Chvíľu sme mali krídla a hneď sme zabudli lietať

Autor: Michal Patarák | 18.11.2009 o 9:47 | (upravené 6.11.2013 o 4:23) Karma článku: 8,66 | Prečítané:  2074x

Sloboda je ako pestrofarebný kolibrík. Každý si všimne inú farbu, ale vo svojom základe je stále rovnako krehká, chvejivá, vždy pochybujúca. A exotická. Preto si myslím, že väčšina z nás, čo sme boli v novembri 89 príliš mladí, slobodu ešte stále nepochopila. Tak, ako si to myslím o väčšine tých, čo na námestiach vtedy boli a dobre vedeli, o čom sa tam rozprávalo a spievalo.

Alegória slobody obchoduAlegória slobody obchoduDe Graeff

Ak sloboda nepochybuje o sebe samej, ak sa nechveje o seba a o druhých, prestáva byť slobodou. Je len skostnateným zvykom, v čom podobá sa na totalitu.

Hovorilo sa vtedy aj o slobode. Ale šlo o zmenu zriadenia, pád komunistického režimu, otvorenie sa Západu, uvoľnené vydýchnutie spoločnosti. Táto zmena nie je slobodou o sebe, ani slobodu nezaručuje, je len niečím formálnym, vonkajším, čo by mohlo snáď uľahčiť jej prijatie a osvojenie si. Ako taká je totiž sloboda možná aj v totalite, o čom rozprávajú mnohí prenasledovaní a dokonca väznení disidenti.

S tým výdychom prišiel nový nádych a do žíl našej politiky sa postupne vliala demokracia. Zároveň to bol uzlový bod nepochopenia dištinkcie medzi slobodou a demokraciou (dvoch veličín úplne iného rámca), ktoré si začali ľudia svojvoľne zamieňať.

Pamätám sa ako sme v škole oponovali učiteľom, keď nás za niečo okríkli. Z jazykov sa nám dralo, že je už demokracia, že si už môžeme hovoriť/robiť čo chceme. To malo aj svoju dospelácku obdobu, ktorú neskôr vystriedali dospelácke sklamania. Sklamania z nepochopenia.

Ak niekto hovorí, že sa mal lepšie, môže mať skutočne pravdu a túto pravdu mu nikto nezoberie. Tak, ako ani to, že sa diala nespravodlivosť alebo že si veľa krát ani on sám nevie predstaviť, ako by znovu žil v informačnom oklieštení panujúcom kedysi. Áno, porovnávame dve roviny veci, dve pravdy, ktoré sa vzájomne stretávajú len v málo bodoch.

Ale práve November 89 je jedným z týchto bodov. Ideál, ktorý bol chvíľku skutočnosťou, jednotlivci, ktorí cítili solidaritu so všetkým a so všetkými. Bolo v tom niečo metafyzické a metafyzika - tá sa s obľubou prirovnáva k sneniu. Sen s vlajkami, parou vychádzajúcou z úst, sen o nenásilí a ľudskej dobrote, bol splnením jedného veľkého spoločného priania. Len také priania mobilizujú k rozpusteniu individuality a k solidárnym objatiam. V súčasnej dobe máme množstvo podnetov, ktoré by si takú mobilitu zaslúžili, ale nie sú pomenované, explicitné a sú nenápadne rozdrobené v kolektíve ako omrvinky pod stolom. Kupodivu, na také podnety človek nereaguje.

Vtedy to bol politický sen, v ktorom sa všetkým nadôvažok prisnilo aj niečo ako byť lepšími. Aj jeden aj druhý sen musel však zhodiť svoje sviatočné novembrové šaty a ukázať svoju jednonohosť.

Demokracia, i keď vo ficovládnej podobe, tu je! Je nezmyslom viniť Fica, lebo si ho demokraticky zvolili (a s najväčšou pravdepodobnosťou aj zase zvolia) občania. Platí tu princíp kolektívnej viny, ktorý, hoci nemá právnu validitu, je existenciálnou realitou a je hodný zodpovedania sa (Karl Jaspers: Otázka viny). A to je práve ten problém: pred kým sa budeme (konkrétne budú voliči) zodpovedať? Váhe rozhodnutia a slobodnej voľby tu chýba protiváha zodpovednosti. To je podľa mňa smutné. To je podľa mňa najväčšou dierou demokracie.

A hoci demokraciu máme: Kto z nás je skutočne slobodný? Čo to vlastne znamená? Nemá si ju každý „tvrdo odmakať", ako pripomína Fedor Gál?

Dumajúc nad tým som opäť zavesený na niť metafyziky a ťahá ma to hore. V podstate vlastne nejde o to, aby sme sa mali dobre, ale o to, aby sme dobrí boli. To je ťažko prehltnuteľné jadro. Ale jadro to podľa mňa je. Zároveň je to bonusový sen Novembra 89.

Mali by sme si naň spomenúť tak, ako k spomínaniu vyzýval Aľoša deti stojace nad Iľjušovým hrobom. Aby si zapamätali túto chvíľu, keď sú tam všetci spolu a sú k sebe dobrí. Aby kedykoľvek, keď na to vo svojom živote znovu pomyslia, posilnilo to ich rozhodnutie k dobru (Dostojevskij: Bratia Karamazovci).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?