Muži

Autor: Michal Patarák | 19.8.2014 o 10:32 | (upravené 19.8.2014 o 12:08) Karma článku: 15,55 | Prečítané:  4302x

Mysleli sme si, že pravda vždycky vyhráva. Hádali sme sa o veciach, ktorých význam sme len nejasne tušili, nie to ešte chápali. Päsťami sme obhajovali názory našich otcov, ktoré sa len tak mimochodom mihli kdesi nad kuchynským stolom. Od dievčat sme odvracali hlavy a tvárili sme sa, akoby nás nezaujímali. Kto z nás sa na ne vedel bez pomykova usmiať? 

Učiť sa nám nechcelo. Mamy nás hrešili, nad mnohými zo zúfalstva plakali, učiteľky do nás hádzali kriedy a neraz nám prorokovali katastrofickú budúcnosť. S predstavou, že možno predsa len budeme smetiarmi, sme sa veselo potĺkali ulicami, nadávali a pokúšali sa čo najfrajerskejšie odpľuť. Tomu, kto sa zamiloval, sme sa neskutočne smiali, a pritom sme všetci túžili po puse, objatí, či dlhých nočných rozhovoroch.

Vzrušovala nás tma, dobrodružstvo, úteky z cudzích ovocných stromov. Zaujímal nás punk, metal, rock, techno, napokon aj rap. Nikdy nie všetko naraz, skôr len ako krátke, za sebou nasledujúce epizódy. Hudbu nám vtláčal do hlavy vždycky nejaký kápo s magičom v klubovni. „Toto si pusti, z toho sa posereš, to je Ká eL eF...“

Šiltovky sme nosili raz normálne, potom naopak, tenisky, kým sme ich nezodrali. Ale z nových sme sa vždy nesmierne tešili. Tvárili sme sa, že nám chutí pivo a len nasilu sme pregĺgali zvyšky druhej fľašky. „Už máš osemnásť?“ Vo vidine večernej cigaretky sme na túto otázku boli jednostaj v strehu prichystaní. Akonáhle z nás kamsi hore vychádzali obláčiky dymu, strúhali sme grimasy, akoby toto bola práve tá najbožskejšia lahôdka na svete.

A keď sme zaspávali, točila sa nám zo sveta hlava.

No a teraz? Zažili sme lásku, smrť i životné nehody. Horizont udalostí sa nám často zvlnil do podôb, ktoré by sme nikdy ani len vo sne nečakali. Otca, ktorého sme v parte tak urputne bránili, potom povinne zosmiešňovali, už mnohí z nás nemajú. Doteraz ho vo vnútri v niečom zbožňujeme, v niečom mu zas vytrvalo oponujeme, v inom krivdíme. Za ruky však na ihriská vedieme už svoje vlastné deti. Bozkami, z ktorých sme sa za starých čias vysmievali, teraz tíšime ich plač. Poznali sme vášeň, zlosť i nehu, no skutky, o ktorých sme kedysi snívali, po nás už nikto nežiada. Na mame, ktorú sme tak milovali a ktorej obraz sa nám vo vetríku húpal ako vývesný štít nášho detstva, zrazu vidíme milióny chýb. A predsa je tam láska.

Radi mlčíme pred stromami kopcov a vysokých hôr. Pýtame sa, čo je to tá zrelosť, ktorú po nás stále niekto chcel...kde a ako ju nájsť? Nebola to často len predstava druhých o tom, akými by sme mali byť? Neunikáme si? Neudupávame sa pod ťarchou stále rovnakých dní? Neblysne sa nám niekedy v zreničke čepeľ meča? Nie?...

Stačí, že nám na priehlavku pristane lopta, že sa zapojíme do hry, súťaží, že sa na chvíľku ponoríme do vody, a hneď je to všetko bláznivé v nás späť.

Ale pod košeľou skrývame svoje popukané vnútra.

Kto vlastne sme?      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová: Išla som do niečoho, čo sa doteraz nikomu nepodarilo

Som športovkyňa, ktorá sa nikdy neuspokojí s tým, čo dosiahla, hovorí slovenská slalomárka.

KOMENTÁRE

Soros píše pre SME. O takzvanom Sorosovom pláne

Rozhodnutie, ako riešiť migračnú krízu, robia priamo členské štáty EÚ.

KOMENTÁRE

Rok 1998: Keď Mečiar urobil národu jedinú službu

Najviac pomohol tým, že odišiel.


Už ste čítali?