Veľký je človek, ktorého dojímajú kvety

Autor: Michal Patarák | 17.9.2009 o 14:39 | (upravené 31.10.2013 o 4:28) Karma článku: 13,32 | Prečítané:  2499x

Je to len hŕstka dní dozadu, čo som mal s jedným známym krátky rozhovor o tom, koho považujeme vo verejnom živote alebo vo svojom okolí za skutočnú osobnosť. Po ráznom zlomení halúzky nad našimi „celebritami" nasledovalo premýšľavé a snáď aj trochu rozpačité ticho...Koho vybrať? Politika?...umelca?....persóny ocenené Langošovou cenou?.... Vnoril som sa hlbšie do svojej minulosti. Spomienky sa rozostúpili ako vetvičky kríkov, ktoré som ako malý odťahoval na stráni, aby som videl na dedinku v doline. A dopriali mi krásny výhľad na polrok, strávený na geriatrickom oddelení v Havířove, kde som sa ocitol hneď po skončení fakulty. „Primár Kaifosz", povedal som mu. „Toho nepoznám", odsekol vrtiac hlavou...Veď práve to je ten problém, že skutočne veľkých ľudí nevidíme denne v televízii. Veľkosť je dobre skrytá. S úmyslom odkryť aspoň jej kúsok píšem tento článok a venujem ho Vám, vážený pán primár Kaifosz, vážená asistentka Bocková...

Trochu o geriatrii.

Geriatria je medicínsky odbor, zaoberajúci sa zdravotnými problémami (a ich liečbou) starších ľudí. Je teda populačne vymedzená vekom, podobne, ako je to v prípade pediatrie. Je to odbor rešpektujúci svojráznosť starších a starých ľudí, svojráznosť ich prejavu i potrieb, i špecifický charakter ich ťažkostí, bolestí, radostí i smútku. Ak niekto namieta, že to je len „interna pre starých", rád mu citujem istého českého profesora, ktorý tvrdil, že v starobe šedivejú nielen ľudia, ale aj choroby. Nemusia sa totiž prejavovať typicky a majú mnohé zvláštnosti, ktoré sa týkajú priebehu, prístupu k nim a v neposlednom rade aj liečby. Tá je v nemalom počte prípadov skôr dôstojným sprievodom na konci púte, niečím, čo nemá prekážať rozlúčeniu s týmto svetom, ale naopak, plne ho umožniť.

V tom čase...

...keď som začínal s cirkuláciou na geriatrii, bol som už pevne rozhodnutý, že sa chcem stať psychiatrom. Hovoril som si, že si ešte odkrútim „túto trápnu gerinu" a potom naplno roztvorím srdce pre vysnený odbor. To som ani len netušil, akou úžasnou školou mi bude môj pobyt medzi seniormi, nielen pre psychiatriu, ale pre život ako taký. Non scholae, sed vitae discimus. Aj tu stará latinská múdrosť prežiarila pôvodne očakávané predstavy. Totiž, neučíme sa pre školu, ale pre život...

Prvé, čo ma na Vašom oddelení očarilo, pán primár, bolo to, že ste mi úplne verili. Ten, kto skončí medicínu a zrazu sa z kože odviazaného študenta presťahuje do kože životu zaviazaného lekára (ktorým sa z počiatku len snaží byť, dá sa povedať, že sa skôr len aranžuje do jeho role...) vie, čo je to deprimované prežívanie obmedzené na listy monografií a lietanie medzi izbami oddelenia. Žiadna sláva mladého doktora. Je bledý, nevyspatý, všade sa ukazuje s červenými očami. Roztrasenými rukami vnorený do šalátových chorobopisov sa pred primárskymi autoritami taký úbohý človek pýta: „Pán primár, a s týmto pacientom mám robiť čo?" Obvykle prvej odpovedi ani nerozumie, tak so stereotypnými otázkami otravuje ďalších okolitých lekárov a napokon, v čase zúfalstva, už aj stredný zdravotnícky personál...naozaj dlhá cesta môže byť čo i len k predpísaniu jedného jediného lieku pre pacienta, ktorý ani za mak netuší, že je to Váš prvý týždeň v práci...

Predtým áno, ale na Vašom oddelení som nič také nepoznal. Nemusel som sa pýtať, otázku ste so záujmom kládol Vy (a tiež s úsmevom): „Tak co ste zjistil, doktore?". Mimoriadne mi imponovalo, že niekto ako Vy verí mojím vyšetrovacím záverom. O to viac som sa nadšene snažil. Keď som prejavil pochyby, neukázali ste ani raz nevôľu alebo rozladenosť, ale so slovami „tak se na to podívejme" ste sa dravo chopili fonendoskopu a hneď ste ma predbiehali do pacientskej izby. Motivačnú silu takého prístupu môžem doceniť až teraz, a aj to neviem, či úplne...

Geriatria a ....a mystika?

Zažil som u Vás viacej vecí, ktoré ma celého zvnútra i zvonka obsypali zimomriavkami.

V jeden deň mi pani asistentka Bocková, „odovzdala skúsenosť", že stav pacientov sa zvykne výrazne zhoršiť pri splne mesiaca. Táto poznámka medzi rečou mi nejako nerezala, rozmýšľal som, ako na ňu vedecky. Na druhý deň som šiel hneď ráno na vizitu. Jedna pani ležiaca pri okne, ktorú som už považoval za kandidátku na prepustenie z nemocnice, sa mi zdôverila, že v noci sa jej stali zvláštne veci, pre ktoré sa nemálo znepokojuje. Svietil jej na posteľ mesiac a keď sa zdvihla z lôžka, aby naň videla, údajne očervenel ako krv. Potom jej mesiac vyslal k posteli takú nejakú rúročku, ktorou jej napichol cievy a vysával krv, aby si mohol naďalej červenieť. Preto je teraz taká slabá...Bol to jeden z prípadov, keď človek musí na čas odložiť svoju vedeckosť na lekársky stolík, a zostať (ničím iným) len človekom...a híkať...

Pamätám si aj deň príjmu pacientky s infaustnou prognózou (t.j. stav, kde už niekto s ľudským mozgom, dvoma rukami a ľudskými možnosťami ťažko niečo zvráti...), ktorú k nám preložili z „Ára". Nehybne a bez slova ležala na izolačke. Infúzne vaky mala z každej strany, napojený močový katéter, dvojcestný ventil, všetko možné...takých pacientov sme mali málo. Ako keby to bolo včera. Vyšetrujem ju od hlavy po päty, odkrývam perinu, počúvam srdce, meriam tlak a celý čas pomedzi to sa jej prihováram, že „čokeby náhodou"...Keď som nakoniec skončil s vyšetrovaním i monologizovaním, povzdychol som si a dlho pri nej stál. Rozmýšľal som totiž, kde sa v nej podela duša. V tej teplúčkej schránke asi niekde zablúdila. „Tady už neuděláme nic," znie mi aj teraz v ušiach. Vaša veta, ktorou ste ma učili, že mám vedieť poznať hranice.

Opäť. Nielen lekár, ale samotný nahý človek vo svojom čistom človečenstve by mal poznať, kedy už končí, kedy prehráva, kedy má zložiť zbrane a v posvätnom tichu sa vzdialiť.

Myslím, že zomrela za pár dní nato.

Vôňa kvetov.

„Doktore, člověk v mém věku už vnímá svět jinak. Začíná ho dojímat každá prostá věc, kterou vidí a je vděčný za každičký pohled z okna. Například ty květy, co tam vidíte a ta jejich vůňe...No jó..."

Pred takým povzdychom ste tíško zamľaskli, po ňom spojili pery a zastrihali fúzami, ktoré Vám ich celkom úspešne skrývali. Možno preto, aby neuniklo navonok niečo, čo si človek má len pomyslieť a nemá byť vypovedané. A to je duchovnosť. A za takého Vás považujem, za lekára, ktorý je z istého pohľadu pre ľudí aj duchovným. Je nádejou, je oporou, je človekom, ktorý keď podáva ruku, nesústredí sa na nič iné. Podáva ruku celý.

Pani asistentka bola mojou neustálou spoločníčkou. Jej príbehy, zážitky, ponaučenia, ktoré v tomto prípade neprichádzali z rukáva, ale zo srdca, vo mne naďalej ostávajú. Ako aj spomienka na čerešne, ktoré prinášala zo svojej záhradky. Hneď ráno ich umyla a nasypala do misky, do ktorej sme sa pri písaní prepúšťacích správ prstami oťukanými z klávesnice celé dni striedavo vnárali.

Nakoniec len jedno.

Viete, pán primár, vtedy, keď sme sa vo Vašej inšpekčnej izbe lúčili....Môžem Vám povedať, že je len pár ľudí na tomto svete, pri ktorých som sa rozplakal, keď som im ďakoval a podával ruku. A ešte menej je tých, v ktorých očiach som tú slzu videl tiež...

Ďakujem!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Na Slovensku pribudlo 37 prípadov, najmladší má päť rokov

Sulík je proti blackoutu, označil ho za likvidačný experiment.

Píše Zuzana Krištúfková

Ako zvládame pandémiu (píše epidemiologička)

Situácia z pohľadu odborníkov, ktorí každodenne rozhodujú o opatreniach.


Už ste čítali?