Chvála vám pocity viny, obhajujem vás

Autor: Michal Patarák | 25.3.2012 o 18:39 | (upravené 15.5.2014 o 15:15) Karma článku: 11,37 | Prečítané:  1484x

„Nesmieš sa cítiť vinný", „za to ty nemôžeš" a „netráp sa" sú časté utešenia človeka skľúčeného vinou, respektíve pocitmi viny. Psychiatria a psychológia sa nezaoberá vinou ako takou, ale len jej pocitmi. Škoda, že tieto slová adresované utrápenému alebo depresívnemu človeku si naša spoločnosť prepožičiava zrazu pre všetkých, takže napokon je vlastne O.K., keď sa necíti vinný nikto. Ale čo je to do šľaka za dobu, v ktorej sa vyhovárame aj na „Pána Boha" a na neviem čo ešte, len neprijímame vlastnú vinu? Čo je to za kultúra, v ktorej treba čo najviac ukázať z tela a netreba sa za to vôbec hanbiť? Je ešte skutočným človekom ten, čo cíti miesto viny a hanby len existenciálnu úzkosť a nutkania vyhľadávajúce slasť, namiesto toho, aby sa ich snažil prekonať?

 

Podľa klasickej psychoanalýzy je pocit viny výsledkom konfliktu medzi superegom (t.j. tá časť nás, ktorá drží vystretý prst a varuje/zakazuje) a nedovoleným prianím. Vzniká tým napätie, ktorého sa nanešťastie podľa mnohých psychológov treba zbaviť (pretože „liečba" je podľa nich redukcia napätia a „zdravie" jeho minimálna miera - aká však povážlivosť a povrchnosť!). Psychoanalýza nerieši, či je nedovolené prianie skutočne nedovolené a neakceptovateľné. Tým, že sa zaoberala prevažne neurotikmi jej uniklo, že pocit viny má normálny a zdravý človek aj vtedy, keď urobí skutočnú šlamastiku a teraz ho to mrzí. Tu máme podľa mňa jeden z mnohých koreňov modernej antipatie voči vine: pocit viny sa zamieňa s neurotickým pocitom viny a cieľom akoby bolo necítiť ho.

Úzkosť je omnoho primitívnejší a hmlistejší pocit ako vina. Zažívajú ju zrejme aj mnohé zvieratá. Signalizuje napríklad ohrozenie jedinca, nemá však konkrétny objekt, niečo určité, čoho by sa bolo treba báť a vyhnúť sa mu.

Vinou sa naproti tomu môže umárať len človek. Možnosť cítiť vinu je aj mierou zrelosti jeho vzťahov, schopnosťou prežívať ich vnútorne a identifikovať, čo v nich pokašľal. Skutočný psychopat necíti vinu, ani keď vystrieľa dav. Nedokáže sa vcítiť do svojich obetí (nedostatok empatie), nemá k nim vzťah ako k osobám, skôr ako k objektom svojich pocitov.

Divili by ste sa, koľko však taký psychopat cíti úzkosti.

A pocit hanby, ostychu? Psychoanalýza hovorí, že ich cítime, keď naše skutočné Ja nezodpovedá nášmu ideálnemu Ja (teda našej akejsi vysnenej alebo vytúženej predstave o nás). Čím väčší je teda rozdiel medzi tým, čo sme urobili a tým, ako si predstavujeme, že by sme to robiť mali, aby sme boli „hodní-seba", tým viac sa za to hanbíme. Ak sa teda niekto v reality show sprchuje nahý tak, aby ho dobre zachytila kamera, tak sa zato zrejme nehanbí a je to v súlade s jeho „ideálom".

Aké úbohé, že vami opovrhujú: blažená vina a sladká hanblivosť! Z opice, čo stratila chlpy, ste urobili človeka a ten sa teraz túži vrátiť späť do lona pralesa. Už ale nie v jemnom a nevedomom dotyku s tvárou prírody, ale ako sebastredná hypersexuálna príšerka, čo sa za nič neospravedlňuje a za nič nehanbí.

Aké úbohé...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum Focusu: Smer mierne klesá, vládu by skladal ťažko

Ak by boli voľby tento mesiac, v parlamente by bolo osem strán.

KOMENTÁRE

Z islamu sa stala kolektívna neuróza (píše Michal Havran)

Ten nešťastný islam domotal Slováčikov.

SVET

Prečo vo Švédsku vidia krach multikulturalizmu

Švédsko priznáva problémy so začlenením utečencov.


Už ste čítali?