešil zo svojej novoobjavenej sprievodcovskej role. Keď sa medzi domami vytrčil rímskokatolícky kostol, ihneď s hrdosťou upozornil na fakt, že v ňom skoro každodenne robí miništranta. Myslím, že práve tým tvrdením oblak mojej nudy s ľahkosťou rozfúkol.

Pri posedení nad pivom nasiaknutým lepkavým drevom onej „útulnej krčmičky" velebil katolícku cirkev, kánonické právo, teologickú virtuozitu a snáď všetky veci, ktoré s tým súviseli (i keď postupne len neurčito a vzdialene). Samozrejme, že z laudátora sa stal prudký chlapík, keď zavetril kofolový pohár visiaci na mojej ruke: on si predsa štrngať s kofolou nebude! Ihneď sa však chameleónsky zmenil na prívetivého spoločníka, keď som sa pýtal, čo „inak porába". Svietiace oči sa mu priam pekelne blysli - že vraj - pozoruje správanie ľudí. A že mi ukáže svoju metódu. Prudko vstal, zavrávoral, a plným hrdlom na celú krčmu zavolal: „Prosím vás, mohli by ste mi pomôcť? Tento chlapík (to už drzo ukazoval na moju červenajúcu opaprikovanú tvár) ma tu obťažuje, mohli by ste ho niekto odtiaľto dostať?" Myslel som, že sa mi zastavilo srdce, zmeravenými, o seba prišitými perami som ho prosil, nech si sadne. On len nahodil šibalský úsmev a v stíchnutej krčme sa zase uvelebil na stoličke.

Ďakujem pekne za takú metódu.

Bolo to asi týždeň na to, čo som sa na inom zvolenskom sídlisku zoznámil so zvláštnym mníchom, v kláštornej záhradke, do ktorej som občas chodieval. Čierna brada, malá okrúhla plešinka, taký hrubo pradúci hlas a bielo žiariaci habit. Sedel na stoličke v tieni, úplne v rohu. Ale pozdravil prvý, keď zdvihol pohľad od kusu dreva, čo držal v ruke. Až potom som si všimol aj malý nožík, s ktorým robil pohyby ako pri škrabaní zemiakov a pri nohách odložený breviár.

Vraj takto si on žije. V tichosti, keď je sám, si občas vyreže sošku nejakého svätého. Neviem, či sa pamätám správne, ale asi to bol sv. Jozef, čo vykukoval z jeho dlaní. Povedali sme si dokopy tri vety (ja som koktal niečo ako „dobrý deň", „čo to robíte?" a „fíha!"), ale sedel som pri ňom poriadne dlho, počúvajúc len vietor a jemnučké stružlikanie.

Asi tušíte, čo tým chcem povedať. Nie je svedectvo, ako svedectvo. Jeden prehlušuje, druhý mlčí. A ja viem, ktorý na mňa pôsobil viac.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Na Slovensku pribudlo 37 prípadov, najmladší má päť rokov

Sulík je proti blackoutu, označil ho za likvidačný experiment.

Píše Zuzana Krištúfková

Ako zvládame pandémiu (píše epidemiologička)

Situácia z pohľadu odborníkov, ktorí každodenne rozhodujú o opatreniach.


Už ste čítali?