Priemerná kaderníčka je lepšia ako dobrý psychiater

Autor: Michal Patarák | 21.8.2009 o 10:44 | (upravené 29.10.2013 o 4:45) Karma článku: 13,06 | Prečítané:  3528x

Prepáčte, ak to bude až príliš osobné, ale po dlhých letných dňoch strávených na psychiatrii sa vo mne nazbieralo trocha viac sentimentu, ako býva zvykom...

V poslednej dobe som bol na vlastnej koži svedkom správania, ktoré by som mohol označiť s trochou odbornej hantýrky ako antipsychiatrický afekt. Pomenoval by som ho ako súbor reakcií zameraných voči psychiatrovi ako lekárovi, prípadne ako domnele nepriateľskej osobe, so silne negatívnym emočným nábojom a vulgárnym až agresívnym sprievodným vystupovaním.

Keď som so psychiatriou začínal, mal som o nej veľké predstavy a priznávajúc, že som snílkom, idealizoval som si všetko, čo sa jej len trošku dotýkalo. Psychiater je múdry človek, ktorý sa vie takmer k všetkému vyjadriť. Prototyp fúzie filozofa, lekára a „všeznalca". Je schopný sebaovládania hraničiaceho s askézou, ktoré má byť na prospech trpiacemu človeku, očakávajúcemu od neho pomoc. Vo svojom vnútri utíšil všetky búrky a druhých vníma cez harmonické vlnenie, pokojný príliv a odliv svojich očistených sviežich vôd...

(Samozrejme, v záhradke šťavnatých túžob som nevnímal, že spoločnosť v istej dávke irónie vníma psychiatra ako šedivého chlapíka, s roztrapatenými vlasmi, zanedbanou bradou, neustále sa chichúňajúceho na všetkom, čo počuje, mykajúceho plecom alebo predvádzajúceho nejaký iný tik, na svet hľadiaceho cez hrubé popolníky a tak celkovo, žijúceho skôr na „tej druhej strane")

Sny, tie pekné sny, boli len prezlečené ideály, ktoré však mali oblečených viac vrstiev a potom, čo sňali posledný figový list, odhalili sa ako ilúzie. Nuž čo, nebolo to po prvý krát v živote.

Prvý raz moju naivitu (každý, i psychiater, môže byť z počiatku naivný:-) zarazila psychotická pacientka, ktorá sa na mňa celý čas v rozhovore usmievala a potom, čo sa ledva obrátila, hlasno zamrmlala: „Ty sk*rvenej psychiatře!" Stalo sa to v prvý týždeň mojej „kariéry". Potom sa podobné drobné príhody opakovali s väčšou, či menšou frekvenciou, ako nepravidelne navliekaný náhrdelník z vybuchujúcich bombičiek. A ako správny vybuchujúci náhrdelník, explodoval mi vždycky rovno do ksichtu.

Pred dvoma týždňami mi do služby doviedla policajná eskorta chlapa, obchodníka s pervitínom, ktorý predo mnou filmoval abstinenčný záchvat (pričom sa krútil, zavíjal a snažil sa aj čo to vygrcnúť). Chceli, aby som sa vyjadril, či môže byť vzhľadom na jeho zdravotný stav umiestnený v cele, alebo na nemocničnom oddelení. Po dlhšom uvážení som sa rozhodol pre prvú variantu. Je len celkom samozrejmé, že som neočakával poďakovanie z „pacientovej" strany. Trochu ma ale zarazil jeho výrok, „že si ma potom nájde..."

Podobná príhoda z pred týždňa: V putách na ambulanciu priviezli policajti väzňa, ktorý začal za svojho pobytu halucinovať. V ataku rozbil hlavou nejakú sklenenú vitrínu a celý čas vykrikoval, že sa zabije. Ja som mal posúdiť, či nie je duševne chorý (čo by v tej chvíli nebolo také ťažké ani pre úplného laika). V priebehu vykrikovania svojej túžby po smrti, strážený troma mužmi zákona, sa znenazdajky postavil a ukazoval na mňa spútanými rukami so slovami: „ A Ty chceš vlastne čo? Ty si psychiater? Ty nie si psychiater, Ty si obyčajný k*kot!" Po skončení „interview" som si len hlboko hlboko vydýchol.

Na oddelení som často svedkom toho, ako ľudia pri príjme idú doslova dušu vyvrhnúť, tak im je zle (strach pred halucinovanými prenasledovateľmi, predelirantné stavy a čo ja viem čo ešte), ale po troch dňoch ma okrikujú, prečo ich to na tom oddelení vlastne držím a dožadujú sa urýchleného prepustenia domov.

Autorom vety v názve je kolegyňa, ktorá ju zrejme vyslovila na margo popularity psychiatrie v našej spoločnosti...

Článok pod týmto titulom nepíšem ani tak preto, že by som očakával vďaku (túto fázu mám už za sebou a vyrovnať sa s ňou musí zrejme väčšina zdravotných pracovníkov), ani preto, že by som chcel upozorňovať na „utrpenia mladého psychiatra". Píšem o antipsychiatrickom afekte, lebo premýšľam nad jeho vznikom a dynamikou. Tuším, že človek do mňa projikuje svoje slabosti, svoj hnev, svoj strach. Viem, že mu často nie je príjemné to, čo o ňom viem a že ho provokujem tým, že sa ho snažím odvrátiť od jeho bludov. I to, že psychiater je často v pozícii moci, ako arbiter duševného zdravia alebo posúdenia schopnosti absolvovať väzenskú celu, posúdenia ovládacích a rozlišovacích schopností pri kriminálnych činoch, či človek, ktorý môže hospitalizovať druhého človeka proti jeho vôli. Dotknutými osobami nemusí byť teda vnímaný práve najpríjemnejšie.

A predsa, je to pre ich dobro alebo dobro nás všetkých: dobro spoločnosti. Našťastie, majorita pacientov tieto antipocity nezdieľa (to sú tí, ktorí cítia tlak utrpenia a cítia, že sa im v ňom snažíme pomáhať).

Naučilo ma to zatiaľ jednej veľkej veci: Nadhľadu. A ten je, myslím, potrebný skoro v každej profesii.

Nie je to tak aj u vás?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?